9 minút

Vydavatelia a novinári v Nemecku pred a po roku 1945

Tento krátky úryvok z knihy “Bankári nad hákovým krížom” dokumentuje, ako tie isté osoby, ktoré v podstatnej miere prispeli k vytváraniu, šireniu a presadzovaniu nacistickej propagandy v Nemecku, pokračovali vo svojej činnosti v tzv. “slobodnej” tlači povojnového Nemecka. Tento zoznam vyvracia mýtus o tom, že osoby s tzv. židovským pôvodom nemohli počas NS-diktatúry pracovať v médiách a aj ten, že po vojne nastala tzv. denacifikácia. Víťazi 2. svetovej vojny dosadili na nimi kontrolovanom území západného Nemecka do rozhodujúcich pozícií v médiach redaktorov a dôstojníkov SS, ktorí sa osvedčili v ríšskej propagande. Tieto média patria dodnes k najplyvnejším v Nemecku, Európe a vo svete [68].

2.5              Žurnalisti, vydavatelia

“Der Spiegel” sa stal operatívnou organizáciou 30[68] bývalých národnosocialistických páchateľov a referentov: slávny archív Spiegelu[69] spravovali niekdajšie špičky národnosocialistických vládcov.

Paul Karl Schmidt, tlačový šéf národnosocialistického ríšskeho ministerstva zahraničných vecí, sa stal[70] pod krycím menom Paul Carell autorom článkov pre “Die Welt”, “Die Zeit” a “Der Spiegel”.

Asistent ministra propagandy Paula Josepha Goebbelsa Wilfred von Oven sa stal juhoamerickým korešpondentom pre “Der Spiegel” a “Frankfurter Allgemeine Zeitung”, kde nechal bez povšimnutia zločincov ako Dr. med. Josef Mengele, Adolf Eichmann, Klaus Barbie.

Bernhard Wehner, SS-Hauptsturmbannführer v Hlavnom úrade ríšskej bezpečnosti, písal pre Augsteina o Kriminálnej polícii za Hitlera. Horst Mahnke, dôstojník SS, sa stal vedúcim oddelenia pre medzinárodné záležitosti a prehľad.

Georg Wolff, dôstojník SS, sa stal vedúcim oddelenia pre zahraničie.

Šéf Gestapa Rudolf Diels bol autorom deväťdielneho seriálu časopisu Spiegel z októbra 1959, v ktorom sa páchanie požiaru Reichstagu národnými socialistami sfalšovalo na výlučné páchateľstvo Marinusom van der Lubbe, “Noc dlhých nožov(…) sa neodohrala,”. Ostatní inkriminovaní redaktori Spiegelu okolo týchto národnosocialistických velikánov tvorili “sieť páchateľov.” [71] Niet divu, že niekoľko desaťročí vychádzali články Spiegelu bez uvedenia mien autorov.

Axel Caesar Springer praktizoval vydávanie v súlade s režimom NSDAP vo vydavateľstve svojho otca v Hamburgu. V decembri 1933 sa oženil so Židovkou Martou Else Meyerovou. Pre “osobu nemeckej krvi” by to podľa neskorších norimberských zákonov bolo nezákonné rasové poškvrnenie. “Som kresťanský Žid,” opakovane vyhlásil mediálny cár. V roku 1939 bolo manželstvo rozvedené. Martha Else Springerová a všetci jej bratia zostali nezasiahnutí deportáciami zo strany národných socialistov. Urobil kariéru.”[72] Po vojne získal od britskej okupačnej moci niekoľko novinových licencií a právo pokračovať vo vydávaní titulu ústredného orgánu Svetovej sionistickej organizácie “Die Welt”,[73].

“Ernst Cramer”, žid, a bývalý tlačový manažér AA “Paul Carell” formovali každodenný chod vydavateľstva. Od roku 1942 až do svojej smrti bol Hans Zehrer najbližším dôverníkom Axela Cézara Springera a šéfredaktorom “Die Welt”. Zehrer bol žiakom Georga Bernhardta z vydavateľstva “Vossische Zeitung” v Ullsteine. V rokoch 1930 až 1944 vydával on, ktorý bol do roku 1939 ženatý so Židovkou Margot Susmanovou-Mosseovou, ideologický propagandistický list národných socialistov “Die Tat”.

SS-Sturmbannführer Ferdinand Fried alias Ferdinand Friedrich Zimmermann, spoločník Hansa Zehrera v Ullsteine a v “Die Tat”, bol v rokoch 1950 až 1967 vedúcim redaktorom pre hospodárstvo v “Die Welt”.

