Veľký Izrael ako nábožensko-finančný projekt pre celé ľudstvo
Reštrukturalizácia geopolitického priestoru na arabskom východe v súlade s projektom „Veľký Blízky východ“, ktorý už v roku 2006 predstavila Condoleezza Rice v Tel Avive pod pojmom „Nový Blízky východ“ a ktorý sa realizoval prostredníctvom „Twitterových revolúcií“, sa týka celého regiónu a prirodzene nastoľuje otázku osudu Izraela aj izraelsko-palestínskych vzťahov – tohto hlavného uzla blízkovýchodných rozporov, ktoré sú neudržateľné v ich aktuálnom stave.
A skutočne, pred našimi očami sa odohráva politické divadlo, ktoré už vyvolalo búrlivé diskusie a bolo nazvané „kapituláciou Izraela“, ktorého cieľom je zrejme zakryť vážne procesy, ktoré prebiehajú na úrovni mechanizmov skrytej správy vecí verejných.
Pripomeňme, že hlavnou udalosťou, ktorou sa začali reči o zrade veci Izraela zo strany amerického vedenia, bol májový prejav Baracka Obamu 2012 o novej politike USA na Blízkom východe a v severnej Afrike, v ktorom uviedol, že rokovania medzi Izraelom a Palestínou by sa malo skončiť implementáciou princípov dvoch štátov vytvorením trvalých palestínskych hraníc medzi Izraelom, Jordánskom a Egyptom, ako aj trvalej izraelskej hranice, ktorá sa má vytýčiť podľa línií z roku 1967, so vzájomnými dobrovoľnými výmenami. Tento Obamov postoj podporili všetci účastníci „Middle East Quartet“ (OSN, Rusko, USA a Európska únia), no kritizoval ho Hamas, odmietol B. Netanjahu a vyvolal pobúrenie medzi americkými židovskými kruhmi a sionistickými protestantskými republikánmi, úzko s nimi spojených.
Obama však doslova na druhý deň po svojom vyhlásení k účastníkom konferencie AIPAC, hlavnej štruktúry proizraelskej lobby v Spojených štátoch, potvrdil, že „je v záujme národnej bezpečnosti USA mať silný a bezpečný Izrael“ a vysvetlil, že línia z roku 1967 znamená, že samotné strany – Izraelčania a Palestínčania – budú rokovať o hranici, ktorá bude odlišná od tej, ktorá existovala 4. júna 1967. Navyše atmosféra, ktorá vládla v zasadacej miestnosti AIPAC počas prezidentovho prejavu[1] (neustály búrlivý potlesk a smiech) svedčil o hlbokom vzájomnom porozumení a Obamov prejav vyzeral ako správa o pokroku naznačujúca to hlavné: „signál bol vyslaný“.
Postoj vyjadrený Obamom podnietil zodpovedajúce procesy a už v auguste palestínske vedenie oznámilo, že v septembri apeluje na OSN, aby uznala nezávislosť palestínskeho štátu v rámci hraníc z roku 1967, čo jednomyseľne schválili členovia Liga arabských štátov a Rusko. Ale o akom uznaní hovoríme? Palestínsky štát bol v skutočnosti vyhlásený v roku 1988 a uznáva ho 125 štátov a má veľvyslanectvá v 100 krajinách. Ale na rozdiel od Izraela, ktorý bol prijatý do OSN v máji 1949, Palestína je len pozorovateľom, nie členom tejto organizácie a nepožíva práva a ochranu zodpovedajúce tomuto postaveniu. Palestína sa môže stať členom OSN, len ak to odporučí Bezpečnostná rada. Obama však povedal:
Palestínčania však majú inú cestu: dosiahnuť prijatie rezolúcie Valným zhromaždením o zvýšení postavenia Palestíny v OSN z „pozorovateľa ako entity“ na „pozorovateľa ako nečlenského štátu OSN“, čo dať mu možnosť pripojiť sa k rôznym medzinárodným inštitúciám (SB, MMF atď.) a obrátiť sa na Medzinárodný súdny dvor. Palestínčania predpokladajú, že 130 zo 193 členov OSN je pripravených podporiť ich výzvu (ak bude potrebná podpora od 129 členov).
Okamžite sa začali politické hry. Spojené štáty, Kanada a Izrael začali vyvíjať intenzívny tlak na vlády svojich štátov, ale vedenie Palestínskej samosprávy zostalo neoblomné vo svojich zámeroch dosiahnuť plné členstvo v OSN. Medzitým je dobre známe, aký stupeň nezávislosti má Mahmúd Abbás aj samotná Palestínska národná samospráva, ktorá je úplne závislá od vonkajšej pomoci, čo viedlo k rozkvetu korupcie v prebujnenom štátnom aparáte a podriadenosti príslušníkov správy podľa vôle donorských krajín, z ktorých najväčšou zostávajú USA. Keď to vezmeme do úvahy, je jasné, že výzva vedenia PNA k OSN nie je osobnou iniciatívou Abbása, ale vykonáva sa v súlade s plánmi síl, ktoré ho kontrolujú. A bez ohľadu na to, ako sa situácia vyvinie, bez ohľadu na výsledok,
Skutočným cieľom blízkovýchodného „osídľovacieho“ procesu nie je riešenie problému palestínskej štátnosti, ale udržiavanie neustáleho napätia, ktoré je jedným z hlavných mechanizmov riadenia politickej situácie v regióne. V moderných podmienkach sa zvažovanie palestínskej otázky v OSN stáva mechanizmom na radikálne rozuzlenie situácie.
