Ideológia závislej práce je koreňom všetkého zla.

Je základnou súčasťou našej spoločnosti: závislá práca. Každý deň putujú milióny na svoje pracoviská, aby si odpracovali svoj pracovný deň. Zdá sa to také prirodzené, také normálne, že sa nad tým väčšina ľudí ani nezamýšľa. Napriek tomu je závislá práca nielen zlodejom energie, ale aj systémom otroctva, ktorý ľudí uväzňuje v závislosti a neslobode. Vo svojej súčasnej podobe by vôbec nebola potrebná.

Pred časom sa v denníku Tagesspiegel objavil titulok: “32,8 hodín týždenne: želaný pracovný čas Nemcov klesol na rekordne nízku úroveň”. V sprievodnom článku sa uvádza, že Nemci chcú kratší pracovný čas ako kedykoľvek predtým. Aj keby sa kvôli tomu mali vzdať peňazí, Nemci chcú pracovať v priemere len 32,8 hodiny týždenne. Namiesto toho, aby sa tento pozitívny vývoj kvitoval, táto správa okamžite privoláva vlnu kritiky. Argumentujú tým, že kratší pracovný čas by viedol k poklesu nemeckej prosperity, čo by malo za následok, že Nemecko by sa vyvíjalo “smerom k Somálsku”. Ďalším dôvodom má byť, že investori sa Nemecku otočia chrbtom, ak Nemci stratia “všetky ambície”, čo má znamenať podľa nich zníženie požadovaného pracovného času.

Samozrejme, takéto argumenty sú veľmi nedostatočné, ignorujú veľkú časť ekonomických podmienok a upevňujú otroctvo námezdnej práce, v ktorom dnes ľudia všeobecne žijú. Za to, že sa Nemecko vyvíja smerom ku krajinám tretieho sveta, totiž môže predovšetkým privatizačná mánia neoliberalizmu, ktorá viedla k tomu, že už nefunguje nič, žiadne železnice, žiadne zdravotníctvo, žiadne dôchodky. K tomu sa pridáva kapitalizmus, ktorý je už roky v kríze a teraz sa opäť rúca – skutočnosť, ktorú treba zahladiť a pretransformovať vojnou doma (“corona fašizmus”) a v zahraničí (Ukrajina). Na vine je aj korupcia, ktorá sa rozmáha už desaťročia, závislosť od dovozu energií a iných produktov z USA, finančný systém a absurdná exportná politika Nemecka, ktorá zruinovala polovicu EÚ.

Takže to, že ľudia sami zistili, že práca nie je zmyslom života, nemá nič spoločné s vývojom tejto krajiny smerom k Somálsku, ako sa to niekedy zvykne uvádzať. Najmä preto, že prieskum nie je ničím iným než zbožným želaním, ktoré vždy zostane len želaním. Námezdná práca je totiž otrokársky systém, v ktorom si otroci môžu želať, čo chcú – ibaže to nedostanú. V tomto systéme ľudia nepracujú v prvom rade pre seba alebo preto, aby nejakým spôsobom posunuli Nemecko vpred – vlastne za akým účelom? – Namiesto toho pracujú pre zisky tých istých investorov, ktorí Nemecko údajne zoširoka obchádzajú. Je to naozaj až také zlé, že ziskuchtiví veľkokapitalisti už nechcú využívať Nemecko ako nástroj vlastného obohacovania?

Systém námezdnej práce je dokonalým systémom utláčania väčšiny ľudí. Toto utláčanie je úzko spojené s peniazmi a kapitalizáciou všetkých oblastí, dokonca aj tých, ktoré sú nevyhnutné pre život.

Aby ľudia prežili, potrebujú jedlo, vodu, strechu nad hlavou, dopravný prostriedok, oblečenie a niekoľko ďalších vecí. Tie však možno získať len výmenou za peniaze. Peniaze zasa získavajú len od tých, ktorí peniaze majú, t. j. od tých, ktorí majú pôdu, výrobné prostriedky alebo jednoducho finančné prostriedky – to sú tí, ktorí vlastnia potraviny, vodu, životný priestor atď. A tak namiesto toho, aby sa veľkoryso podelili o to, čo majú, nútia ostatných ľudí, aby sa im podriadili, aby pre nich pracovali, a to aj za akýchkoľvek absurdných a zlých podmienok.

