Nepríde nás zachrániť žiadny hrdina ani spasiteľ – musíme to urobiť sami.

Foto: Katazza

Diskusia: https://ksbforum.info/discussion/461/kluc-ku-slobode#latest

Z dôvodu rozmanitej korupcie, problémov, útlaku vykonávaného štátnymi orgánmi, klamstiev a podvodov zo strany vládnucich predstaviteľov sa opätovne ozývajú oprávnené požiadavky na ich odstúpenie. Ale len málo ľudí pozná odpoveď na otázku, čo by malo nasledovať po tom. Mnohí veria, že stačí, aby sa k moci dostal “ten pravý”, a všetko bude v poriadku. Tým sa však individuálna zodpovednosť prenáša na spasiteľa, ktorý ju nikdy nebude schopný prevziať, a preto je od samého počiatku odsúdený na neúspech. Ak chceme dosiahnuť slobodu a spravodlivosť, nemôžeme čakať na záchrancu, môžeme ich vybojovať len my sami.

Vzhľadom na bezbrehú korupciu tých, ktorí sú pri moci, očividné lži, prerozdeľovanie do vreciek už bohatých prostredníctvom štátu, stupňujúce sa diktátorské pomery, ktoré nám berú čoraz viac práv a ženú nás čoraz hlbšie do závislosti a teraz do hospodárskeho kolapsu historických rozmerov, sa šíri pochopiteľná nespokojnosť. Čoraz viac ľudí je nespokojných s politikou vládnucich predstaviteľov, vychádza do ulíc a oprávnene požaduje rôzne odstúpenia a trestné stíhanie zodpovedných osôb. Prevláda presvedčenie, že ak budú zodpovední ľudia odvolaní z funkcií a nahradení inými, všetko sa zlepší. Stačí, aby boli pri moci “správni ľudia”.

Tento názor nie je rozšírený len v Nemecku. Znovu a znovu sa posilňujú extrémne prúdy, ktorých úspech je založený výlučne na nespokojnosti so súčasným stavom. Napríklad v USA sa veľké očakávania vkladali do Donalda Trumpa, ktorý chcel “vysušiť bažinu”. Táto požiadavka je oprávnená, pretože Washington je skutočne bažinou korupcie a protekčnej politiky, ktorá nemá vo svete obdobu. Aj teraz, po jednom funkčnom období Donalda Trumpa, je svetlom nádeje pre všetkých nespokojných a rozčarovaných. Niet divu, že ho súčasní vládnuci kleptokrati prenasledujú, aby zabránili jeho znovuzvoleniu. Zároveň sa americká spoločnosť čoraz viac rozdeľuje, a to až do takej miery, že niektorí pozorovatelia už vidia začínajúcu občiansku vojnu.

Podobné tendencie možno pozorovať aj v Taliansku. Po tom, čo niekoľko rokov vládlo v rôznych koalíciách skôr ľavicové “Movimento cinque Stelle”, ktoré bolo naposledy zatienené bývalým šéfom Európskej centrálnej banky Mariom Draghim ako premiérom, sa teraz posilnila pravicová aliancia okolo Giorgie Meloniovej a dostala sa k moci. Aj v Nemecku sa prejavuje tendencia odklonu ľudí od vládnej politiky SPD, Zelených, FDP a CDU, ktoré sú nesprávne chápané ako ľavicové, smerom k AfD, zatiaľ čo strana Ľavica (Die Linke) sa do značnej miery prihlásila k vládnucej ideológii. Vo všetkých krajinách s volebným systémom, ktorý sa tvári ako demokracia, možno pozorovať túto večnú osciláciu medzi ľavicou a pravicou. Žezlo sa mení tam a späť bez toho, aby sa niečo skutočne zmenilo.