V súvislosti s geopolitickou reštrukturalizáciou arabského východu prudko vzrástol význam Izraela ako neustáleho „dráždidla“ a katalyzátora islamského extrémizmu, ktorý je v rukách západných elít hlavným nástrojom reštrukturalizácie arabského sveta.
V dôsledku takzvaných „arabských revolúcií“ priviedli západné finančné kruhy k moci absolútne poslušných a závislých politikov, ktorí otvorene sledujú prozápadný kurz.
Za týchto okolností sa aktívna kritika Izraela a podnecovanie protiizraelských nálad stávajú v očiach širokých vrstiev arabského obyvateľstva akýmsi legitimizačným faktorom pre „nové elity“, ktorého cieľom je zatlačiť skutočnosť ich otvorenej spolupráce so zločineckým americkým režimom do úzadia.
Sprísnenie pozície zo strany islamských štátov voči Izraelu, ako aj prejavy nepriateľstva, zasa len prispievajú k vnútornej konsolidácii izraelskej spoločnosti a posilňovaniu vplyvu “správneho” tábora, ktorý v tejto otázke zaujíma nezmieriteľné postoje. Islamizmus zároveň prispieva aj k posilňovaniu náboženských princípov v izraelskej spoločnosti, čo má zásadný charakter.
Faktom je, že štát Izrael vznikol ako politický projekt, v ktorom náboženský faktor zohral dôležitú, ale nie rozhodujúcu úlohu. Avšak dnes, v kontexte všeobecnej reštrukturalizácie svetového riadenia a odbúravania národnej suverenity, v ktorej sa medzinárodné právo stáva hlavnou prekážkou pri realizácii globálnych strategických projektov, náboženstvo sa stáva základným pilierom, ktorý ospravedlňuje samotnú existenciu Izraela. Ale izraelský náboženský projekt je nezlučiteľný s politickým sekulárnym projektom, ktorý je základom jeho formovania, a to je to, čo dnes viedlo mnohých odborníkov k tomu, aby hovorili o „kríze“ alebo „smrti“ sionizmu.
Nehovoríme však o zániku sionizmu, ale o opustení jednej z jeho inkarnácií, ktorá už zostarla, a prechode k realizácii jeho skutočných zámerov, pre ktoré bol vytvorený.
K formám sionizmu
Počas formovania sionizmu ako ideológie a hnutia bolo jeho hlavným cieľom vytvorenie židovského štátu. Sionizmus sa však spočiatku vyznačoval rozmanitosťou a heterogenitou, vystupovali v ňom rôzne prúdy, ktoré zostali samostatnými ideologickými smermi. Hlavným z nich bol náboženský, praktický a politický sionizmus.
Náboženský sionizmus, ktorý sa sformoval skôr ako ostatné, ešte v polovici 19. storočia, sa pokúšal vtesnať požiadavku na vytvorenie štátu do učenia ortodoxného judaizmu, ktorý spájal návrat Židov do prastarej vlasti výlučne s tzv. príchod Moshiacha (Mesiáša). Vychádzal z myšlienky, že príchod Moshiacha pozostáva z dvoch etáp – prírodnej a zázračnej. Prvá etapa bola chápaná ako samostatný návrat Židov do Palestíny (Sion) za účelom obrodenia obyvateľstva Izraela a obnovy krajiny vo všetkých aspektoch jeho života, čím sa mala priblížiť etapa druhá – tzv. príchod Moshiacha, ktorý by už vyslobodenie dokončil. Štát Izrael tak bol vnímaný len ako začiatok realizácie poslania židovského národa.
Praktický sionizmus, ktorý vznikol v 80. rokoch 20. storočia. XIX storočia, zameraný na myšlienku presídlenia Židov do Palestíny, aby sa zabezpečil „návrat ku koreňom“, ktorý začali aktívne vykonávať prisťahovalci z východnej Európy koncom 19. – začiatkom 20. storočia, mal zmiešaný nábožensko-nenáboženský charakter.
A napokon v roku 1897 vznikol známy politický sionizmus, ktorého zakladateľom bol Theodor Herzl, ktorý si dal za cieľ vytvoriť pre Židov bezpečné „zákonom chránené útočisko“, ktoré by uznávalo medzinárodné právo. Dosiahol formalizáciu sionizmu ako európskeho politického hnutia, keďže len v tejto podobe ho mohol prijať západný svet. Herzl zároveň považoval vznik štátu nie za cieľ sám o sebe, ale len za prostriedok riešenia židovskej otázky, pričom ostatné bolo druhoradé [3].
Hlavná myšlienka sionizmu však ďaleko presahovala jeho deklarované ciele. Vyjadril to Herzlov hlavný oponent, hlava „duchovného“ či „tajného“ sionizmu Ahad-Haam (Asher Zvi Hirsch Ginsberg), narodený v chasidskej rodine a predstaviteľ názorov sekty Chabad, s ktorou bol spájaný prostredníctvom svojej manželky, vnučky chabadského rabína Menachema Mendela. Ahad-Haam argumentoval:
„Židia potrebujú štát nie preto, aby tam sústredili všetkých Židov, ale len preto, aby posilnili jednotu ducha a cieľov. Z tohto centra sa bude duch judaizmu šíriť po obrovskej periférii.“
Ahad-Haam si vypožičal nietzscheovskú myšlienku „nadčloveka“ a spojil ju so židovskou dogmou o Židoch vyvolených Bohom a premenil ju na myšlienku „supernároda“.
