Piata kapitola knihy Diktatúra “osvietených”. Duch a ciele transhumanizmu.

Titulná ilustrácia: V strede logo Teologickej spločnosti, v pozadí sprava: orfický had, H. Blavatsky, faraón Echnaton.

“Takto sa dlhou okľukou – cez racionalizmus, autonomizmus, deizmus, materializmus a pozitivizmus – ľudia kresťanského sveta, ktorí odpadli od Boha, ale pociťovali celú tieseň bezbožnosti, dostali späť do starobylého lona pohanskej mystiky.”
L. A. Tichomirov

V druhej polovici 19. storočia gnostická choroba zasiahla značnú časť vyšších vrstiev západnej spoločnosti. V tom čase už racionalizmus so svojou glorifikáciou ľudského rozumu splnil svoju úlohu podkopať náboženský svetonázor a veda spochybnila existenciu duchovnej sféry ako takej. Za týchto podmienok bol Západ, hladný po ideáloch a bezbranný voči náporu neznámeho, pripravený prijať starovekú pohanskú mystiku.

Ako napísal L. A. Tichomirov

“…prvky pohanskej mystiky nepochádzali z ničoho. Jej zárodky boli uložené v obrovských zásobách panteistických učení, v uzavretých okultných kruhoch, v najvyšších stupňoch slobodomurárstva atď.
Na širokú verejnosť sa však mystika vyrútila priam bleskovo.

Zo všetkých strán sa objavili légie špiritistických duchov, pozostatky gnózy, hermetizmu, nové sily okultizmu, vzkriesenie hinduizmu, teozofie. Ponúkli smädným a bažiacim, to, čo sa im najviac páčilo: trocha čarodejníctva a mágie, trocha komunikácie s drahými zosnulými, trocha filozofie, trocha mystickej mocnosti presahujúcej všetky ľudské sily.

Racionalizmus a materializmus, ktoré tak autoritatívne podkopávali kresťanstvo a jeho duchovný život, sa dostali na okraj, pretože noví mystici na nich odvážne vrhali obvinenia z obmedzenosti a hlúposti.”

V dôsledku toho sa ku koncu storočia začal prejavovať charakteristický paradox, že ľudia, ktorí neprijímali kresťanské učenie o anjeloch a démonoch, verili, že v “jemnohmotných” svetoch žijú bytosti nazývané “veľkí učitelia ľudstva”, ktoré sú pripravené podeliť sa s nimi o najvyššiu múdrosť a poznanie o štruktúre vesmíru. Títo falošní proroci v súlade s formulkou “poriadok cez chaos” boli opäť podsúvaní ľuďom, aby zabránili ich návratu do lona Cirkvi. Početné tajné “duchovné laboratóriá” začali pracovať na rôznych variantoch reorganizácie vedomia, ale všetko to bolo spojené do jednej všeobecnej okultnej siete, v ktorej spletitosti sa mohli vyznať len najvyššie kruhy “osvietených”, skrývajúce sa pod názvom ” Rád”.

Jednou z najvýznamnejších subdivízií tejto siete bola Teozofická spoločnosť E. Blavatskej, ktorú založila v USA v roku 1875 spolu s plukovníkom G. S. Olcottom. V jej stanovách sa uvádzalo, že jej cieľom je: vytvoriť “jadro univerzálneho bratstva ľudstva” bez rozdielu rasy, vierovyznania, pohlavia, kasty a farby pleti; porovnávacie štúdium vied, náboženstiev a filozofie (najmä východných) a štúdium nevysvetliteľných zákonov prírody a skrytých síl človeka.

Tolerancia všetkých náboženstiev sa však pripúšťala len u tých, ktorí patrili k prvému stupňu spoločnosti a na druhom stupni sa vyžadovalo konečné prijatie ezoterickej filozofie a viera v “najvyšších učiteľov”, mahátmov. Práve bratstvo “mahatmov”, ktorí boli schopní nadviazať kontakt so zasvätencami na obrovské vzdialenosti, tvorilo najvyšší stupeň. Kto boli títo “učitelia ľudstva”, nikto nevedel, ale boli to práve oni, ktorí Blavatskú poučili o “mystickom telefóne”.

