Zamyslenie sa nad podstatou spoločenských vzťahov založených na mocenských hierarchiách, nad príčinami ich pretrvávania a nad možným východiskom z pohľadu mladého nemeckého autora Felixa Feistela.

Pôvodný článok vyšiel pod licenciou CC4.0 na stránke Rubikon.

---

Ak sa vzdáme viery v existujúce mocenské vzťahy, môžeme zmeniť spoločenskú realitu

V dnešnej dobe považujeme veci také, aké aktuálne sú, za niečo dané. Niektorí ľudia majú peniaze a moc, iní nie. Niektorí sú chudobní, iní bohatí a my sme si zvykli, že bohatí udeľujú príkazy chudobným. Vlády rozhodujú nad našimi hlavami o našich životoch a nezriedka tým spôsobujú značné škody. Všetky tieto okolnosti by však nemuseli existovať, pretože majú spoločný základ: našu vieru v ich nevyhnutnosť.

“Ak chcete poznať charakter človeka, dajte mu moc” (Abraham Lincoln).

V histórii sa už mnohokrát stalo, že ľudia pociťovali podmienky, v ktorých žili, ako neznesiteľné, a cítili naliehavú potrebu ich zmeniť. A na to sa rýchlo vynára otázka: Ako zmeniť takúto ťaživú spoločenskú normalitu? Je správne získať moc? Sú to peniaze, ktoré zmenia svet?

Zdá sa, že základom všetkého sú moc a peniaze. Moc vytvára hierarchiu a závislosti, pokrýva ľudí hustou sieťou pravidiel, ktoré sa musia prísne dodržiavať. Tí, ktorí sú pri moci, sa môžu správať blahosklonne alebo svojvoľne, meniť pravidlá hry podľa vlastnej vôle a v prípade potreby si poslušnosť vynútiť silou.

Potom sú tu peniaze, ktoré sú spojené s mocou. Tí, ktorí majú veľa peňazí, si môžu vytvoriť vlastné mocenské vzťahy. Majú možnosť urobiť ľudí od seba závislými a podriadiť si ich, môžu strhnúť celé ekonomiky do priepasti a ešte z toho profitovať, môžu sprivatizovať pôdu a zamestnať na nej ľudí, ktorí z nej boli vysídlení za mizerné mzdy. Peniaze sa zázračne rozmnožujú a prostredníctvom peňazí sa dá dosiahnuť oveľa viac ako čisto politickou mocou. Toto sú, stručne zhrnuté, podmienky v ktorých sa dnes nachádzame.

Ako však možno takéto podmienky zmeniť? Mnohí to skúsili, zbohatli a sami podľahli vábeniu peňazí. Tí, ktorí úspešne založili stranu a dostali sa do parlamentu, často zabudli na svoje pôvodné ideály a namiesto toho podľahli lákadlu bezpečného postu. Iní síce rozpútali revolúcie, ale s pochybným úspechom, pretože následne prevládali rovnaké podmienky, len s inými vládcami.

Útlak, tyrania a nerovnosť sa týmto spôsobom nedajú ukončiť.

Znova a znova sa ukazuje, že nestačí získať prostriedky moci, pretože moc zvádza. A všetky tieto prostriedky, peniaze, politická moc, ktoré by sme mohli nazvať aj panovaním, majú spoločný koreň, ktorý, ak nie je vytrhnutý, vždy vyvoláva tie isté pohnútky.

Týmto koreňom je viera. Viera je ústredným pilierom, na ktorom sú založené všetky civilizácie, koreňom, ktorý dáva vzniknúť všetkým vojnám, nadvláde a moci, bohatstvu a nerovnosti.

Je viera to isté ako náboženstvo?

Tento výrok môže byť chápaný plne v náboženskom zmysle. Len v Európe viera vo vyššieho Boha a jeho zástupcov na zemi umožnila a upevnila pevný systém moci s prísnou hierarchiou na viac ako tisícročie. V mene viery sa mohli viesť vojny, prenasledovať, mučiť a zabíjať neveriaci a takzvané čarodejnice. Rovnako táto viera sústredila v inštitúciách, ktoré ju reprezentovali, veľké bohatstvo. Ľudia dobrovoľne prispievali cirkvi v nádeji, že budú očistení od svojich hriechov, a mnohí odkázali týmto inštitúciám svoj majetok. S odpustkovými listami vydávanými cirkvou sa dlho obchodovalo ako s tovarom. Náboženská viera mohla ospravedlniť všetko bez toho, aby sa ľudia búrili proti vláde a svojvôli. Táto viera bola totiž základom sociálneho spolužitia. Aj dnes idú ľudia do vojny alebo sa vyhadzujú do vzduchu z religióznych dôvodov.