Napísal: „Ak súhlasíme s tým, že cieľom všetkých vecí je nadčlovek, potom s tým musíme súhlasiť že nevyhnutným predpokladom na dosiahnutie tohto cieľa je supernárod. To znamená, že musí existovať jeden taký národ, ktorý je svojimi vnútornými vlastnosťami lepšie prispôsobený morálnemu vývoju a organizácii celého svojho života v súlade s morálnym zákonom, ktorý stojí nad morálkou bežného typu.“ Takýto supernárod sa mal stať „exteritoriálnym celosvetovým židovským duchovným národom“ a „krajina Izrael by mala obsiahnuť všetky krajiny zeme, aby napravila svet Kráľovstvom Božím“[4]. V podstate išlo o premenu celého sveta na „štát pre Židov“, v ktorom by sa Izrael stal duchovným centrom a ktorý by židovskej elite zabezpečil svetovládu.
Vznik Izraela
Štát Izrael, ktorý vznikol v roku 1948, bol plodom spoločných aktivít sionistického hnutia, ktoré podporovali židovské finančné kruhy (Rothschildovci, Limanovci, bratia Lazarovci, Dreyfuss, Spencers, Kuhns, Lebs, Goldmans, Sachses, Oppenheimers atď. .) a s nimi spriaznení západní politici (Sovietsky zväz obhajoval vytvorenie nového štátu, pretože ho považoval za budúcu baštu svojho vplyvu v tomto regióne, ale udalosti sa uberali inou cestou).
Izrael spočiatku hral dvojakú úlohu. Na jednej strane bola koncipovaná ako ideologické a organizačné centrum židovského sveta, no na druhej strane, keďže vznikla v podmienkach intenzívnej konfrontácie medzi veľmocami, stala sa dôležitým nástrojom zahraničnej politiky USA, ktorý ho využíval vo svojich strategických záujmoch. V dôsledku toho sa stal do značnej miery realizáciou myšlienok politického sionizmu, teda politickým projektom, ktorého účinnosť pretrvávala dovtedy, kým pokračoval boj medzi oboma systémami, počas ktorého posilnil svoju pozíciu ako nevyhnutný nástroj antikomunizmu, pracujúci na podkopaní ZSSR. Táto osobitná ideologická a politická úloha Izraela potom vystúpila do popredia a nechala v tieni jeho náboženské a duchovné poslanie.
V prvých desaťročiach existencie štátu stelesňovali „jednotu ducha a cieľov“ židovského národa socialistickí sionisti, nenáboženské osobnosti, imigranti z východnej Európy, ktorí sa úsilím praktického sionizmu dostali do vedúcich pozícií v krajine. Sústredili sa na úlohy národno-štátnej jednoty, realizovali program „socialistického židovského štátu“ (štátne hospodárstvo, kibuce, odbory a pod.), čím vytvorili inštitúcie, ktoré si zachovali svoju hegemóniu až do konca 70. rokov. a zanechali hlbokú stopu vo všetkých sférach spoločnosti. V tom čase sa udomácnila zodpovedajúca rétorika – „etatizmus“, „socializmus“, „nacionalizmus“, za ktorou sa skrýval proces formovania veľkého izraelského kapitálu, ktorý sa v politickej sfére etabloval v roku 1977 s nástupom pravicových síl k moci a obhajoval návrat Židov k „skutočnému židovskému životu“. Ale aj potom zostal sekulárny nacionalizmus dominantnou silou.
Izrael, ktorý sa stal symbolom sionizmu, zároveň ale zostal súčasťou svetovej sionistickej korporácie na čele s predstaviteľmi najväčšieho židovského finančného kapitálu, ktorý sa riadi svojimi klanovými záujmami a sleduje globálne ciele. Po podrobení vládnucich kruhov Izraela ich vôli a ich premene na centrum systému riadenia diaspóry táto finančná elita nastolila kontrolu nad Židmi – občanmi rôznych krajín sveta (v samotnom Izraeli v roku 2009 tvorili Židia 42 % ich celkového počtu na svete).
Zároveň sa „mozog“ sionizmu nachádza v USA, vedľa Federálneho rezervného systému a sekty Chabad (Svetová sionistická organizácia, Svetový židovský kongres atď.). Preto, hoci sa Izrael stal hlavným sídlom množstva veľkých sionistických organizácií a na svojom území zvoláva veľké sionistické kongresy, všetky otázky riešia tie kruhy, ktorých zástupcovia sa nachádzajú mimo jej územia – v New Yorku, Londýne a Paríži.
Je potrebné zdôrazniť, že samotnú izraelskú ekonomiku kontrolovala vždy medzinárodná sionistická korporácia a prostredníctvom nej americké, európske a iné nadnárodné spoločnosti. Takže medzinárodný sionizmus vždy považoval Izrael, ktorému mu dal jeho zvláštnu silu, nielen za svoj výtvor, ale aj za svoj majetok.
Izrael a USA
K posilneniu globálnej sionistickej štruktúry prispel Izrael aj ako hlavný spojenec USA na Blízkom východe, ktoré ho využili na realizáciu svojich ekonomických, politických a vojenských cieľov nielen v tomto regióne, ale aj v iných častiach sveta, a to najmä prostredníctvom úzkej spolupráce CIA a Mossadu. Vďaka vojenskej pomoci USA sa Izrael stal ich jadrovým predmostím na Blízkom východe. Pokiaľ ide o celkovú pomoc poskytnutú Izraelu po druhej svetovej vojne, tá dosiahla 140 miliárd USD. Od roku 2007 dosahujú ročné americké dotácie 3 miliardy USD, z ktorých väčšina ide na nákup amerického vojenského tovaru a služieb.
