Zatiaľ čo sa každý politický diskurz zužuje na rozhodovanie medzi „diktatúrou alebo demokraciou“, čo je vždy pasca vedúca k neslobode, skutočne slobodná možnosť sa zvyčajne ignoruje. Nie je to nová myšlienka, existuje už takmer dve storočia a historicky vyprodukovala veľké hnutia, ktoré opakovane dokázali dosiahnuť slobodu a sebaurčenie, no vždy sa stali obeťou mocenskej politiky a štátnych záujmov. Pritom táto myšlienka realizuje ideály, ktoré sa neprávom pripisujú demokracii.

20. storočie je často vykresľované ako veľký systémový konflikt. Kontrastujú tu najmä dva hlavné systémy – fašizmus a komunizmus. Lenže, obidva to boli totalitné režimy, ktoré vládli železnou rukou. Ako protiklad sú vykresľované údajné demokracie vo Francúzsku, Veľkej Británii a USA, ktoré sa pustili do boja proti týmto totalitným systémom v druhej svetovej vojne. Tento boj pokračoval počas studenej vojny až do pádu Sovietskeho zväzu. Bol tu propagovaný boj medzi demokraciou a diktatúrou, medzi slobodou a útlakom; boj, ktorý demokracia a sloboda údajne nakoniec vyhrali.

Z toho vzniká dichotómia medzi demokraciou a diktatúrou, ktorá sa opakovane používa v politike a médiách ako argument proti vybraným stranám, opozičným hnutiam či celým krajinám. Takže napríklad tí, ktorí vystupujú proti vojne s Ruskom, sú okamžite „Putinochápači“ a podporujú tak diktatúru.

Na tých, ktorí sa odvrátia od etablovaných strán a volia napríklad AfD, sa rýchlo hľadí aj ako na nacistov, a teda za priateľov diktatúry a útlaku, železnej pästi, ktorá má vniesť do krajiny poriadok. Na druhej strane, etablované strany napriek všetkým svojim totalitným črtám predstavujú slobodu a demokraciu, a keďže USA sú v tomto obraze kolískou moderných demokracií, tak každá ich vojna a každý zásah môže byť uskutočnený len z ušľachtilých pohnútok. Izrael je tiež vyhlasovaný, na rozdiel od reailty, za „jedinú demokraciu na Blízkom východe“, aj keď sú tam Palestínčania občanmi druhej kategórie, marginalizovaní, utláčaní, a aj keď na nich táto demokratická krajina pácha genocídu.

Odhliadnuc od skutočnosti, že tieto reči o demokracii sú maskovacia rétorika, ktorej cieľom je zakryť skutočné podmienky vykorisťovania a neslobody, tento pohľad obsahuje ďalšie zúženie diskurzu.

Pretože naznačuje, že pre politický systém existujú len dve možnosti, a to demokracia alebo diktatúra, a že to tak bolo historicky vždy.

Samozrejme, možno dlho polemizovať o tom, či je monarchia len ďalšou formou diktatúry, alebo v akej forme vlády žili prvotné kmeňové spoločnosti. Vždy sa to však scvrkáva na skutočnosť, že musí existovať štátna štruktúra v tej či onej forme, ktorá vykonáva hierarchickú moc nad ľuďmi. Moc a hierarchia sa preto považujú za samozrejmosť, prirodzenosť. Ale zásadný prístup, ktorý mal v 19. a 20. storočí vplyv v mnohých regiónoch a viedol k veľkým prevratom a zlepšeniam životnej situácie mnohých ľudí, sa – či už vedome alebo nie – ignoruje: anarchia.

Anarchiu nemožno vôbec zaradiť do dichotomického spektra medzi demokraciou a diktatúrou, a preto je ignorovaná. Každý, kto si pod pojmom anarchia predstaví chaos a násilie, postavy v čiernych maskách a horiace autá, už prepadol propagande.

