Vytesnenie je bežná metóda, ako si nepripustiť nepríjemné alebo bolestivé veci. Je to ochranná funkcia, aby sa vás nikto nedotkol tam, kde to bolí. Potláčanie je ľudské. Niečo sa nám zdá také zlé, že si to nechceme pripustiť. Najmä posledných niekoľko rokov nám poskytlo množstvo materiálov o veciach, na ktoré sa nikto nepozerá rád. Jednou z tém, ktoré dnes vystupujú na povrch, je taká poburujúca, že je až príliš pochopiteľné, ak väčšina ľudí odvráti zrak: Zneužívanie detí. Tým však prispievame k tomu, že páchatelia môžu nerušene pokračovať, zatiaľ čo obete márne čakajú na pomoc.
„Každý má právo na vytesnenie.“ Takto cituje jedna moja priateľka psychoterapeutka jedného zo svojich profesorov. Každý má právo zatvoriť si oči a uši, aby sa chránil. Každý má právo mať v sebe uzavreté priestory, citlivé oblasti, ktorých sa nechce dotýkať. Každý má právo na nevedomosť, obranu a kognitívnu disonanciu. Každý má právo pozerať sa inam, keď sa páchajú zločiny proti ľudskosti. Túto slobodu máme. Nič nám ju nemôže vziať.
Máme slobodu byť ignorantmi, ľahostajnými, slepými, máme slobodu dať svoj hlas politikom, ktorí sa otvorene vyjadrujú v prospech násilia a vojny, ktorí sa podieľajú na zločinoch a nerobia pre dobro vôbec nič. Máme slobodu ponechať ľudí v ich utrpení samých a odmietnuť uznať, že k najhoršiemu porušovaniu ľudských práv dochádza aj vo vlastnej krajine.
Môžeme si počínať ako ľudia počas Tretej ríše, ktorí odmietali uveriť, že existujú tábory, v ktorých sú ľudia systematicky zabíjaní. Odvtedy to vieme: O čo viac je niečo neuveriteľné, o to menej sa tomu verí.
O čo väčší zločin, o to viac obviňujú tých, ktorí ho odsudzujú. Corona nám nakoniec predviedla, ako ďaleko sú ochotní zájsť ľudia, ktorí nechcú vidieť: V úplnom sebapopretí si nechajú vpichať látky, o ktorých zložení nemajú ani potuchy.
To nemôže byť pravda!
Treba mať veľkú odvahu doručiť zlú správu a priložiť prst na ranu – nie preto, aby sa ešte viac otvorila, ale preto, aby sa konečne zahojila. Zranenie treba vyčistiť, zápal odstrániť. Hnis musí von. Je to nechutné a smrdí to. Ale ak zostane vnútri, riskujeme otravu, ktorá môže stáť celý organizmus život.
Máme slobodu ignorovať. Môžeme sa slobodne prizerať tomu, z čoho sa nám obracia žalúdok. Na našich bitúnkoch môžeme vidieť, ako sa zaobchádza so živými bytosťami. Môžeme vidieť, že veľká časť krajiny bola zničená a že pásy na oblohe hustnú.
Utrpenie toľkých ľudí, plač a nárek, bolestné výkriky musia byť vypočuté. Obete nesmú zostať osamotené. Musia sa nájsť ľudia, ktorí povedia: „Áno, vidím, čo ti urobili.Verím ti.“
V prevažnej väčšine rodín, v ktorých sú deti zneužívané, sa to nedeje. Otec, starý otec alebo dobrý strýko to nemohli urobiť! Čo sa stať nesmie, sa stať nemôže.
Aj na spoločenskej úrovni väčšina ľudí hľadá, kde sa dá zabaviť a rozptýliť. Zneužívanie detí? Výnimka. Pedofilný zločin? U nás nie. Tajné kruhy rituálneho násilia? Neexistujú. Snuff filmy, v ktorých sú ľudia mučení a zabíjaní pred kamerou? Výmysel. Pizza Gate? Konšpiračná teória. Adrenochróm? Nikdy som o ňom nepočul.