Strategické záujmy Spojených štátov určovali spoľahlivé americko-izraelské spojenectvo, ale zvláštnu silu mu dodávali záujmy sionistickej zložky amerického establishmentu. Po vytvorení silného systému lobingu v záujme Izraela, ktorého základom je AIPAC – Výbor pre verejné záležitosti amerického Izraela, vytvorený v roku 1954, sionistický kapitál natoľko posilnil svoje politické pozície v Spojených štátoch, že v skutočnosti prevzal kontrolu nad ich štátnymi štruktúrami a núti ich pracovať vo svojich záujmoch. Americký štát predstavuje podpornú základňu sionizmu a prepojenie medzi americko-sionistickou loby a Izraelom je také silné, že ho nemôže oslabiť žiadna kritika Izraela vnútri ani mimo americkej spoločnosti.
Po rozpade ZSSR
S pádom ZSSR a začiatkom reštrukturalizácie systému svetového riadenia nastali v pozícii Izraela vážne zmeny. Čo sa týka jeho medzinárodnopolitického poslania, keďže prestal byť baštou boja proti ZSSR na Blízkom východe, zachoval si svoj význam ako jedno z hlavných centier opozície voči „medzinárodnému islamskému terorizmu“. A v tomto smere má pre neho zvláštnu úlohu americká sionistická lobby. Model konfrontácie sionizmu a islamizmu sa prenáša aj do iných regiónov – predovšetkým do Európy, kde pripravujú stret radikálneho islamizmu s európskym nacionalizmom protestantsko-sionistického modelu, ktorého sa Breivik stal živým symbolom.
Nesmieme zabúdať, že obe sily stojace proti sebe sú v skutočnosti produktom západných spravodajských služieb a ich obeťou sa stane každý – Židia, imigranti aj Európania.
Zároveň hlboké zmeny ovplyvnili samotnú izraelskú spoločnosť, čo ostro nastolilo otázku jej „židovskej identity“.
Faktom je, že za posledných 20 rokov pod vplyvom globalizácie prešla izraelská ekonomika, ako píšu výskumníci, „tektonickými posunmi“, ktoré úplne zmenili spoločenský vzhľad krajiny. Východiskovým bodom tu bolo prijatie „Stabilizačného plánu“ v roku 1985, ktorý zrušil obmedzenia devízových transakcií, vytvoril priaznivé podmienky pre zahraničné investície a otvoril príležitosť pre izraelské podniky investovať v zahraničí. Ale 90. roky, nazývané éra „veľkých peňazí“, sa stali skutočne revolučnými. Znamenalo to začiatok veľkého izraelského majetku, ktorý sa vytvoril v dôsledku nasledujúcich procesov.
Po prvé, privatizácia, totálny predaj odborových a štátnych koncernov a bánk za nízku cenu izraelským a zahraničným investorom. Tieto predtým dominovali ekonomike, ktorá sa rozšírila aj na kibuce, a mala slúžiť ako vzor rovnosti a solidarity.
Po druhé, masová repatriácia zo ZSSR (400 tisíc ľudí), ktorá prispela k vzniku lacnej pracovnej sily, extenzívnemu ekonomickému rastu a zvýšeniu ziskovosti akéhokoľvek podnikania, vzniku rozmachu v sektore nehnuteľností a rastu cien za nehnuteľnosti, resp. pôdy (a samotných repatriantov v roku V dôsledku toho nemohli ťažiť z výhod hospodárskej obnovy).
Po tretie, skok v rozvoji znalostne náročných odvetví (high-tech), ktorých investičný zhon pripomínal éru objavenia zlatých baní v Kalifornii alebo Klondiku na Aljaške. Tu vznikli veľké majetky doslova z ničoho. V rokoch 1992-2005 zahraničné a izraelské spoločnosti získali alebo zlúčili 150 high-tech spoločností v Izraeli a celkový objem transakcií dosiahol približne 25 miliárd USD [5] .
Izraelský kapitál
V dôsledku týchto procesov sa začiatkom 21. stor. ekonomiku krajiny ovládalo 18 rodín s obrovským bohatstvom a vplyvom, medzi ktorými sú najznámejší Sh. Arison, bratia Oferovci, Wertheimerovci, Nimrodi, L. Leviev, I. Tshuva, E. Fishman, E. Horowitz, B. Steinmetz a ďalší Ich príjmy podľa odhadov analytickej skupiny BusinessData Israel (BDI) v roku 2006 dosiahli 50 miliárd USD, čo predstavovalo 77 % štátneho rozpočtu a polovicu národnej priemyselnej produkcie krajiny. Tri najväčšie banky kontrolujú 80 % bankového trhu a dostávajú 70 % zisku[6].
Ďalším dôsledkom zmien bol intenzívny prienik zahraničného kapitálu do Izraela, na čo sa vytvorili obzvlášť priaznivé podmienky po podpísaní dohôd z Oslo v roku 1993. TNC a TNB doslova objavili izraelský trh. Svoje pobočky tu začali otvárať spoločnosti KimberlyClark, Nestlé, Unilever, Procter&Gamble, McDonald, BurgerKing, BritishGas, Volkswagen a banky Citigroup, LehmanBrothers, HSBC, BankofAmerica a ChaseManhattan. Pozoruhodná je najmä prítomnosť amerických nadnárodných spoločností v high-tech sektore, kde celkový objem prostriedkov, ktoré vynaložili na nákup izraelských podnikov, predstavoval 42 miliárd USD. Intel, Microsoft, ako aj SAP, IBM CiscoSystems a Motorola vytvorili svoje prvé zahraničné výskumné a vývojové centrá práve tu. V roku 2007 kúpila finančná holdingová spoločnosť amerického miliardára Warrena Buffetta izraelskú spoločnosť IscarMetalworking za 4 miliardy USD, čo bola jej prvá akvizícia mimo USA.