Pretože všetky tieto predsudky sú buď projekcie, alebo zámerne zinscenované rámce, ktoré majú zabrániť zapojeniu sa do anarchie. Pretože anarchia neznamená nič iné ako oslobodenie sa od vlády. To znamená, že v anarchickom systéme neexistuje nikto, kto by mohol vládnuť iným, nariaďovať, zvyšovať dane alebo ukladať tresty. Anarchická spoločnosť sa neriadi vôľou jednotlivca alebo menšiny. Namiesto toho si ľudia vládnu sami nad sebou. To robí z anarchie to, za čo sa demokracia len vydáva: vládu ľudu.

To však tiež znamená, že násilie, či už voči ľuďom alebo predmetom, nie je anarchické. Fyzická moc sa nad ostatnými vykonáva násilím a do sféry sebaurčenia sa zasahuje zvonku ničením majetku. Obidvoje je v rozpore s myšlienkou anarchie, ktorá odmieta nátlak, moc a nadvládu. Násilie, ktoré sa v správach často pripisuje údajným anarchistom, len odhaľuje, že to neboli anarchisti.

Vo svete, ktorý po tisícročia ovládali kráľovstvá, národy a štáty a vždy bol tak či onak začlenený do hierarchie, si takúto formu samovlády vie, samozrejme, predstaviť len veľmi málo ľudí. Nemusí tu byť niekto, kto bude udržiavať poriadok? Nemali by existovať zákony, ktoré upravujú životy ľudí? Inak by si každý robil čo chce? Inými slovami: Musí existovať štát!

Ale už táto myšlienka ukazuje absurdnosť štátneho systému. Pretože je zjavne zameraná na to, aby ľudia nerobili to, čo chcú. Namiesto toho im vnucuje svoju vlastnú vôľu a podriauje ich svojim vlastným cieľom, či už ide o vojnu, vyhnanstvo alebo vykorisťovanie na poliach a továrňach.

Aby sa to stalo, vôľa jednotlivca musí byť zlomená násilím, či už fyzickým alebo psychickým, a jednotlivec musí byť traumatizovaný a zničený, aby prijal toto cudzie pravidlo. V dôsledku toho je ľudstvo z generácie na generáciu viac traumatizované, čo so sebou prináša stále väčšie vojny, ničenie životného prostredia, genocídy, nerovnosť, nespravodlivosť a vo všeobecnosti chaos.

Pretože nie anarchia znamená chaos, ale štát. Štát je inštitucionalizovaná vláda najsilnejších, ktorá sa dokázala presadiť pomocou násilia a peňazí. Ľudia boli podmanení násilím a sú podmaňovaní dodnes. Toto sa ukáže v každej novej vojne, v ktorej sa štáty pokúšajú podmaniť si buď časti iných štátov, alebo časti vlastného obyvateľstva, ktoré sa búria proti cudzej nadvláde. Protesty proti Corone tiež jasne poukazujú na štátne násilie, ktoré sa musí použiť, aby ľudia dodržiavali pravidlá.

Štát koná svojvoľne, uprednostňuje bohatú menšinu, ktorej nástroj moci aj reprezentuje, a keď to považuje za potrebné, ignoruje vlastné zákony, .

Inými slovami: To, čo sa pripisuje anarchii, teda násilie a chaos, pochádza zo štátu – ktorý údajne vytvára poriadok.

Na druhej strane anarchia je presným opakom tohto chaosu a násilia. Keďže odmieta cudziu moc, nikto si v nej nemôže nikoho podrobiť, vykorisťovať alebo páchať násilie na iných ľuďoch. Nikto nevytvára zákony, ktoré iným ľuďom sťažujú život alebo im ich nediktuje, nikto nekontroluje, čo ľudia robia v ich dome alebo záhrade, či dostali posledné očkovanie alebo či si udržiavajú svoju uhlíkovú stopu.

Anarchia však nie je chaos. Naopak: nespolieha sa na zákony a pravidlá, ale na slobodnú dohodu. Ľudia, ktorí žijú v anarchii, sa združujú, aby spoločne formovali svoj život na základe dobrovoľnosti, ale aj osobnej zodpovednosti.