Odvrátené pohľady
Skutočnosť je taká, že počet prípadov zneužívania a sexuálneho zneužívania detí v posledných rokoch katastrofálne vzrástol. Prevažná väčšina obetí sú neplnoleté dievčatá. Každoročne sa zvyšuje aj šírenie a držba záberov zneužívania detí. V rokoch 2016 až 2023 sa počet nahlásených prípadov držby detskej pornografie v Nemecku zvýšil takmer osemnásobne, z 5 687 na 45 191 (3).
Tento trend poukazuje aj na systematické zlyhávanie nemeckých orgánov presadzovania práva a vlády v boji proti ohavným trestným činom. Napriek závažnosti trestných činov sa početné prípady zneužívania detí systematicky utajujú. Film „Zvuk slobody“, ktorý rozpráva príbeh záchrany dvoch detí z medzinárodnej pedofilnej siete inšpirovaný skutočným príbehom, sa v médiách takmer vôbec nespomínal. O filme sa šírila najmä jedna informácia: Oslavovali ho konšpirační teoretici a pravicové skupiny.
Či už sú to štátne orgány alebo médiá: ak ide o zneužívanie detí, pozerajú inam. V skutočnosti je obchodovanie s ľuďmi v súčasnosti najrýchlejšie rastúcim biznisom na svete.
Tento biznis má širokú lobby a obrovskú hospodársku, vojenskú a politickú moc. Obchod s deťmi je v súčasnosti výnosnejší ako nelegálny obchod so zbraňami a čoskoro predbehne obchod s drogami. Vrecko kokaínu môžete predať len raz. Dieťa päť až desaťkrát denne.
Zapletení v sieti
Český film „V sieti“ ukazuje, ako ľahko sa neplnoleté dievčatá môžu stať obeťami zneužívania. Podľa britskej organizácie Internet Watch Foundation (IWF, nezisková organizácia proti detskej pornografii) približne tretina webových stránok, na ktorých bola nahlásená detská pornografia, zobrazuje znásilňovanie alebo sexualizované mučenie detí. Viac ako polovica zobrazených detí je mladšia ako desať rokov a 2 % sú mladšie ako dva roky. IWF tiež uvádza, že počas pandémie koronavírusu boli deti vystavené zvýšenému riziku, že sa stanú obeťami pedofilných páchateľov, a to v dôsledku zatvorenia škôl a výluk (4).
Europol tiež varoval pred prudkým nárastom sexuálneho zneužívania detí na internete, najmä počas pandémie COVID-19. Počas prvej výluky v Európe sa spotreba obrázkov zneužitia detí zvýšila približne o 30 %. V období koronavírusu sa zvýšila aj výroba, šírenie a sťahovanie detskej pornografie a prípady kybergroomingu, teda skupín páchateľov, ktoré sa na darknete neustále rozširujú (5).
Toto je len niekoľko oficiálnych údajov. Počet nenahlásených prípadov je pravdepodobne oveľa vyšší. Politika nebráni tomu, aby sa najmladší a najslabší členovia spoločnosti stali obeťami najodpornejších trestných činov. Ešte v 60. rokoch 20. storočia mala v Nemecku veľký úspech americká kniha z kategórie literatúry faktu, ktorá sa považuje za spúšťač sexuálnej revolúcie: Kinseyho report, séria experimentov „o sexuálnom správaní ľudských samcov a samíc“ (Sexual Behavior in the Human Male, Sexual Behavior in the Human Female).
Zoológ a sexuálny výskumník Alfred Charles Kinsey, ktorý otvorene obhajoval incest, chcel svetu dokázať, že deti sú od narodenia sexuálne založené a že promiskuitné sexuálne správanie všetkých druhov a v každom veku je základnou predispozíciou. Aby dokázal svoju základnú tézu, uskutočnil stovky experimentov s deťmi vo veku od piatich mesiacov do štrnástich rokov. Kinsey zadával takzvané výskumné zákazky pedofilom a aj sám experimenty vykonával. Platil rodičom peniaze za to, aby v mene výskumu zneužívali svoje deti v zvukotesných miestnostiach jeho inštitútu (6).