Navyše, najmä v čase krízy sa mnohí ľudia čoraz častejšie obracajú k náboženským prísľubom spasenia. Táto viera, ktorú už predtým rozšírila scéna podporovateľov Qanon, sa spolieha na príchod spasiteľa, ktorý je čiastočne videný v Donaldovi Trumpovi, ktorý má súdiť vládcov a nastolí spravodlivosť vďaka spravodlivému vládcovi. Tento obrat k náboženstvu možno pozorovať aj u nás a zdá sa, že je na vzostupe, aspoň ak si prečítate komentáre pod kritickými videami alebo na sociálnych sieťach. Aj v odboji proti Coronovému režimu ľudia stále hľadajú nových vodcov. Ľudia tak nasledujú buď Kena Jebsena, ktorý našťastie odišiel včas, takže kult osobnosti ho obchádza, Michaela Ballwega, Bodo Schiffmana alebo kohokoľvek, kto sa práve ponúka.

Veľké nádeje sa vkladali do Výboru Corona Reinera Füllmicha a Viviane Fischerovej. Nedávne spory medzi nimi tvrdo zasiahli mnohých členov odboja. Tieto spory, hovorí sa, škodia “hnutiu”, pretože vedú k rozdeleniu a poskytujú veľkú plochu na útok proti odporu.

Rovnako sa prejavuje tendencia glorifikovať jednotlivcov. Či už ide o Putina, Si Ťin-pchinga, Trumpa alebo kohokoľvek iného: reálne pomery sa prenášajú na týchto jednotlivcov bez toho, aby sa brala do úvahy mašinéria systému, ktorá za nimi stojí.

To isté sa deje v hnutiach odporu, ktoré sa tak stávajú príliš závislými od svojich vodcov, a preto sú veľmi ľahko napadnuteľné, pretože sami seba veľmi rýchlo rozkladajú na ideologických otázkach.

Nesplniteľná nádej

Všetky tieto pohľady, či už ide o hľadanie lepšej politickej strany, náboženského alebo svetského nositeľa nádeje, ktorý má priniesť slobodu, majú jedno spoločné: nerealizovateľnú nádej na slobodu zvonka. Vodcovia sa stávajú projekčnými plátnami pre nádeje, sny, túžby, ale aj traumy jednotlivcov. Preto nikdy nemôžu splniť tieto očakávania, pretože sú tiež len ľuďmi. Sklamanie, hnev a zlosť sú preto vopred naprogramované, z bývalého nositeľa nádeje sa rýchlo stáva zradca, riadená opozícia alebo nepriateľ.

Pretože aj keby sme predpokladali, že jeden z týchto kandidátov sa dostane k moci, ak by boli vinníci režimu potrestaní a “ten pravý” by bol vo funkcii, ako dlho by táto sloboda trvala? Ten, kto je pri moci, chce v prvom rade jedno: zostať pri moci.

To sa síce určite môže diať s dobrým úmyslom. Napríklad vládca môže byť presvedčený, že má koncepciu, pomocou ktorej možno dosiahnuť univerzálne šťastie pre všetkých. Aby sa to však podarilo, musí sa to uskutočniť bez “keby” a “ale”, bez diskusií a bez odporu. Takto sa z myšlienky veľmi rýchlo stane ideológia, ktorá má na zreteli len celok, ale nie jednotlivých ľudí. V histórii je na to veľa príkladov. Z človeka, ktorý začal ako osloboditeľ, sa veľmi rýchlo stane tyran a z jeho bývalých stúpencov sa buď stanú horliví podporovatelia tyranských opatrení, alebo jeho zarytí nepriatelia.

Skutočná sloboda sa však nedá dosiahnuť zmenou moci. Pretože vláda jedného je len nahradená vládou druhého. Skutočný vzťah medzi mocou a nadvládou na jednej strane a podmanením a útlakom na strane druhej však nie je narušený. To je dôvod, prečo akákoľvek násilná alebo pokojná revolúcia, ktorej cieľom je len zmena osobností na vrchole, musí nevyhnutne zlyhať. Slobodu predsa nemožno dať ľuďom zhora. Musia si ju nájsť sami. Sloboda sa nenachádza v inštitúciách, v štáte alebo v ekonomike, ale v každom jednotlivcovi a v medziľudských vzťahoch.