Zatiaľ čo štáty a modely vládnutia na jednej strane ľudí utláčajú a zbavujú ich slobody a sebaurčenia, na druhej strane ponúkajú mnohým ľuďom výhodu v tom, že ich zbavujú osobnej zodpovednosti. Toto bolo pozorovateľné v súvislosti s genetickými injekciami. Väčšina ľudí ich brala dobrovoľne, nie nevyhnutne preto, že by sa báli ochorieť, ale jednoducho preto, že im to bolo prikázané. Štát rozhodol za nich a oslobodil ich aj od potreby osobnej zodpovednosti, od vlastnej úvahy, od potreby informovanosti. „Ak to určil štát, bude to v poriadku,“ to je to, čo si mnohí pravdepodobne mysleli; výsledkom je, že niektorí z nich teraz trpia vedľajšími účinkami vakcinácie. To je riziko, keď nepreberáte zodpovednosť za svoj vlastný život, ale nechávate to na štáte.

Anarchia sa spolieha na to, že ľudia vezmú svoj život do vlastných rúk. To si vyžaduje, aby sa zamysleli nad tým, aký je a aký by mal ich život byť, čo presne chcú, ako a s kým chcú žiť. V tomto zmysle sa ľudia stretávajú, aby medzi sebou uzatvárali dohody, po ktorých môžu nasledovať aj záväzky. Na rozdiel od povinností, ktoré štát ukladá svojim „poddaným“, ide o povinnosti, ktoré sa plnia dobrovoľne a s ktorými človek súhlasí. O problémoch sa diskutuje spolu, rovnako ako o nevyhnutnostiach spoločného života.

Anarchia nie je možná kapitalistickou cestou. Kapitalistický systém ľudí vykorisťuje a predáva im výsledok ich vlastnej práce za vysokú cenu.

Pojem „anarchokapitalizmus“, ktorý často používajú pravicoví libertariáni, síce naznačuje slobodu od štátu, ale znamená len slobodu absolútneho vykorisťovania ľudí a prírody kapitálom, bez obmedzujúcej moci štátu. Ide o umelý výraz, ktorý má zamaskovať neslobodu, ktorej sú kvôli ekonomickým obmedzeniam vystavení všetci ľudia. Anarchia v kapitalizme nie je možná.

To však neznamená, že tam nie sú výrobné zariadenia alebo že sa neobhospodaruje pôda a lesy. To sa aj deje, ale nič z toho nie je v rukách jediného človeka alebo anonymnej spoločnosti, ktorej jediným cieľom je zisk. Existujú rôzne prístupy k otázke organizácie. Rozšírený bol princíp kolektívneho vlastníctva. To znamená, že každý, kto pracuje vo fabrike, má slovo. Nikto nerozhoduje sám, o všetkom sa diskutuje spoločne. Taktiež by bolo možné dať pozemky a firmy do správy všetkým ľuďom žijúcim na mieste. To znamená, že každý môže ísť na pole, zbierať ovocie alebo sa podieľať na hospodárení. Ak je potrebný tovar z továrne, ktokoľvek tam môže ísť a vyrobiť ho alebo nechať vyrobiť.

Nekonečná výroba už nie je potrebná, keďže cieľom ekonomiky v anarchii je napĺňať bezprostredné potreby ľudí, a nie naopak: vnútiť ľuďom neobmedzenú záplavu tovaru prostredníctvom reklamy a vytvárania potrieb. To znamená: Ak má každý kto potrebuje určitý produkt, potom sa dá zodpovedajúca výroba dočasne zastaviť. Týmto spôsobom sa šetria aj prírodné zdroje. Anarchia vždy berie ohľad na životné prostredie.

Anarchia nie je fantázia, ktorú si niektorí ľudia vymysleli a šírili. Samozrejme, existujú priekopníci, medzi ktoré patrí Pierre-Joseph Proudhon, ako aj Michail Bakunin a Pyotr Kropotkin. Ale historicky sa anarchia vždy rozvíjala v časoch jednoty a krízy. V roku 1936, po rozpade republiky a postupe fašistov za Franca, sa celé Katalánsko zrazu stalo anarchistickým. Už neexistovalo žiadne pravidlo; Namiesto toho existovala samospráva, ktorá viedla k tomu, že spoločnosti boli mimoriadne úspešné aj na kapitalistické pomery. Až zrada komunistických síl a republikánov, ktorí spolu všetci bojovali po boku anarchistov v odboji proti Francovi, viedla k zničeniu anarchie a Francovmu úplnému víťazstvu nad celým Španielskom.