Podporované najvyššími autoritami
V Nemecku bol vyznamenaný súdny znalec a odborník na sexualitu detí a mládeže Helmut Kentler, ktorý pri svojich experimentoch systematicky manipuloval, zneužíval a znásilňoval nielen tínedžerov, ale aj oveľa mladšie deti (7). Pod zámienkou sexuálneho oslobodenia bolo zneužívanie detí nielen povolené, ale aj financované a podporované nemeckými úradmi a úradmi starostlivosti o mládež.
Tohoto odborníka a súdneho znalca ilustruje jeho výrok:
„Zistil som […], že v prevažnej väčšine prípadov môžu mať pederastické vzťahy veľmi pozitívny vplyv na rozvoj osobnosti chlapca, najmä ak je pederast pre chlapca skutočným mentorom.”
Helmut Kentler (7a)
Ani dnešní zákonodarcovia nekonajú v záujme ohrozených osôb. V máji 2024 nemecký Bundestag znížil minimálnu výšku trestu za šírenie materiálov zneužívania detí. Tomu, kto šíril zábery sexuálneho zneužívania detí, predtým hrozil trest odňatia slobody na jeden až desať rokov. Minimálny trest bol teraz znížený na šesť mesiacov (8).
Zákon o sebaurčení prijatý v roku 2024 umožňuje ľuďom zmeniť si pohlavie každý rok bez osobitného úsilia. Na samoprihlásenie na matričnom úrade sa nevyžaduje žiadne súdne konanie, znalecké posudky ani operácia na zmenu pohlavia. Tým sa pedofilom umožňuje aj prístup do priestorov, ktoré im boli predtým uzavreté. Kto však pochybuje o tom, že inštitúcie konajú v najlepšom záujme dieťaťa, riskuje, že bude podozrivý z vyznávania rasistickej, nehumánnej, pravicovo-extrémistickej alebo antisemitskej ideológie.
Sascha Clauß-Theisohn, predseda spoločnosti Fight and Soul e. V., združenia, ktoré trénuje deti a mladých ľudí v sebaobrane, je toho názoru, že veľká časť nemeckého justičného systému sa podieľa na legalizácii a normalizácii pedofílie. Matky maloletých obetí násilia sú často ponechané bezmocné a v niektorých prípadoch dokonca trestne stíhané.
Rodičom hrozí strata opatrovníctva, ak nesúhlasia so zmenou pohlavia svojich maloletých detí alebo ak nedajú vykonať očkovanie či iné lekárske zákroky (9).
Andrea Christidisová, odborníčka na forenznú psychológiu, opisuje, ako sa štátne inštitúcie, ako sú úrady pre mládež, školy, materské školy a súdy, nielenže prizerajú, keď je ohrozené blaho detí, ale niekedy sa podieľajú na odoberaní detí z ich rodín a ich odovzdávaní du rúk pedokriminálnikov (10). Je spoluzakladateľkou platformy AXION Resist, ktorej cieľom je riešiť zneužívanie v nemeckých inštitúciách a chrániť deti pred útokmi Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) a Organizácie Spojených národov (OSN) (11).
Ten, kto jej načúva, musí mať pevné nervy. Hovorí o matkách, ktorým v pôrodnici vytrhnú deti, o detských bordeloch v Turecku a továrňach na deti v Nigérii, o zneužívaní v škôlkach, školách a detských domovoch a o zapojení organizácií, ako sú Profamilia a SOS detské dedinky do zneužívania detí. Tieto trestné činy koordinujú úrady pre starostlivosť o mládež. A napokon, prostredníctvom globálnych inštitúcií, ako je WHO, sú deti zbavované nielen svojich rodičov, ale aj svojej identity prostredníctvom podpory predpubertálnej zmeny pohlavia (12).
Chcú len dobro
UNESCO, organizácia OSN zodpovedná za vzdelávanie, vedu a kultúru, v súčasnosti pripravuje modernizáciu sexuálnej výchovy. CSE – komplexná sexuálna výchova – je názov kampane, ktorá sľubuje rovnosť a inklúziu. Cieľom komplexnej sexuálnej výchovy je poskytnúť žiakom ucelené vedomosti, postoje, zručnosti a hodnoty, aby sa mohli vo svojom sexuálnom živote zdravo a informovane rozhodovať (13).