Willy Haas, tiež židovského pôvodu a autor 18 scenárov k filmom nacistickej Ufy, sa stal kultúrnym redaktorom.

V “Die Welt” mohol po činnosti v “Spiegel” a po dirigovaní “Kristall” udávať tón ako šéfredaktor dôstojník SS Horst Mahnke. Pre Springer písal aj Ivar Lissner, Hitlerov hlavný špión a Goebbelsova spisovateľská hviezda. Winfried Martini, Hans-Georg von Studnitz, Claus Volkmann, Wilfred von Oven pokračovali vo svojej nacistickej kariére pod Springerom.

Giselher Wirsing, SD-SS-Sturmbannführer, za Hitlera redaktor “Die Tat” alebo “Das Jahrhundert”, získal v roku 1948 licenciu na noviny “Christ und Welt”.

Národnosocialistický zámer, konkrétne boj proti nepriateľom bankárov, ktorý do 15. apríla 1945 šírila redakcia mienkotvorného týždenníka[74] “Das Reich” (náklad 1,4 milióna výtlačkov), principiálne zachovávali aj hviezdni novinári západonemeckých médií.

Boli to následovní redaktori “Reichu”, ktorí písali:

vo Franfurter Allgemeine Nikolas Benckiser, Margaret Boveri, Walter Henkels, Karl Korn (spoluredaktor), Hermann Poerzgen, Alfred Rapp, Eberhard Schulz

v Süddeutsche Zeitung Hermann Proebst, Emanuel Süskind

v Die Zeit Josef Müller-Marein, Ernst Samhaber v Quick Benno Wundshammer

v Constanze Hans Huffzky.

Werner Höfer sa indoktrinoval ako riaditeľ televízie WDR a Internationaler Frühschoppen,

Hans Otto Wesemann ako šéf vládneho vysielania Deutsche Welle[75].

Kurt Blauhorn (Spiegel)

Rudolf Karl Augstein ako šéf Spiegelu,

Wolfgang Weyrauch (redaktor časopisu Rowohlt)

Hans Peschke, redaktor denníka Merkur,

Ernst Schnabel v rozhlase NWDR, SFB, BBC

Theodor Heuß ako spolkový prezident,

Jürgen Petersen NWDR, vedúci hlavného oddelenia HR, Drektor Kultur DF

Curt Strohmeyer (Bertelsmann)

Ernst Jünger, Kurt Liebmann, Max Simoneit, Kurt Pritzkoleit, Wolfgang Koeppen ako hlavní autori,

Elisabeth Noelle-Neumann a Erich Peter Neumann ako demoskopisti,

Eduard Spranger, Benno von Wiese, Lothar Günther.

Jürgen Eick, redaktor FAZ, Ludwig von Danwitz, WDR-Bonn, Fritz Sänger, vedúci DPA, sú ďalší významní novinári Spolkovej republiky Nemecko, ktorí pracovali pre Hitlerovu politiku[76] s písomnými príspevkami až do roku 1945.

“Claus Volkmann, okresný kapitán a ako vedúci geta Kolomyja v Haliči spoluzodpovedný za vyvraždenie 30 000 Židov, urobil kariéru pod krycím menom Peter Grubbe vo WDR, Sterne, Zeit, Welt, FAZ, generál SS Erwin Ettel pod krycím menom Ernst Krüger v Die Zeit.” Hans Jürgen Krüger, FAZ a Schöner Wohnen, Wilhelm Gradmann, Stuttgarter Zeitung, Erich Dinse, Bertelsmann-Verlag, Friedrich Karl Haas, tlačové oddelenie BBC v Nemecku, Karl Rau, “Deutschlandfunk, Karl Heinz Vollmann, Schöner Wohnen, boli mimoriadne aktívni pre národný socializmus a neskôr pre slobodomurársky základný poriadok”[77].

Hans Rössner, SS-Obersturmbannführer, ktorý bol spolu s Adolfom Eichmannom na Hlavnom úrade ríšskej bezpečnosti v Berlíne zodpovedný za realizáciu masových vrážd Židov, od roku 1958 viedol vydavateľstvo Piper v Mníchove. V roku 1961 vydal správu Hannah Arendtovej o procese s SS-Obersturmbannführerom Eichmannom v Jeruzaleme. Arendtová, Piper, Mossad, CIA a BND tvrdia, že o ničom netušili.