Tí, ktorí chcú dosiahnuť skutočnú slobodu, sa musia oslobodiť od myslenia v rámci hierarchie moci. Takéto hierarchie totiž vždy vytvárajú neslobodu.

Či už je to v štáte, kde vládcovia diktujú ovládaným, čo musia a čo nesmú robiť, komu musia platiť koľko peňazí, čím kúria, z čoho si stavajú domy a či a čo smú siať na poliach. Či už je to v ekonomike, kde nadriadený prikazuje svojim podriadeným, čo majú robiť, kedy to majú robiť a koľko peňazí za to dostanú. Tu nedochádza k stretnutiu tvárou v tvár, ktoré by umožňovalo skutočné zladenie záujmov, ale k jednostrannému diktátu, ktorý je vždy pozbavením slobody. Sloboda sa začína až tam, kde ľudia môžu slobodne robiť a nerobiť, čo chcú, bez toho, aby boli závislí alebo podriadení iným ľuďom.

To samozrejme nevylučuje prijímanie a dodržiavanie záväzkov. Musia však byť uzatvorené z vlastnej vôle a na základe vedomého, slobodného rozhodnutia, bez hrozby nevýhod. To je možné len vtedy, keď komunikácia prebieha na úrovni očí. To znamená komunikáciu, ktorá vedie k skutočnej výmene, k emocionálnemu spojeniu medzi ľuďmi. Lebo kto je v spojení so svojimi blížnymi, kto má pre nich hlboké pochopenie, dokáže citovo porozumieť ich situácii, ako by to ten druhý mohol chcieť potlačiť?
Ľudia by sa tak už navzájom neponižovali na objekt svojich potrieb, ale vnímali by sa a brali sa vážne ako individuality, ako subjekty.

To je sprevádzané aj uvedomením si jednotlivcov, že každý človek patrí len sám sebe. Zákony, pravidlá a príkazy zvonka sú vždy pokusom iných okupovať človeka, potlačiť jeho vlastné eticko-morálne myslenie. Je to pokus urobiť z druhých objekt, nástroj vlastnej vôle. Je to bežný spôsob jednania s ľuďmi v štáte, ale často aj v podnikaní. Tento spôsob zaobchádzania, ktorý bol spoločnosťou deformovaný do normálu, pokračuje v rodinách pri výchove detí. Dieťaťu je odopretá individuálna slobodná vôľa a rodičia mu vnucujú svoju vlastnú. To je však len príprava na jeho prevzatie šťátnymi vzdelávacími inštitúciami a na následnú námezdnú prácu, ktorá ešte stále vyzdvihuje takzvaného zamestnávateľa (v nemčine Arbeitgeber, “ten čo dáva prácu”, pozn. prekl.) ako vládcu. Deti tak už vyrastajú v neslobodných a hierarchických vzťahoch a sú nimi samy indoktrinované. Takto vzniká predstava, že hierarchická spoločnosť je bez alternatívy, ktorá potom nachádza svoje pokračovanie v štáte.

Cudzia vôľa pri takomto uplatňovaní moci nahrádza vlastnú vôľu, potláča vlastné myšlienky a vytláča ich z vedomia. Napokon, človek prijíma cudzie predstavy, myšlienky a presvedčenia za svoje.

Vlastná identita sa s nimi spája tak, že je nemožné ich spochybniť. Pretože keď sa spochybňujú, spochybňuje sa zároveň celá identita jednotlivca. To je tiež dôvod, prečo ľudia tak pevne lipnú na ideológiách a myšlienkach a agresívne ich bránia proti akejkoľvek kritike. Pretože ak im ich niekto vezme, ich vlastné ego sa zrúti, ich identita sa rozbije a oni stratia oporu. Dôvodom je však to, že človek nikdy nemohol budovať svoju identitu samostatne, ale bola mu vnútená alebo spojená s vonkajšími javmi. Ide o vážnu traumu vlastnej identity, ktorú je potrebné spracovať a integrovať, namiesto toho, aby sa stále znova a znova odohrávala vo vonkajšom prostredí.