Týmto spôsobom jednotlivec vytvára ďalšie hodnoty pre tých, ktorí už majú oveľa viac, než potrebujú. Vyrába v priemysle, seje a zbiera na poliach veľké množstvá potravín, ktoré potom prechádzajú priamo do vlastníctva kapitalistu, namiesto toho, aby mal sám robotník podiel na plodoch svojej práce. Za to potom pracujúci človek dostáva mizernú almužnu, ktorá v žiadnom prípade nevyváži vykonanú prácu. Za túto sumu teraz môže ísť k tomu istému kapitalistovi a kúpiť si od neho tovar, ktorý predtým sám vyrobil – čo aj musí urobiť, aby prežil alebo mal istú životnú úroveň. Zarobené peniaze sa tak vracajú späť ku kapitalistovi. Medzi nimi sa ešte nachádzajú rôzne lupičské inštancie, ako napríklad štát, zdravotné poisťovne a iné poisťovne, ktoré ani neposkytujú skutočné služby, ale len nastavujú ruku.

A tu sa zavádza ďalšie donútenie k námezdnej práci: Vo svete, v ktorom boli bez okolkov vyhlásené ako povinné rôzne poistenia a kde sa musia platiť dane, totiž musíte zarábať peniaze povinne. To vás zasa núti pracovať ako námezdný pracovník pre tých istých kapitalistov, ktorí nerobia nič iné, len zarábajú na vašich potrebách a vykorisťujú vás, ak chcete prežiť. Štát a korporácie tak ruka v ruke pracujú na zotročení jednotlivca. Systém námezdnej práce a peňazí je teda väzením. Vedie k tomu, že ľudia pracujú bez akejkoľvek skutočnej potreby. Keďže existuje donútenie k námezdnej práci, implicitne to znamená, že existuje donútenie poskytovať námezdnú prácu všetkým. Takto sa vytvára zbytočná, nadbytočná alebo dokonca škodlivá práca len preto, aby sa ľudia mohli v tomto systéme “zamestnať”.

Bullshit systém

Vyrábajú a predávajú sa zbytočné alebo nezdravé veci, ako sú plastové hračky, stále nové technické zariadenia alebo rýchle občerstvenie. Výroba zbraní, toxických chemikálií a nových ciest, priemyselných areálov a tovární tiež pramení z prirodzeného nutkania systému rásť a z chamtivosti “investorov” po zisku, ale vždy sa dá dobre ospravedlniť argumentom “vytvorených” pracovných miest a použiť na odvrátenie kritiky. Takto ľudstvo získalo množstvo pracovných miest, ktoré David Graeber nazval “bullshit jobs”.

Ide o pracovné miesta, ktoré neprinášajú spoločnosti žiadnu pridanú hodnotu a mohli by byť bez následkov zrušené. Najmä v strednom manažmente a v administratíve sa vyskytujú takéto nezmyselné pracovné miesta, ktoré robia ľudí, ktorí ich vykonávajú nešťastnými a vytvárajú značné dodatočné sociálne výdavky, ktoré sú úplne zbytočné a majú aj ekologické dôsledky.

Rozmach výroby stále nových tovarov je tiež dôsledkom systému peňazí a mzdovej práce. Peniaze sú napokon konečným cieľom práce, takže každý prostriedok ospravedlňuje cieľ ich získania. Na tento účel vznikajú nové tovary, zariadenia a služby, ktoré neplnia žiadnu spoločenskú pridanú hodnotu, ale naopak, často prinášajú ešte väčšiu deštrukciu. Príkladom je digitalizácia, elektromobily, smartfóny, ale aj luxusné tovary, ako sú zlaté hodinky, luxusné autá, diamantové prstene atď.

Platí sa za ne vysoká ekologická a ľudská cena. Namiesto toho, aby sa uspokojovali skutočné potreby ľudí, musia sa v prvom rade vytvárať umelé potreby, čo sa dosahuje všetkými prostriedkami psychologickej manipulácie – zrodil sa reklamný priemysel, ktorý zadržiava tisíce a tisíce ľudí pracujúcich v ňom od toho, aby robili niečo užitočné. V dôsledku toho človek vytvára ešte viac zbytočností.

