Piesne treba, víchru treba!
Nech sa zdvihnú luny v nebá —
a svet starý padne v rumy!
Piesne treba, prúdu treba,
čo potopou svet zaleje,
ten svet padlý, bez nádeje;
čo splákne mrcín hromady,
žúžaly, chrobač i hady:
že tvár zeme zoškvrnená
nanovo sa zazelená.

Piesne treba, búry treba!
Čo zatrasie štyri strany,
čo razom strie, razom zmelie
modly, tróny spráchnivelie,
čo zdrúzga putá i knuty,
i všetky krivé rozumy,
i nadutej pýchy dumy,
ich vežou Bábel^[3] zarúti.

Piesne treba, blesku treba!
Čo krížom-krážom dva svety
strelou Perúna preletí,
čo prenikne v špik i kosti,
čo zažne srdcia mladosti
v požiar velikých obetí:
iskra za iskrou nech letí
do výsosti, do výsosti! —
Že tmavé nebo nad nami
zjasá novými zorami
slávy, krásy, velebnosti! —

Novej piesni zaznieť treba,
piesni, mladosť, hodnej teba!
Čo zhrmí jak na počiatku
slovo „Staň sa!“ z Tvorca hrudi,
i vyvolá z živlov zmätku
nové svety, nových ľudí!.

Úryvok