Dôvodom je hlboko zvnútornená viera v súdiaceho Boha, ktorý po smrti rozhoduje o radosti alebo utrpení, o vstupe do raja alebo o večnom zatratení v pekle. Veriaci sú pevne presvedčení, že Boh poveruje plnením svojej vôle cirkevné inštitúcie, ktorých predstavitelia sú potom povolaní ohlasovať jeho vôľu ľuďom a viesť ich k tomu, aby podľa nej konali. Kedysi bolo toto presvedčenie v ľuďoch zakorenené oveľa hlbšie ako dnes. Väčšine ľudí znemožňovala akúkoľvek protiakciu, ba dokonca zabraňovala tomu, aby sa v presvedčení ľudí vôbec objavila myšlienka alternatívneho pohľadu na svet, alternatívnej etiky, a teda aj alternatívneho konania. Nedokázali dokonca ani myslieť nezávisle od tejto viery, od svetonázoru, ktorého stredobodom bol Boh.

S týmto je porovnateľná viera v politickú moc.

Táto moc existuje len preto, lebo ľudia veria, že niekto má právo ako kráľ, prezident, kancelár alebo poslanec nad nimi vládnuť, prijímať zákony alebo vyberať dane.

Napriek tomu je pre väčšinu ľudí spoločnosť bez vládnutia nepredstaviteľná. Predstava, že spoločnosť musí byť organizovaná zaužívaným spôsobom, je v ľuďoch tak hlboko zakorenená, že ich myslenie nedokáže tento obraz prekročiť. Tak sa stalo, že po každej revolúcii, ktorá vyjadrila nespokojnosť ľudí s vládnucim systémom, sa zaviedol nový systém vládnutia, ktorý sa v podstate takmer nelíšil od toho predchádzajúceho. Myšlienka vybudovať svet bez moci je väčšine ľudí taká cudzia, že im ani nepríde na um.

Pritom práve toto presvedčenie prepožičiava ľuďom moc. Ak by široké masy stratili túto vieru, potom by táto moc zo dňa na deň prestala existovať. Toto presvedčenie totiž živí aj moc donucovacích orgánov, ako je polícia a armáda. Príkazy sa tu plnia len preto, že ľudia veria v hierarchiu a veliteľskú moc. Bez tejto viery by nikto nevidel zmysel v utláčaní a šikanovaní svojich blížnych. Moc, na ktorej je založený politický systém, by sa bez akéhokoľvek odkladu zrútila. Tak ako náboženský systém stratil moc a vplyv v priebehu osvietenstva a vzniku prírodných vied, aj náš politický systém by stratil svoju dnešnú moc nad ľuďmi.

Avšak početní štátni zamestnanci si plnia svoje povinnosti aj z iného dôvodu: touto prácou si zarábajú peniaze. Peniaze by teda mohli byť považované za ešte väčšiu motiváciu ako poslušnosť. Ale aj peniaze majú svoju hodnotu len preto, že v ne veríme.

Peniaze sú potlačené papiere alebo jednotky a nuly v elektronickom systéme.

Mimochodom, nemajú žiadnu reálnu hodnotu, rovnako ako zlato alebo striebro. Toto všetko nemá samo o sebe žiadnu zvláštnu dôležitosť. Len ľudské presvedčenie, že majú hodnotu, umožňuje používať ich ako prostriedok výmeny a nakoniec ako prostriedok moci. Táto viera v hodnotu peňazí je v ľuďoch tak hlboko zakorenená, že väčšine z nich ani nenapadne, že táto hodnota je založená len na ilúzii. Peniaze, rovnako ako moc, sa pre nich stali takými samozrejmými, že si svet bez týchto dvoch faktorov ani nevedia predstaviť. Málokto sa nad týmito samozrejmosťami zamýšľa, rovnako málo ako ryba nad vodou, ktorá ju neustále a všade obklopuje.