Na druhej strane izraelský kapitál začal aktívne investovať v zahraničí do oblasti nehnuteľností, stavebníctva, energetiky, poľnohospodárstva a nových technológií. V prvom štvrťroku 2011 sa objem zahraničných investícií Izraelčanov zvýšil o 5% na 11,7 miliardy USD. Celkovo objem ich zahraničných investícií podľa Bank of Israel dosiahol 262 miliárd USD [7]
V súčasnosti je izraelský kapitál sústredený v Turecku, krajinách východnej Európy, USA, na Ďalekom východe, v Rusku, na Ukrajine a v Kazachstane. Čo sa týka Kazachstanu, podľa izraelských novín Haaretz štvrtinu jeho ekonomiky ovláda izraelský miliardár z Kirgizska A. Maškevič, ktorý tu žije. Spolu s F. Chodievom a A. Ibragimovom je súčasťou známej „euroázijskej trojky“, ktorá vlastní holding EurasianNationalResourcesCorporation, registrovaný v Londýne a zaoberajúci sa výrobou elektriny, ťažbou a spracovaním nerastov v Kazachstane. Maškevič, ktorý je zároveň predsedom predstavenstva Eurázijskej banky, nielen kontroluje miestny priemysel hliníka, železnej rudy a chrómu, ale podieľa sa aj na rozvoji týchto odvetví v Rusku a na Ukrajine.
Je dôležité poznamenať, že Kazachstan spolu s Azerbajdžanom dodáva takmer 90 % ropy spotrebovanej Izraelom a Azerbajdžan je zároveň najväčším dovozcom vojenských produktov produkovaných židovským štátom v postsovietskom priestore. V dôsledku zhoršenia turecko-izraelských vzťahov sa experti domnievajú, že Azerbajdžan môže dobre zaujať miesto Turecka v izraelskom systéme ekonomických vzťahov. Tieto väzby sa nedávno vyvinuli obrovským tempom, ďaleko pred podobnými ukazovateľmi s inými krajinami postsovietskeho priestoru.
Izraelskí oligarchovia vo svojich záležitostiach často zabúdajú na národné záujmy, ako to bolo napríklad v prípade bratov Oferových, obvinených z obchodovania s Iránom a obchádzania sankcií OSN. Zaujímavosťou je, že vyšetrovanie odhalilo, že desiatky izraelských spoločností pôsobiacich v Turecku, Jordánsku a Spojených arabských emirátoch, no registrovaných v európskych krajinách, tajne obchodujú s islamskou republikou. Podľa novín Yediotachronot izraelské spoločnosti vyvážajú do Iránu poľnohospodársku techniku, hnojivá, potrubia pre zavlažovacie systémy atď., izraelské investície sa realizujú aj v iránskom energetickom sektore. Predseda Asociácie izraelsko-arabského priateľstva Y. Meiri sa k tejto skutočnosti vyjadril: „Zatiaľ čo politici na oboch stranách sú zapojení do urážok, biznis naďalej prekvitá a vzťahy medzi iránskymi a izraelskými partnermi sú vynikajúce.
V dôsledku takejto aktívnej integrácie krajiny do globálnej globálnej ekonomiky sa izraelský kapitál natoľko zlúčil s nadnárodným kapitálom, že pojem „národná ekonomika“ stráca akýkoľvek význam (a podľa rebríčka najviac globalizovaných krajín z roku 2007 na svete je Izrael na 21. mieste pred Nemeckom a Francúzskom) [9]. Ekonomická globalizácia kladie za prioritu vytváranie atraktívnych podmienok pre investície, čo je možné v podmienkach mieru a minimálnych zásahov vlády. Je to bežný proces pre každého, ale pre Izrael sa zmenil na akútny problém, ktorý spochybnil samotnú myšlienku národného štátu, ktorá do značnej miery určuje jeho „židovskú identitu“.
Spoločenské rozpory
V rovnakej miere na podkopávaní tejto myšlienky pôsobí aj bezprecedentná sociálna diferenciácia spoločnosti a neustále sa zväčšujúca priepasť medzi centrom (Tel Aviv) a perifériou. Izrael je dnes jednou z najnespravodlivejších spoločností, pričom chudoba (menej ako polovica priemerného príjmu) postihuje 20 % populácie. Je to bežné najmä medzi prisťahovalcami, ortodoxnými Židmi a Arabmi. Zhoršujú sa aj ďalšie sociálne problémy, najmä drogová závislosť. Podľa agentúry OSN patrí Izrael medzi lídrov v užívaní heroínu medzi tínedžermi. V roku 2005 viac ako 10 % mladých ľudí v krajine užívalo určité drogy, rovnaké percento medzi dospelou populáciou. Jedným z najaktívnejších užívateľov drog je izraelská armáda IDF.