Podobne ako queer teória a agenda LGBTQ, aj program CSE má paralely s prístupmi Alfreda Kinseyho. Postuluje, že nielen dospelí, ale aj deti by mali zažívať pravidelné sexuálne interakcie, aby mohli viesť plnohodnotný život. Malé deti majú právo na sexuálne uspokojenie a sexuálny kontakt aj proti vôli svojich rodičov. Píše sa, že by sa mali naučiť aktívne bojovať proti heterosexualite a postaviť sa za svoje právo na rozmanitosť.
Deti vo veku od 0 do 5 rokov by mali pod dohľadom objavovať svoje genitálie. Päť- až desaťročné deti by sa mali zoznámiť s pornografiou a masturbáciou, prípadne pod vedením tretích osôb, a dospievajúci vo veku od desiatich rokov by mali byť povzbudzovaní dohliadajúcimi osobami a učiteľmi k sexuálnej interakcii s rovesníkmi. Deti a mládež je podľa pedagogiky rozmanitosti nutné brať vážne s ich otázkami o pohlaví, sexualite a podobných témach a poskytnúť im podporu na ich ceste, aj keď nezodpovedá predstavám ich rodičov (14).
Bezpodmienečne
To, čo nám ponúkajú ako pokrok, v sebe ukrýva obludnosti. Také odporné, že je až príliš pochopiteľné odvrátiť zrak. Pretože práve tu by sa náš svet zrútil. Pretože ak je naozaj pravda, že politici, ktorých si volíme, a hviezdy, ktorým tlieskame, sú zapletení do tých najstrašnejších zneužití, potom už vlastne nevieme, v čo môžeme veriť.
Keď si naplno uvedomíme, že najslabší členovia spoločnosti, naše deti, sú najväčšími obeťami toho, čo nazývame demokraciou, potom nezostane kameň na kameni.
Práve preto sa spustia všetky systémové sirény, keď sa otvorí téma zneužívania detí. Ak je pravda to, čo sa viac než len naznačuje v aférach Jeffreyho Epsteina a P. Diddyho, keď sú ľudia, ktorých uznávame ako autority a ktorým dovolíme, aby nám vládli, zapletení do tých najnižších a najodpornejších obchodov, potom je ťažké pozrieť sa na seba do zrkadla. Najmä keď sme sa systematicky odmietali pozrieť a tých, ktorí sa to odvážili, sme očierňovali a marginalizovali ako konšpiračných teoretikov, šialencov, pravicových extrémistov alebo antisemitov.
Potom to začne byť naozaj bolestivé. Potom pochopíme, ako sa museli cítiť obyvatelia v okolí koncentračných táborov, keď ich osloboditelia nútili pozerať. Vtedy to konečne zabolí tak, že možno lepšie pochopíme aj tých, ktorí varovali. Možno sa dokážeme vcítiť do tej hrôzy, keď sa oči odvracali a obete boli potrestané dvojnásobne ignoranciou mnohých. Možno sa v tej hrôze dokážeme spojiť.
To, čo sa deje, je strašné. Nič sa nezmení, aj keď sa budeme tváriť, že to tak nie je. Príde chvíľa uvedomenia. Skôr či neskôr budeme konfrontovaní s pravdou, nech už bude vyzerať akokoľvek. Nikto jej nemôže uniknúť. V tomto sme všetci jedno. Áno, máme slobodu odvrátiť zrak. Ale môžeme to urobiť aj inak. Môžeme si uvedomiť, že len spoločne sa nám môže podariť prekonať nesmiernu hrôzu diania.
Kerstin Chavent je autorkou a učiteľkou jazykov, ktorá žije na juhu Francúzska. V nemčine zatiaľ vyšli “Die Waffen niederlegen” (“Zložiť zbrane”), “Das Licht fließt dorthin, wo es dunkel ist” (“Svetlo plynie tam, kde je tma”), “Krankheit heilt” (“Choroba lieči”) a “Was wachsen will muss Schalen abwerfen” (“Čo chce rásť, musí sa zbaviť škrupín”). K písaniu ju priviedla vlastná skúsenosť s rakovinou. Jej témami sú vyrovnávanie sa s chorobou, zvyšovanie povedomia o potenciáli tvorivosti a probúdzanie vedomia v meniacom sa svete.