Vydavateľstvo Bertelsmann, vo vlastíctve rodiny Mohn, bolo najdôležitejším vojnovým motorom s ich vidieckymi, násilie oslavujúcimi magazínmi pre vojakov. S lekárskou “vedou” o “rasách” a inými propagandistickými spismi bolo Hitlerovým pomocníkom. Mohnovci dnes kontrolujú druhú najväčšiu mediálnu korporáciu na svete. “Der Stern”, ktorý v roku 1938 do konca roku 1939 vyšiel 750 000-krát pod vedením židovského šéfredaktora Kurta Zentnera v rámci nacistického vydavateľstva Franz-Eher, v roku 1948 opäť vydávali židovskí šéfredaktori Gerd Klaas a Heinrich Hauser, potom nacistický propagandista Henri Nannen a Kurt Zentner. Logo nacistického “Sternu” tvorila osemcípa hviezda pozostávajúca zo šesťcípej hviezdy, ku ktorej boli vpravo nešikovne pridané dva body. Logo od čias Nannena pozostáva zo šesťcípej hviezdy.

Augstein, Springer, Mohn, Burda, Gruner, Bucerius urobili z vlády bankárov samozrejmosť, spôsobili, že partnerstvo s diktátormi, rasistami, mučiteľmi, zákaz KPD, zbrojenie, výnimočné zákony, zákazy povolania, štátne väzenie a vraždy NSU vrahovia cudzincov a vraždy svedkov vedenia štátu, nemecké závody na obohacovanie uránu v Južnej Afrike, Brazílii, Pakistane sa mnohým ľuďom zdajú zanedbateľné.

Bundeswehr a jeho predchodcov budovalo spolu 40 000 vojakov, generálov, dôstojníkov a poddôstojníkov, ktorí prisahali, že budú násilne realizovať plány Adolfa Hitlera. (pozri Vraždy každé jubileum, kapitola “Hitlerovi židovskí vojaci”) Reinhard Gehlen v rokoch 1942 – 1945 šéfoval špionážnemu oddeleniu Wehrmachtu v Sovietskom zväze “Zahraničné armády Východ”, od roku 1945 bol šéfom americkej vládnej inštitúcie “Organizácia Gehlen”, ktorá bola v roku 1951 premenovaná na “Spolkovú spravodajskú službu”. Z 200 riadnych zamestnancov BND bolo 146 (75 %) v roku 1963 v NSDAP, SS, Hlavnom úrade ríšskej bezpečnosti alebo v tajnej poľnej polícii [79].”

Poznámky:

[68] Pozn. prekladateľa: Ide o médiá, ktoré ovládali a dodnes ovládajú mediálny trh Nemecka a Európy. Aj na Slovensku Ringier Axel Springer vlastní napr. portál Aktuality.sk, pokec.sk, azet.sk a holdingová skupina Bertelsmann(rodina Mohn) je druhým najväčším mediálnym koncernom sveta (RTL, Penguin Random House. BMG…).
[69] Keď Der Spiegel v roku 1947 vyšiel po prvýkrát, 24-ročný vydavateľ Rudolf Augstein disponoval obrovskou kartotékou s informáciami o ľuďoch a udalostiach z “Tretej ríše”. Keď sa redakcia v roku 1952 presťahovala z Hannoveru do Hamburgu, bolo prevezených 3260 zložiek archívnych materiálov. V Hamburgu 14 archivárov presťahovalo 150 000 listov kartotéky personálu (Pritzkoleit K. Wem gehört Deutschland:187). Centrálna kartotéka Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti údajne zmizla.
[70] Sprostredkovaný britskou vojenskou vládou v roku 1950.
[71] Nitschmann J. Posledné tabu. M, 7/01:19. Schwering M. Hnedé dedičstvo. Kölner Stadt Anzeiger, 12/05/2001.
[72] Strube J. Muž s najväčším srdcom. Die Tageszeitung, Berlin,14.07.2007.
[73] Brenner M. Rozkvet hebrejčiny. Frankfurter Allgemeine Zeitung, 23.09.2000:III
[74] Goebbelsom vybraných redaktorov sa netýkali požiadavky na pôvod, ktoré platili pre dennú tlač.
[75] Porovnaj Koch PF. Odhalené. Salzburg 2011:106-7
[76] Köhler O. Nepodarení publicisti. Potlačená minulosť mediálnych tvorcov. Knaur Mníchov:464
[77] Förster A. Bývalé SS, neskôr “Schöner Wohnen”. Berliner Zeitung 05.02.2007
[78] Tolsdorff T. Hnedé korene “Sternu”. Frankfurter Allgemeine Zeitung 19.12.2013
[79] BTDS 17/8134:34)

Obsah podlieha autorským právam. Zverejnené s priateľským súhlasom autora.

Preklad, koláž a úvodný text: Milo.