Pritom práve tieto dva faktory sú zodpovedné za všetku biedu na svete. Moc je pravidelne zneužívaná tými, ktorým je prisúdená, ľudia sú utláčaní, vyháňaní, prenasledovaní, zabíjaní. Vojny sa vedú buď z finančných, alebo mocensko-politických dôvodov. Peniaze sa sústreďujú v rukách niekoľkých, zatiaľ čo zvyšok ľudstva žije v závislosti od nich a podlieha ich svojvôli. Peniaze vedú k nerovnosti, k hladu a chudobe na jednej strane a k hojnosti na strane druhej. Peniaze sú priamym spúšťačom ničenia ľudí a prírody. Peniaze financujú vládcov, zbrane a vojny, vykorisťovanie planéty, celé šialenstvo výroby. A prostredníctvom korupcie ovplyvňujú každé politické rozhodnutie. To všetko vychádza z viery v to, že peniaze majú hodnotu a že jeden človek môže mať moc nad ostatnými.

Stratiť vieru

Ak by sme sa však tejto viery vzdali, z jedného dňa na druhý by už ani ten najbohatší človek nedokázal konvertovať svoje peniaze na moc. Ako si má niekto privlastniť veľké pozemky, keď už nikto neverí údajnej hodnote jeho peňazí? Ako bude môcť vykonávať moc, ak ľudia stratia vieru v peniaze a moc? A prečo by sa mali policajti, vojaci a zástupy štátnych úradníkov nechať presvedčiť na násilie k svojim blížnym, keď ich viera v peniaze vyhasla rovnako ako viera v riadiacu moc?

Prečo by sa mal niekto nechať degradovať na nedôstojnú prácu, ak za ňu ponúkané peniaze nemajú žiadnu hodnotu? Prečo viazať distribúciu potravín na bezcenné papiere? Prečo ísť do vojny kvôli tomu, že niekto, kto si uzurpuje moc, to prikazuje?

Všetci vládcovia a elity, ktorým dnes ľudia venujú toľko pozornosti a podriaďujú sa im, by sa zrazu ukázali ako karikatúry malých netrpezlivých detí, ktorými v podstate sú. Nikto by ich už nebral vážne, nikto by im nedovolil rozkazovať.

Jediné, čo musíme urobiť, je rozlúčiť sa s touto vierou. Aby sme to dokázali, treba začať spochybňovať samozrejmosti, ktoré nám vštepovali iní. Veď čerstvo narodené dieťa nepozná peniaze, nevidí v nich žiadnu hodnotu a nepozná ani žiadnu moc. Len výchova a socializácia spoločnosťou umožňujú, aby si človek vytvoril určitý svetonázor.

Všetky tieto vštiepené presvedčenia sú však len presvedčeniami. Spochybňujme ich a zbavme sa toho, čo nevychádza z nášho vlastného presvedčenia.

Samozrejme, viera je zároveň najdôležitejším základom každého spoločenského spolužitia. Každá spoločnosť je založená na viere, ktorá ju ako takú konštituuje a drží pohromade. Dejiny civilizácie sú preto aj dejinami meniacej sa, ale spoločnej viery. Prepadnúť triezvemu nihilizmu preto nie je rozumná voľba, pravdepodobne by viedla k absolútnemu chaosu, k boju všetkých proti všetkým. Spoločnosť by sa rozpadla a stala by sa súborom nesúvisiacich jednotlivcov. Ale namiesto toho, aby sme slepo prijímali vieru, ktorá k nám prichádza zvonku, mali by sme rozvíjať vieru, ktorá vychádza zvnútra.

Mali by sme si klásť otázky: V čo chceme veriť, čo nás vedie a usmerňuje? Je to viera v moc jedného človeka nad druhým? Je to viera vo farebný papier alebo čísla na displeji? Vari nemôžeme veriť v niečo, čo vyviera ako skutočné presvedčenie z nášho vnútra, čo k nám nebolo prinesené zvonka, prostredníctvom indoktrinácie a vzdelávania? Mohli by sme veriť v slobodu, v to, že každý človek si je rovný, že konečným cieľom ľudských spoločností musí byť umožniť každému jednotlivcovi žiť dôstojný život, a v to, že nikto nesmie vládnuť nad iným.