Súčasná realita, ktorá sa dostala do ostrého konfliktu s ideou národného štátu, v konečnom dôsledku nastolila otázku nezmyselnosti sekulárneho nacionalizmu, ktorého exponentom bol politický sionizmus, a potrebu hľadania novej „izraelskej identity. “ Diskusie prebiehajúce v židovskej komunite sú o to naliehavejšie, že je sama o sebe mimoriadne rôznorodá: sionisti sú proti Židom, ortodoxní sú proti sekulárnym Židom, konzervatívny judaizmus je proti reformnému judaizmu atď. Dokonca aj AIPAC má teraz vážnu kritiku v podobe novej izraelskej lobistickej štruktúry „J Street“, sponzorovanej Sorosom a obhajujúcej mierové urovnanie izraelsko-palestínskeho konfliktu (hoci je táto organizácia okrajová, jej pôsobivé financovanie od Sorosa z nej robí atraktívny investor pre krajne ľavicové židovské skupiny).
Celý tento pluralizmus je však len zvláštnou implementáciou známeho princípu – „cez chaos k poriadku“. Sionistická elita, ktorej najvýznamnejším vodcovským jadrom je sekta Chabad, posilňuje svoje postavenie. A práve teraz, keď sa Izrael už stal globalizovaným centrom pre riadenie diaspóry, otvorene smeruje k realizácii hlavnej myšlienky duchovnej svetovlády, ktorú načrtol Ahad-Haam. Dnes sa táto myšlienka javí ako aktualizovaná forma „náboženského sionizmu“, ktorý predtým zostal v tieni a nachádza svoj výraz v „hypersionizme“, ktorého ideológom je rabín Šmulevič. Aké konkrétne úlohy si kladie hypersionizmus?
Hypersionizmus
Šmulevič ho prezentuje ako piaty projekt, ktorý by mal nahradiť doterajšie štyri ideologické projekty, ktoré sa postupne realizovali v dejinách Židov. Prvý bol založený na potrebe uzavrieť Židov do hraníc zákona Tóry a Talmudu, druhý – z myšlienky asimilácie, tretí – z myšlienky reformizmu a štvrtý – z myšlienky politického sionizmu, ktorý mal byť síce účinný v podmienkach akútnej globálnej konfrontácie ale dnes bol porazený. Šmulevič formuluje úlohu hypersionizmu takto: „
Židia sa musia vrátiť k úlohe, ktorú už spontánne začali hrať vo svetovej európskej civilizácii a ktorá je v skutočnosti prikázaním judaizmu – byť silou, ktorá riadi ľudskú civilizáciu, ktorá stanovuje štandardy ľudskej civilizácie.“[11].
„Hyper“ znamená „vonku“, „vonku“. A ak bol sionizmus (rozumej politický) nasmerovaný dovnútra (všetci Židia by mali žiť na Sione), potom hypersionizmus presahuje úzke hranice načrtnutých hraníc. „Hypersionizmus hovorí: nie Žid je pre Sion, ale Sion je pre Židov. Ak je samotný Sion inšpirovaný fyzickou prítomnosťou Židov a nachádza sa v centre židovského štátu, tak každé miesto, kde žije Žid, sa stáva Sionom“ [12].
Keď hovoríme o území Izraela, Šmulevič zdôrazňuje potrebu obsadiť „prirodzené hranice pozdĺž Nílu a Eufratu, ktoré stanovila Tóra“ (a logické zo strategického hľadiska), ktoré sa nazývajú „Veľký Izrael“. Druhou fázou ofenzívy je rozšírenie hegemónie štátu Izrael na celý región Blízkeho východu. A v tomto ohľade, ako ukazuje Shmulevich, „arabská jar“ je pre Izrael dobrá vec. Po tom, čo opísal obraz moslimského sveta, ktorý sa v dôsledku rozpadu a preformátovania postupne ponára do stavu chaosu, poukazuje:
„… toto bude pozitívny vývoj pre Židov. Chaos je najlepší čas prevziať kontrolu nad situáciou a zapnúť židovský civilizačný systém… Teraz musíme prevziať úplnú kontrolu do vlastných rúk… Nebudeme si len kupovať arabskú elitu, ale kŕmiť z lastných rúk a sami si ju vychovávať… Aké je tajomstvo každého stabilného politického systému? Spoločnosť dáva jednotlivcovi všetky príležitosti na rozvoj a jednotlivec má voči spoločnosti povinnosť. Človek, ktorý dostane slobodu, musí súčasne dostať inštrukcie, ako túto slobodu využívať. A my, Židia, napíšeme tento pokyn ľudstvu… Židovská prosperita prichádza znova v ohni arabských revolúcií“[13].
Dôležité je, že nejde nevyhnutne o vojenskú kontrolu a silnú prítomnosť, ale aj o intelektuálny a ekonomický vplyv. Hlavná vec je zahrnutie územia do spoločného poľa, v strede ktorého je Izrael. Preto je úlohou premeniť Izrael na vedúcu intelektuálnu a ekonomickú veľmoc v postindustriálnom svete. Masové metódy na dosiahnutie tohto cieľa budú dostupné v rokoch 2011-12 a do roku 2018 by sa mal hypersionizmus stať vedúcim hnutím.
Od politiky k náboženstvu
Ak teda predtým sionizmus pôsobil ako politika, ktorá využívala náboženský faktor, teraz izraelská elita mení náboženstvo samotné na politický faktor. Ako zdôrazňuje Shmulevich,
„Hypersionizmus prináša mystiku na politickú úroveň. Kabala je základom nášho hnutia, mení sa na politický zdroj,” jej úlohou je organizovať spoločnosť, a to aj prostredníctvom manipulácie s vedomím más. Kabala je ideológia, je to politická zbraň, ktorá umožňuje židovskej civilizácii, založenej na judaizme, stať sa svetovou civilizáciou. “Judaizmus nepovažujeme za kmeňové náboženstvo, ale za civilizáciu, svetovú civilizáciu, ktorá sa musí stať hlavnou aktívnou ideologickou silou ľudstva.” Musí nahradiť americké civilizačné štandardy a americkú kultúru, ktorá teraz dominuje.