Systém námezdnej práce a peňazí tak vytvára zbytočné pracovné miesta a podľa toho sa potom rozdeľujú vyrobené statky vrátane tých, ktoré sú nevyhnutné pre život. To vedie k extrémnej nerovnosti rozdelenia, pretože nie každá práca je platená rovnako, a už vôbec nie podľa výkonu.

Rozprávka o tom, že tí, ktorí zarábajú viac, dosahujú aj lepšie výsledky, je a zostane nezmyslom. Manažment, banky, administratíva – všetci ľudia, ktorí tam pracujú, podávajú oveľa nižší výkon ako napríklad zdravotná sestra v nemocnici. Napriek tomu sú oveľa lepšie platení a vo väčšej miere profitujú z plodov práce, ktorú vykonáva celá spoločnosť a ku ktorej oni sami vôbec ničím neprispievajú. Veď ani banky, ani administratíva, ani vedenie nejakej spoločnosti nič nevytvárajú. Svet sa zaobíde aj bez reklamných expertov a influencerov. Nie však bez poľnohospodárov, ošetrovateľov, remeselníkov. Okrem toho, ekonómovia už pred sto rokmi vyhlásili, že 15-hodinový pracovný týždeň bude čoskoro realitou. A menej sa neodvážili navrhnúť len preto, lebo verili, že ľudia si to nebudú vedieť predstaviť.

Ako dnes vieme, 15-hodinový pracovný týždeň sa nikdy nestal skutočnosťou. Namiesto toho sa v šialených vojnách a s absurdnými ideológiami len ničilo, nezmyselne sa zvyšovala výroba, a tým sa predlžoval pracovný čas. Následne, keď svet ležal v troskách, sa samozrejme obnovila potreba väčšieho množstva práce, pretože všetko bolo potrebné obnoviť. Výsledky tejto obnovy sa teraz opäť vedome ničia a systém sa opäť transformuje, aby sa ľudia udržali v otroctve, ktoré tento systém predstavuje.

Zároveň sa práca podáva ako niečo vnútorne dobré, ako cnosť sama osebe. Namiesto toho, aby bola vnímaná podľa toho, čím je, a to ako nevyhnutnosť v otrokárskom systéme, je namiesto toho morálne vyzdvihovaná. Ľudia, ktorí celý svoj život zasvätili práci, sú tak všeobecne obdivovaní, sú heroizovaní, akoby boli vo vojne proti mocnému nepriateľovi, ktorý hrozí zničením sveta. Venuje sa im nespočetné množstvo filmov a seriálov Netflixu, v ktorých sa toto vyzdvihovanie práce všeobecne normalizuje. Má to zvýšiť akceptáciu vlastného zotročenia; ľudia sa totiž stále majú dobrovoľne a radi nechať zotročiť.

Preto dnes každý pracuje na svojej “kariére”. Aby sme neohrozili svoj vlastný “postup” – kam vlastne? – človek popiera sám seba. Človek sa krčí, keď sa deje nespravodlivosť, tlačí sa dopredu, keď sa dá niečo získať, a vo všeobecnosti sa snaží nebyť nepríjemný tomu, kto o tomto napredovaní rozhoduje. Týmto spôsobom sa ľudia degradujú na objekty cudzej nadvlády a považujú to za úplne normálne.

To je jeden z dôvodov, prečo sa Covid fašizmus vôbec mohol uskutočniť. Zbabelosť zo strachu pred ohrozením vlastnej kariéry posúvala väčšinu ľudí k nasledovaniu.

V celom tomto šialenstve dnes ľudstvo funguje rovnako ako pred sto rokmi. Pretože každý, kto nepracuje, je vo všeobecnosti považovaný za lenivého, je spoločensky málo rešpektovaný – samozrejme, ak nedisponuje gigantickým majetkom. Potom je spravidla veľmi vážený, ctený ako “filantrop” alebo obdivovaný pre svoje bohatstvo. V tomto obdive sa často stráca skutočnosť, že tento človek dokázal vybudovať svoje bohatstvo len na úkor iných a že je výsledkom vykorisťovania celých spoločností.