Nie je vôbec potrebné, aby sme všetci zdieľali jednu náboženskú ideu, aby sme všetci vyznávali rovnaký obraz človeka, aby sme všetci zdieľali rovnaké predstavy o spoločnosti. Namiesto toho môžeme vytvoriť spoločnosť spoločností, spoločnosť, v ktorej koexistuje mnoho rozmanitých myšlienok.

Jediné spoločné presvedčenie, ktoré by potom bolo potrebné, je, že každá viera, každá myšlienka a každá spoločnosť má neobmedzené právo na existenciu, a preto sa s nimi musí zaobchádzať rovnocenne.

To vychádza z presvedčenia, že každý človek si môže slobodne a podľa vlastného uváženia utvárať svoj život, ale nemôže nikomu vnucovať svoje predstavy. Bola by to viera v hodnotu človeka ako takého, ako ľudskej bytosti.

Takto môže vzniknúť spoločnosť malých jednotiek, v ktorej budú kresťania žiť vedľa moslimov, židov a budhistov, socialistov, komunistov, anarchistov, nihilistov, ateistov, konzervatívcov, liberálov, autoritárov a mnohých ďalších. Pre priateľov diktatúry je tiež možné vytvoriť malé diktátorské jednotky, v ktorých sa budú môcť stretnúť všetci tí, ktorí chcú byť utláčaní. Takáto spoločnosť spoločností, v ktorej všetky systémy viery a politiky koexistujú v malých celkoch, nielenže zodpovedá rôznym predstavám ľudí, ale predstavuje aj spoločenské laboratórium.

Namiesto neustálej súťaže systémov vo veľkom meradle, ktorej cieľom je eliminovať ideologického protivníka, môže teraz táto súťaž koexistovať v malom meradle, a tak sa časom ukáže, ktorý systém, ktorý prístup, ktorá viera pomáha ľuďom byť najspokojnejšími. Takto môže tento systém postupne prevládnuť, ale nie nevyhnutne. Koniec koncov, nikto nie je nútený byť šťastný. Odhliadnuc od toho, neexistuje tu ani žiadny patentovaný prostriedok. Každý človek môže mať inú vieru, iné presvedčenie. Nešťastie vzniká len vtedy, keď jednotlivec alebo skupina ľudí vnucuje svoje presvedčenie, svoju vieru iným ľuďom. Preto je potrebné zistiť, v čo veríme a v čo chceme veriť.

Táto cesta však začína spochybnením súčasnej viery a jej nahradením vierou, ktorá k nám neprichádza zvonku, ale zvnútra. Každý si môže položiť otázku, podľa akých hodnôt žije, odkiaľ tieto hodnoty pochádzajú a či podľa nich chce žiť aj naďalej. Môže si tiež položiť otázku, čo chce v živote dosiahnuť a prečo. Čo by si želal, aby o ňom ostatní ľudia hovorili, keď zomrie? Na čo by si chcel človek spomínať na smrteľnej posteli? A hlavne: Čo je vlastne motiváciou, hnacím motorom všetkého, čo v živote robím a chcem dosiahnuť?

Odkiaľ sa berie táto motivácia, tento pohon? Je to spoločensky uznávaná hodnota, ktorú nás učili od detstva, alebo sme ju našli sami? Aké sú vlastne základné hodnoty, ktoré sledujeme, a prečo sú to práve ony? Aký je celkový zmysel, celkový príbeh, čo je za všetkými vecami, za všetkými činmi?

Z tohto bodu sa môžeme vydať na objavnú cestu k otázkam, na ktoré ľudstvo stále nemá uspokojivú odpoveď a ktoré muselo riešiť vytvorením systémov viery. Ide o otázky ako: Čo príde po smrti? Aký je zmysel všetkého? Tieto a mnohé ďalšie otázky sú základom, na ktorom sú vystavané naše súčasné systémy viery, a môžu byť základom nového systému viery.

Týmito a mnohými ďalšími otázkami sa človek môže zaoberať a spochybňovať svoju vieru, spochybňovať to, čo sa považuje za samozrejmé a normálne. Na základe otrasenej viery v existujúce môže vzniknúť nová viera, ktorá zmení spoločnosť od základov.