Ruská revolúcia, ktorá v roku 1917 zvrhla cára, sa tiež začala ako anarchistické povstanie. Robotníci teda prevzali samosprávu vo fabrikách. Až kým Lenin prevzal revolúciu, priviedol ju k centralizácii a vytvoril tak autoritársky komunizmus. Revolúcia v Rusku viedla aj k veľkému anarchistickému hnutiu na území dnešnej Ukrajiny. Miestne obyvateľstvo, prevažne roľníci, tu žilo a pracovalo na obrovskom území oslobodenom od akejkoľvek nadvlády, zatiaľ čo cárovi priaznivci sa snažili znovu získať moc. Roľníkov chránila veľká, ale slobodná armáda vedená Nestorom Machnom. Hnutie sa preto nazývalo aj „Machnovščina“. Aj tu bol slobode koniec, až keď ich Červená armáda, ktorá spočiatku Machnovščinu podporovala, na čele s Leonom Trockým po odstránení cárskych síl bodla do chrbta a vykonala masaker.

Anarchizmus znovu vypukol v 19. a 20. storočí v bojoch za slobodu a formoval mnohé historické udalosti: či už išlo o španielsku občiansku vojnu v rokoch 1936 až 1939, ruskú revolúciu v roku 1917, Parížsku komúnu v rokoch 1870/71 alebo tzv. nepokoje doby bezprostredne po prvej svetovej vojne v Nemecku. Aj Nemecko má vo svojej histórii niekoľko anarchistických experimentov. Vzbura námorníkov, Slobodná republika Porýnie alebo Mníchovská sovietska republika: Ľudia sa znova a znova pokúšali získať slobodu nezávisle od centralizovanej moci. Myšlienka anarchie zmizla, až keď sa k moci dostali národní socialisti, aby po druhej svetovej vojne ožila v 60. rokoch 20. storočia v komunitných hnutiach.

Dnes existujú pokusy o anarchizmus v kurdských oblastiach severnej Sýrie, medzi zapatistami v častiach Mexika a v iných, skôr neznámych oblastiach. Ale aj dnes, rovnako ako to bolo v histórii, proti anarchistom bojujú štáty. Pretože anarchia odstraňuje cudziu vládu, hierarchiu, moc a vykorisťovanie a vedie k sebaurčeniu ľudí. Skutočnosť, že to žiadny štát na svete nestrpí, je daná princípom ideológie moci a vlády, ktorý je základom každého štátu a v konečnom dôsledku záujmami kapitálu, ktoré štáty z veľkej časti ovládajú.

Mnohí ľudia, ktorí trvajú na slobode, ktorí kritizujú kroky vlády a nie sú so žiadnou vládou spokojní, odmietajú aj anarchiu. Je to pravdepodobne spôsobené propagandou, ktorá spája anarchiu s chaosom a násilím, prípadne ju stavia du úrovne socializmu.

Anarchia a socializmus sa však navzájom vylučujú, pretože anarchia odmieta nadvládu a moc, zatiaľ čo socializmus sa snaží o diktatúru proletariátu. Ďalším dôvodom, prečo ľudia orientovaní na slobodu tiež odmietajú anarchiu je, že tisíce rokov traumy a následného prispôsobovania sa moci viedli k privyknutiu si na ňu. To sa vzťahuje aj na nacionalizmus, v ktorom si človek spojil svoju identitu so štátom a zamieňa si ju s ním. Zaobísť sa bez tohto stavu sa potom zdá úplne nemožné.

A pritom, v dnešných časoch, keď akcie štátov vedú ľudstvo stále hlbšie do katastrofy, by sa anarchia mohla stať východiskom. Na dosiahnutie svojich cieľov by však ľudia museli vziať svoj život do vlastných rúk, vymaniť sa z pohodlia známeho, navyknutého a akceptovaného a znovu objaviť svoju tvorivú silu.

---

Ilustrácia: Pexels from Pixabay

Preklad z nemeckého originálu Felix Fiestel: “Ein anderer Weg” , publikovaného na portáli Manova News