Vyrába sa toľko nezmyslov, robí sa toľko práce, práce, práce a práce ako asi nikdy predtým. Ale namiesto toho, aby ľudia využili to, čo dosiahli, a spravodlivo to rozdelili medzi všetkých, namiesto toho, aby sa trochu uskromnili a venovali sa životu, nerovnosť a chudoba sa zväčšujú a čoraz menej ľudí si môže dovoliť žiť, čo je samo osebe prejavom šialenstva, v ktorom sa nachádzame. Napriek tomu sa vyrába ďalej, pracuje sa ďalej a systém sa ženie ďalej a ďalej.

Právo na lenivosť

Paul Lafargue, zať Karla Marxa, sa už v polovici 19. storočia vo svojej knihe “Právo na lenivosť” zabával na komunistickej požiadavke “práva na prácu”. Komunisti si na rozdiel od drvivej väčšiny dnešných ľudí skutočne uvedomovali vtedajšiu situáciu pracujúcich. Ale namiesto toho, aby požadovali koniec vykorisťovania, koniec závislosti od námezdnej práce a koniec otroctva, požadovali len právo na toto otroctvo, na toto vykorisťovanie. Paul Lafargue sa celkom správne domnieval, že už vtedy boli výsledky výroby dostatočné na to, aby z nich mali prospech všetci ľudia bez toho, aby sa museli naďalej denne obetovať mánii práce.

Dnes sú podmienky ešte absurdnejšie ako v Lafargueovej dobe, a napriek tomu mnohí ľudia trvajú na nutnosti pracovať a stále ju oslavujú ako cnosť. Práca ako nevyhnutnosť na získanie obživy je však príčinou mnohých sociálnych problémov. Nie je len príčinou rastúcej chudoby a nerovného rozdelenia, rozmáhajúcich sa ekologických problémov a s nimi spojených problémov so zásobovaním.

Podporuje aj zdravotné poruchy, pretože vedie k “civilizačným chorobám”, ktoré sú spôsobené predovšetkým neprirodzeným životom ľudí, ako aj rastúcou toxicitou životného prostredia a potravín. V súlade s tým sa choroby stali výnosným trhom, a tak farmaceutický priemysel robí ľudí štrukturálne chorými a závislými. Rovnakým spôsobom však núdza k námezdnej práci podporuje kriminalitu.

Veľká časť spáchaných trestných činov súvisí s chudobou. A potenciál násilia, ktorý vedie k vraždám a zabitiam, je tiež do veľkej miery spôsobený chudobou. Chudoba je systematickým dôsledkom systému peňazí a platenej práce, ktorý vedie k nerovnosti a nespravodlivosti. Takýto systém teda podporuje zločinnosť.

Mnoho ľudí je tiež závislých od toho, či sa dostanú na svoje pracovisko. Na to musia denne dochádzať autom alebo vlakom. Výsledkom sú preplnené cesty a vlaky, dopravné zápchy, hluk, stres a obrovské množstvo výfukových plynov. Buduje sa čoraz viac ciest, pretože sa vyrába čoraz viac áut, aby sa čoraz viac ľudí dostalo na svoje pracovisko. Absurdná individuálna doprava so všetkými jej ekologickými a sociálnymi dôsledkami je priamym dôsledkom nutkania pracovať. Mnoho ľudí je tiež závislých od toho, či sa dostanú na svoje pracovisko.

Všetko by mohlo byť inak

Riešenie by bolo celkom jednoduché: najprv treba zrušiť zbytočnú prácu. Manažment, marketing, administratíva, zbrojársky priemysel, chemický priemysel – to všetko už potom v budúcnosti nebude existovať. Potom sa určia skutočné potreby ľudí: Čo skutočne potrebujeme k životu? Čo potrebujeme, aby sme žili dobre?