V skutočnosti sionizmus dosahuje novú úroveň manipulácie s vedomím Židov aj Nežidov a berie na seba poslanie formulovať globálnu etiku pre celé ľudstvo. Ako do tejto etiky zapadá jeho nežidovská časť? Faktom je, že toto náboženstvo je židovskou verziou ekumenizmu, v ktorom je judaizmus zachovaný nezmenený, zatiaľ čo iné náboženstvá sa svojou reformáciou („očista“) transformujú na „judaizmus pre nežidov“, „židovský monoteizmus pre celé ľudstvo“. “ – takzvaný „Noahizmus“ (odvodený z „Bnei Noah“, teda „Noemove deti“). Podľa tohto učenia existujú len dva spôsoby spásy: pre Židov, vyvolených Bohom, dodržiavaním 613 prikázaní Starého zákona a pre Nežidov nasledovaním 7 Noemových prikázaní. Judaizmus považuje iné náboženstvá za nevedúce k Bohu.
Duchovné a morálne základy
Tieto ustanovenia neboli prevzaté z Tóry (ktorá ich neobsahuje), ale boli zavedené mudrcami Talmudu (traktát Sanhedrin 56a) v súlade so zásadami výkladu slov a fráz Tóry a sú rabínskou tradíciou. Ako sa uvádza v židovsko-katolíckom vyhlásení z roku 2007, „židovská tradícia vyzdvihuje jednotu s Noachom ako vyjadrenie univerzálneho morálneho kódexu, ktorý je povolané rešpektovať celé ľudstvo.“[16]
Je príznačné, že aktívny signál na šírenie tohto učenia dal vedúci sekty Chabad-Lubavitch Schneerson v roku 1983, keď jeho aktivity začali presahovať hranice židovskej komunity a dal príkaz lubavičským chasidim zaviesť tzv. univerzálne vedenie Tóry do univerzálneho života[17]. Teraz sú to práve oni, ktorí sú najaktívnejší pri vysvetľovaní „siedmich prikázaní“ ako univerzálnej stránky Tóry.
Najúčinnejšou formou, ktorá vedie k akceptovaniu tohto extrémne nízkeho hodnotového systému v porovnaní s kresťanstvom, môže byť len rozklad samotného kresťanstva prostredníctvom šírenia jeho aktualizovaných verzií, prostredníctvom jeho judaizácie (čo sa stalo už pri katolicizme a mnohých oblastiach protestantizmu), zavádzanie zjednodušených verzií kabaly pre nežidov (čomu sa aktívne venuje predseda Medzinárodnej akadémie kabaly M. Laitman), povzbudzovanie ekumenického hnutia a rôznych okultno-ezoterických hnutí, teda všetkého, čo pracuje na erózii tradičných náboženstiev.
Hlavným cieľom je dosiahnuť dobrovoľné psychologické prijatie nadvlády talmudského judaizmu a Židov zo strany ľudstva ako „ľudí kňazov“, v rámci ktorých by sa ich hodnoty mali stať základom morálky a práva iných národov.
Pokiaľ ide o ekonomickú etiku Tóry a Talmudu, jej chápanie peňazí a bohatstva sa už dávno stalo „hlavnou aktívnou ideologickou silou ľudstva“ a v tomto smere sa judaizmus už premenil na svetovú civilizáciu. Celý moderný svetový finančný systém, vrátane jeho centrálnej štruktúry, Federálneho rezervného systému, funguje na základe zákonov judaizmu.
A nie je náhoda, ako zdôraznil Eduard Khodos, že dolár s podobizňou rabína Schneersona je od roku 1986 prvkom rituálu požehnania vykonávaného v sekte Chabad a zohráva úlohu akejsi ikony. Okrem toho však hovoríme o priamom zavedení ustanovení Talmudu, v maskovanej podobe, do právnych systémov národov, „na vnútornú potrebu“ , ktoré umožnia sionistickej elite už na právnom základe a v celosvetovom meradle privlastňovať si cudzí majetok a disponovať životmi a osudmi ľudí. Veď práve v judaizme je jasne formulovaný pojem „gefker“, aplikovaný na majetok Nežidov a označuje voľnú vec, ktorá nikomu nepatrí.
Pozoruhodným príkladom tohto procesu je napríklad pokus zaviesť pod názvom „juvenilná justícia“ systém represívnych a konfiškačných orgánov, čo v skutočnosti predstavuje židovský zákon Chazaki. Khazaka je moc nad majetkom Nežida, ktorú získa Žid na základe predajnej listiny s kahalom, ktorý mu tento majetok predá na základe jeho práv bez vedomia a súhlasu majiteľa. S chazakou získava Žid výhradné právo, bez prekážok alebo konkurencie zo strany iných Židov, pokúsiť sa zmocniť sa predmetného majetku. Zákon o meropii (zbavenie skutočného vlastníka od jeho majetku) umožňuje kahalovi predať osoby bez nehnuteľných majetkov na vykorisťovanie Židom. Rovnako aj deti Nežida môžu podľa zákona Talmudu patriť Židovi, ktorý získa právo merať od miestneho kahalu.