Takto je ideológia Corona obhajovaná rovnako ako dogma o bezpodmienečnom hospodárskom raste, kapitalizme a nevyhnutnosti neustále vyrábajúceho priemyslu. Tí, ktorí oprávnene protestujú proti súčasnej deštrukcii ekonomiky, sa zároveň stavajú proti akejkoľvek myšlienke ekonomických zmien, rovnosti a prerozdeľovania. Ešte ďalekosiahlejšie myšlienky, ako napríklad úplná transformácia hospodárstva na hospodárstvo potrieb, lokalizovaná štruktúra ponuky v súlade s prírodou alebo podobné myšlienky, nie sú pre týchto ľudí, ktorí spojili svoju identitu s myšlienkami súčasnej blahobytnej spoločnosti, vôbec prístupné.

Zároveň sa však títo ľudia stávajú otrokmi svojich vlastných predpokladov, predstáv, vnútorných nutkaní a strachov. So stratou prosperity, ktorú stotožňujú s hojnosťou, sa obávajú aj straty blahobytu a napokon aj svojej identity, ktorú majú spojenú so súčasným modelom spoločnosti. Sloboda vyzerá inak. Tieto predstavy, ideológie a myšlienky, ktoré sú v konečnom dôsledku prevzatými, cudzími myšlienkami, totiž úplne znemožňujú akékoľvek slobodné myslenie a vôľu. Pretože akékoľvek myslenie sa musí nevyhnutne vždy odohrávať v úzkom rámci predpokladanej ideológie. Všetko, čo sa tam nezmestí, nie je ani vzaté v úvahu, ale znevážené hneď, ako tieto myšlienky niekto vyjadrí.

Sloboda v sebe samom

Sloboda sa teda začína v každom jednotlivcovi a nemožno ju nájsť v ideológiách, spasiteľoch alebo vykupiteľoch. Žiadna inštitúcia, žiadny štát, žiadna osoba ani Boh nás nemôžu vykúpiť, môžeme to urobiť len my sami. Aby sme to však dokázali, musíme byť k sebe úprimní a rozpoznať cudzie odhodlanie, prezrieť cudzie predpoklady, ktoré sme urobili súčasťou našej identity, a rozpoznať a integrovať traumy.

Často to však nie je vôbec jednoduché, pretože mnohé reakcie, správanie a myšlienky sú vďaka neustálemu opakovaniu už také “normálne”, že ich považujeme za nemenné, ba dokonca za vlastné, hoci nám boli zvyčajne vtĺkané zvonka. Nie je tiež také ľahké rozpoznať nevedomé dôvody určitých reakcií a správania, dostať sa k ich podstate namiesto toho, aby sme zostávali na povrchu, kde správanie tvoria len slová a pocity. Ak napríklad niekto reaguje v hneve na vonkajší podnet, ako má v tej chvíli rozpoznať, že jeho reakcia v skutočnosti hovorí napríklad o pocite opustenosti, ktorý zažil ako dieťa vo vzťahu k rodičom? Ak chceme nájsť skutočne slobodnú a rovnú spoločnosť, je nevyhnutné prehodnotiť traumy.

Rovnako nevyhnutné je odpútanie sa od čisto materiálnych hodnôt. Najmä západný svet dosiahol v posledných storočiach nesmiernu hojnosť všetkých druhov tovarov, čo sa mylne považuje za blahobyt. Peniaze sa pritom stali hlavným prostriedkom účasti na tejto prosperite. To však viedlo k podriadeniu sa logike týchto peňazí.

Otázka teda vždy znie, ako sa dostať k týmto peniazom, za ktoré si potom možno zaobstarať požadovaný tovar. V tomto procese sa ľudia zotročujú v mene zdanlivého blahobytu, stávajú sa závislými od týchto peňazí a tovaru. Tie pritom často slúžia len ako náhradné uspokojenie za nedostatok lásky, a tak sa bezuzdná spotreba nakoniec vracia k traumám.