Potrebná práca sa potom spravodlivo rozdelí medzi ľudí. To však nie je sprevádzané nátlakom. Každý môže slobodne prispieť tam, kde chce. Navyše sa to všetko dá robiť úplne lokálne. Nikto nie je nútený dochádzať do najbližšieho veľkého mesta a neustále trčať v dopravných zápchach, pretože pestovanie potravín, šitie odevov, udržiavanie vodných zdrojov, to všetko je často možné robiť lokálne – a prežívať to ako zmysluplú činnosť.

Na to nie sú potrebné peniaze. Namiesto toho sa produkty práce môžu rozdeliť medzi ľudí podľa potreby. Teraz by niekto mohol kriticky namietať: “Ale kto sa potom stane inžinierom, kto bude stavať stroje, autá, kto bude lietať na Mesiac a skúmať vesmír? – Oprávnené námietky. Odpoveď je vlastne jednoduchá: mohli by sme sa pýtať, načo je to všetko vôbec potrebné.

Stávajú sa ľudia šťastnejší, keď sa vozia v autách, alebo to skôr vypovedá o ich odpojení od koreňov, ktoré sa snažia kompenzovať niekde navonok? Neletia ľudia do vesmíru z rovnakých dôvodov? Prečo ľudia potrebujú stále nové stroje a zariadenia? Celá táto mániavynálezov, ktorá v podstate nikdy nepriniesla žiadnu skutočnú inováciu, ale vždy len rozšírila trh s kapitalizovaným tovarom, nie je ničím iným ako traumou premietanou do vonkajšieho sveta, ktorú sa snažia nejako spracovať.

Samozrejme, mnohí to vnímajú ako návrat ľudstva do stredoveku. Mylne, pretože pomery stredoveku, feudálna a stavovská vláda, malé štátiky, vojny a predovšetkým vláda cirkvi sa týmto spôsobom nereaktivujú.

Z technického hľadiska navyše všetky tieto veci, ktoré chceme, už existujú. Už teraz existuje viac áut, ako Nemecko potrebuje, viac smartfónov, počítačov, serverov, strojov, ako ktokoľvek skutočne potrebuje.

Konečná odpoveď na vyššie položenú otázku však znie: každý, kto dnes na tomto pracuje, môže pokračovať vo vývoji a budovaní. Len jednoducho už neexistuje žiadne spoločenské donútenie. Lebo na jednej strane už neexistuje nútenie stavať a konštruovať, aby inžinieri mohli ospravedlniť svoju prácu, a na druhej strane už neexistuje nútenie k rastu, ktoré by spôsobovalo, že by bol potrebný stále nový vývoj.

Takto sa ešte viac zvýši sloboda pri vytváraní skutočných inovácií, ktoré by sa inak nikdy nevyskúšali pre nedostatok predstavivosti alebo ochoty “investorov” financovať ich. Dokonca aj nespočetné množstvo patentov, ktoré by ľuďom priniesli skutočné zlepšenia, ale ktoré zanikli a nikdy sa nepoužili, pretože ohrozujú existujúce korporácie v ich ziskových záujmoch, by sa potom mohlo rozbaliť a otestovať.

Takto by ľudstvo mohlo vďaka odstráneniu povinnej práce a peňazí urobiť skutočný krok vpred vo vývoji namiesto toho, aby stagnovalo a pomaly sa potápalo v kapitalistickom bahne. Zároveň by sa výrazne zvýšila kvalita života každého jednotlivca.

Ale vzhľadom na kritiku, ktorú vyvolala už správa, že ľudia chcú pracovať “len” 32,8 hodiny, je do tohto vývoja ešte ďaleko. Kapitalizmus bude musieť dovtedy zrejme spôsobiť ešte väčšiu deštrukciu, po tretí raz viesť k totalitnému fašizmu a úplne zotročiť ľudí v digitálnej diktatúre, kým si možno, možno, možno uvedomia, že sa dá žiť aj celkom inak. Zdá sa totiž, že nikto nechce skutočnú, radikálnu zmenu v tom zmysle, že by sa dostal ku koreňom mnohých problémov.

Preto je tu návrh na prvý krok: dekapitalizujeme len komodity nevyhnutné pre život. Všetko ostatné sa môže za peniaze vyrábať a za peniaze predávať. Ale jedlo, bývanie, voda, elektrina, kúrenie a oblečenie budú zadarmo.