Odhalenie skutočných náboženských a právnych základov systému súkromnej moci globálnych elít, ktorý sa nám v celosvetovom meradle vytvára pred očami, nám dáva možnosť jasne si predstaviť konečný cieľ tejto moci i konkrétne mechanizmy jej realizácie. A kým sa táto zločinecká morálka bude oficiálne posudzovať z hľadiska tolerancie a pluralizmu, „nový poriadok“ sa bude budovať zrýchleným tempom. Takže skôr, než sa stihneme obzrieť, ocitneme sa pred zdanlivo nemysliteľnou, no dokonanou skutočnosťou – privatizáciou celého ľudstva hŕstkou kňazov omámených svojou beztrestnosťou.
Šírenie sionizmu medzi židmi
Pokiaľ ide o posilňovanie moci sionistickej vrchnosti nad samotnými Židmi, to sa uskutočňuje prostredníctvom rozsiahlych a nepretržitých vzdelávacích aktivít, intenzívneho programu oboznamovania s judaizmom akýmkoľvek spôsobom, ktorý realizuje rozsiahla sieť náboženských centier a škôl, rôznych židovských a sionistických organizácií.V tomto smere je obzvlášť aktívna sekta Chabad. Je dôležité poznamenať, že extrémna rôznorodosť prúdov v rámci judaizmu ho nijako neoslabuje, ale umožňuje k nemu prilákať najrôznejšie skupiny Židov – až po sodomitov, ktorých podporuje reformný judaizmus (hoci na existenciu zodpovedajúceho rituálu na určitej úrovni hierarchie sekty Chabad poukázal Eduard Chodos[18]). Reformný judaizmus sa modernizuje tým aktívnejšie, čím hlbšia je degradácia verejnej morálky.
Posilňovanie náboženských východísk v Izraeli (kde sa Tóra a Talmud stále uznávajú ako jeden z prameňov práva a kde nebola prijatá ústava, aby sa legislatívny text nepostavil nad Tóru) viedlo izraelského ministra spravodlivosti Jakova Neemana už v roku 2009 k vyhláseniu, že Tóra musí nahradiť izraelské zákony: “Krok za krokom udelíme občanom Izraela zákony Tóry a halachu urobíme základným zákonom krajiny. Musíme ľuďom vrátiť dedičstvo ich otcov. Tóra poskytuje odpovede na úplne všetky otázky, ktoré nás stretávajú.” [19].
Zjednoteniu Židov a posilneniu úlohy Jeruzalema ako ich duchovného centra má napomôcť aj novela základného zákona krajiny prijatá v roku 2008, v ktorej sa uvádza, že “Jeruzalem je večným hlavným mestom Izraela a židovského národa”. Inými slovami, všetci Židia na svete sa stali de facto občanmi Izraela bez ohľadu na to, či štát Izrael uznávajú alebo nie.
Na záver by som rada zdôraznila, že bez ohľadu na to, aké hry svetoví politici hrajú, pochopenie, že sú len bábkami v rukách najväčších finančných klanov na svete, by nám malo umožniť zaujať triezvy postoj pri hodnotení aktuálneho diania. Rozruch, ktorý je spojený s otázkou uznania palestínskeho štátu, má zakryť proces skutočného posilňovania pozícií sionistického kapitálu, pripravujúceho prechod k etablovaniu jeho duchovnej moci nad svetom.
Poznámky a zdroje
Originál clánku vyšiel 25.05.2012 na platforme Yusisapail
Preklad z ruštiny a medzinadpisy: Milo
—
[1] Pozri: http://www.youtube.com/watch?v=5tib1lYIsdk
[2] http://www.newsru.co.il/mideast/13sep2011/pa_a207.html
[3] Polonsky P. Vývoj ideológie sionizmu (19-20 storočia) //http://www.machanaim.org/tor&life/hist&geo/zionism.htm
[4] Ahad-Gaam. Vybrané diela. Zväzok 1. M., 1919. S.136.
[5] Dubson V. Izraelská obchodná elita. Veľké peniaze v malej krajine. M., Petrohrad, Veršina. S.27.
[6] Adiv A. Israël mondialisé: les règles ont change// http://orta.dynalias.org/inprecor/article-inprecor?id=1209
[7] http://www.zman.com/news/2011/06/15/103714-print.html
[8] http://www.mignews.com/news/economics/world/260511_212700_09696.html
[9] http://www.ural.ru/news/life/news-78955.html
[10] http://www.islamnews.ru/news-20812.html
[11] Shmulevich A. Mysticizmus a politika. Časť 1 // http://www.apn.ru/publications/article22126.htm
[12] http://avrom.livejournal.com/87572.html
[13] Ovládne Veľký Izrael po arabských revolúciách Blízky východ? //http//www.chechenews.com/world-news/worldwide/3555-1.html
[14] Šmulevič A. Tamže.
[15] Pozri: Týchto 7 ustanovení, ktoré sú základnými morálnymi, filozofickými a právnymi kategóriami, pre úspešnejšie šírenie noahizmu, zase rozlúštil rabín Joel Schwartz vo forme 229 prikázaní, prevzatých zo 613 prikázaní z r. Mojžiš. //7 zákonov potomkov Noeho – 229 prikázaní Tóry //http://www.hatikva.dn.farlep.net/7_229; Sedem Noemových prikázaní: Sanhedrin alebo Kristus? //http://algart.net/ru/bnei_noach/7_commandments_by_Jesus_Christ.html
[16] Benoit XVI à la synagogue de Rome // Serviam, č. 25, 11. marca 2010 // http://www.nostra-aetate.org/HTML_La-lettre-Serviam/2010/SER… ;
[17] Človek a vek. Rebbe Menachem Mendel Schneerson. “Lechaim”, 2004. S.58.