Táto klietka je zlatá, pretože so všetkými technológiami, vecami, seriálmi Netflix a hračkami je život relatívne príjemný. Ľudia však v tomto procese strácajú osobné vzťahy a zmysel života. Depresia, úzkosť, vyhorenie, to všetko je už roky na vzostupe. Ľudia sa obklopujú čoraz väčším množstvom vecí, sú ale čoraz nespokojnejší.

Tento materializmus robí ľudí neslobodnými, vedie k závislosti a kvôli pohodliu, ktoré poskytuje, k zotrvačnosti. Skutočne slobodná spoločnosť sa s ním preto musí rozlúčiť. To samozrejme neznamená, že sa veci už nebudú vyrábať. Tieto veci však musia napĺňať konkrétne potreby a nesmú sa vyrábať na základe ekonomických hľadísk. Do úvahy možno vziať aj potrebu krásy a estetiky. Ale čistá spotreba pre spotrebu nepredstavuje reálnu potrebu, ale je výrazom hlboko zakorenenej traumy.

Človek, ktorý je pánom seba samého, ktorý sa považuje za plnohodnotný subjekt, ktorý si je vedomý svojich silných stránok, pozná svoje slabé stránky a integroval ich, nikdy nepodľahne cudzej nadvláde nadriadených, štátu, učiteľov alebo rodičov. Bude stáť sám za seba, za svoju vôľu, za svoju slobodu, a preto je v najlepšom zmysle slova neovládateľný.

Ak sa mnoho slobodných ľudí z vlastnej vôle spojí, môžu vzniknúť veľké veci, ktoré budú rásť, prekvitať a fungovať úplne nezávisle od zastaraných ideológií, myšlienok a presvedčení. Takáto spoločnosť, ktorá vzniká na tomto základe, tiež nepotrebuje žiadne pravidlá ani zákony, pretože každý jednotlivec má v sebe pevný etický kompas. Pravidlá sú potrebné len tam, kde jednotlivec nemá dostatočný prehľad o ich potrebnosti. V slobodnej spoločnosti nie je sloboda jednotlivca obmedzovaná spoločnosťou, ale skôr sa zvyšuje prostredníctvom spolupráce. Spoločnosť totiž dáva jednotlivcovi k dispozícii svoje prostriedky, aby ich mohol slobodne používať a rozvíjať sa, a tak vytvárať prostriedky a myšlienky, ktoré sa stávajú súčasťou tejto spoločnosti. Takto môžeme znovu objaviť zmysel života, ktorý sme už dávno stratili a to tým, že budeme konať z vlastnej vôle, čo prospeje celej spoločnosti.

Slobodu nám nemôžu priniesť zvonku, musíme ju najprv nájsť v sebe a zbaviť sa otroctva, prekonať cudziu nadvládu. Kto chce byť slobodný, musí sa stať plnohodnotným vládcom nad sebou samým. Na to nie je potrebný násilný čin. Namiesto toho musíme nájsť sami seba, integrovať svoje traumy a prekonať cudzie myšlienky a presvedčenia. Potom nám nebudú môcť vládnuť, ale po prvýkrát za tisícročia si budeme môcť vládnuť sami.

---

Toto dielo je licencované pod licenciou  Creative Commons ( Uvedenie autora – Nekomerčné – NoDerivatives 4.0 International ). Môžete ho distribuovať a reprodukovať za predpokladu, že budete dodržiavať licenčné podmienky.

Preklad z nemeckého originálu “Der Schlüssel zur Freiheit”: Milo s pomocou DeepL

Tento článok vyšiel pôvodne na platforme rubikon.news. Rubikon je časopis pre kritické množstvo. Vychádza v Mainzi a píšu ho nezávislí novinári z celého sveta.

Diskusia k článku: https://ksbforum.info