Produkujúci v týchto oblastiach nebudú obťažovaní stále novými predpismi a podhodení napospas investorom, ale podporovaní všade, kde sa dá. Namiesto toho, aby sme utopili miliardy v zbrojárskom priemysle, investujeme tieto peniaze do poľnohospodárstva a podporíme ho v ekologickejšom a regeneratívnejšom rozvoji. Namiesto toho, aby sme miliardami dotovali nespočetné veľké korporácie, investujeme tieto peniaze do plynulej ekologickej premeny celej infraštruktúry, potrebnej pre život ľudi. Tá sa vráti späť z cudzích rúk a založí na miestnej úrovni. Namiesto pšenice, sóje, ovocia a zeleniny z ďalekých krajín všetko vypestujeme priamo tu. Čo tu nenarastie, to tu nenarastie.

Zároveň je potrebné, aby boli osivá a potrebné nástroje k dispozícii bezplatne a aby sa zvrchovanosť nad nimi vrátila tým, ktorí polia obrábajú. Organizácia sa prenesie na miestne obyvateľstvo, samozrejme, v spolupráci s vyššími úrovňami. Namiesto udržiavania parlamentov, ktoré sú odtrhnuté od reality, by sa mohol vytvoriť systém rád pozostávajúcich z občanov, ktoré sa od úrovne k úrovni stávajú viac subsidiárne.

To znamená, že miestni obyvatelia sami rozhodujú o svojich záujmoch. Len rozhodnutia, ktoré nie je možné prijať na miestnej úrovni, sa po konzultácii s celou obcou posúvajú na vyššiu úroveň atď. Vzájomná podpora všetkých miest a obcí je samozrejme tiež možná a žiaduca. Takto sa postupne stáva zbytočnou aj už skorumpovaná a vlastnými záujmami riadená vláda, ktorá si myslí, že môže rozhodovať za celú krajinu na jednom centrálnom mieste. A vďaka tomu môžu aj kariérni politici a funkcionári využiť svoju energiu a čas na užitočné činnosti.

Toto všetko sa nedá porovnať s “veľkým resetom”, ktorý hlása Svetové ekonomické fórum (WEF), pretože všetok tento vývoj môžu určiť samotní ľudia a zachovať si rozhodovaciu právomoc na všetkých úrovniach. Neslúži ani na privatizáciu majetku a prerozdelenie peňazí do vreciek niekoľkých oligarchov, ale naopak, konečne ruší peniaze a vracia pôdu a výrobné prostriedky tam, kam patria: nie do súkromného vlastníctva niekoho, ale pod správu ľudí, ktorí na nich pracujú alebo tam žijú.

Svet by bol oveľa pohodovejší, pretože nikto by si nemusel “zaslúžiť” svoje prežitie. Stále by bolo dosť práce, a keďže by sa vykonávala lokálne a na uspokojenie vlastných potrieb, väčšina ľudí by mala aj pochopenie pre jej nevyhnutnosť. Navyše táto práca môže byť oveľa viac napĺňajúca ako posúvanie papierov sem a tam v nezmyselnom zamestnaní.

Ale aj na takúto myšlienku, ktorá je v podstate veľmi jednoduchá a zrozumiteľná, ešte pravdepodobne nedozrel čas. Ľudia sú totiž zvyknutí na svoje zotročenie, na svoju závislosť a oslavujú ich natoľko, že čokoľvek iné im pripadá čudné. Ľudstvo radšej zahynie vo svojej utrpení, než by urobilo zmeny v nádeji na zlepšenie situácie. Ľudia si dnes vedia predstaviť skôr koniec sveta než koniec kapitalizmu, a tak sa pravdepodobne tohto konca aj dočkajú.

---

Tento článok je licencovaný pod licenciou Creative Commons (Uvedenie autora – Nekomerčné – Bez odvodenín 4.0 International). Môžete ho šíriť a reprodukovať v súlade s podmienkami tejto licencie.

Pôvodne vyšiel pod názvom “Der Arbeitsfetisch” na platforme manova.news. Z nemčiny ho preložil Milo s pomocou DeepL.