Učenie Blavatskej, ktoré opísala vo svojej knihe “Tajné učenie. Syntéza vedy, náboženstva a filozofie”, bolo ďalšou verziou “božskej múdrosti” – eklektickou kombináciou pozitívizmu s učením kabaly, gnosticizmu, manichejizmu, hermetizmu, hinduizmu, budhizmu, Hegela a Spinozu. “Celý svoj život som zasvätila štúdiu kabaly a okultizmu,” napísala Blavatská. Na tomto základe vypracovala svoje koncepcie kozmogenézy, antropogenézy s prvkami antropológie, ktoré sa stali princípmi modernej teozofie.

Ako o teozofoch hovorí bádateľ E. Davis, autor knihy “Technognóza: Svet, mágia a mystika v informačnom veku”,

“…súčasne miešali a proti sebe stavali svoj mysticizmus a nové evolučné a elektromagnetické vedecké obrazy sveta. Ako monisti mali teozofi dvojakú úlohu: vtesnať takzvaný “hrubý” svet matérie do netelesného univerza ducha a vtesnať vyššie sféry do jednoznačných zákonov evolučne sa vyvíjajúceho vesmíru. Tak sa vedomie a hmota stali jednou a tou istou kozmickou substanciou, nachádzajúcou sa na rôznych stupňoch vývoja….. Vzdávajúc hold Vedánte a hermetickému neoplatonizmu, teozofi zásadne odmietali materializmus.

Vedomie postavili nad hmotu a zastávali názor, že naše “myšlienkové energie” majú dostatočnú silu na to, aby samy vytvárali realitu. Tento pradávny výklad však aktualizovali tým, že ho preložili do jazyka éterických vĺn, vibrácií, kozmických pulzácií a silových polí. Teozofický vesmír bol jedným obrovským zvukom, ktorého “najnižšie a najhrubšie vibrácie” tvorili hmotný svet a “jemnejšie vibrácie” tvorili “vyššie úrovne”

Pokusy teozofov, prisúdiť vesmíru ktorý kolonizovali fyzici, duchovné kvality, sprevádzal prvý veľký duchovný príklon “Západu k Východu” . Nie náhodou sa teozofia nazýva “ezoterický budhizmus”, tak veľmi sú si tieto učenia podobné.

Teozofia vykresľuje panteistický obraz sveta, v ktorom je každá častica hmoty duchovno-hmotná. Duch a hmota tvoria nerozlučnú dvojicu: “ Hmota je duch na siedmej úrovni, duch je hmota v najnižšom bode svojej aktivity”. Od minerálov po človeka, od nadčloveka po Absolútno, všetko podlieha tým istým zákonom. Blavatská opakuje známu formulku hermetizmu: “Vesmír vzniká a rúti sa zvnútra von, zhora i zdola, na nebi i na zemi a človek, mikrokozmos a súčasne miniatúrna kópia makrokozmu, je živým svedkom tohto Univerzálneho zákona a jeho spôsobu fungovania.”

Teozofia vychádza z evolučnej paradigmy a Blavatská priznala zásluhy Darwinovej teórii, ale verila, že evolúciu nemožno vysvetliť z materialistického hľadiska. Kozmogenéza je podľa jej učenia proces, v ktorom sa odhaľuje absolútne nepoznateľné Nič, nazvané predbežne Absolútno, ktoré je zdrojom neviditeľných vlastností viditeľnej hmoty. V istom štádiu sa mení na mužsko-ženský počiatok, ducha i hmotu, Svetovú dušu, ktorá má podobu vajca ovinutého Božskou myšlienkou v podobe hada. To je zárodok Vesmíru, ktorý začína svoju evolúciu v súlade so zákonom Karmy, ktorý je mimo dosahu Absolútna a ktorý korigujú špeciálni duchovia, Lipikovia.

Práve Karma vystupuje v teozofii ako skutočný boh, na čo poukázala aj samotná Blavatská:

“Nahraďte slovo ‘Boh’ slovom Karma a stane sa z neho východná axióma”.

V tomto ohľade si teozofický vesmír možno predstaviť ako obrovský počítač, ktorý sa riadi v ňom stanoveným programom. Cykly vývoja kozmu sú úzko spojené s karmou. Ako napísala Blavatská, tieto “tajomné delenia času, ktoré hinduisti nazývajú Jugy a Kalpy, sa neustále periodicky a inteligentne vracajú v Kozme a večnosti….. Existujú Cykly hmoty a existujú Cykly duchovného vývoja, tiež rasové, národné a individuálne cykly” .

Z toho vyplýva, že človek je výsledkom prejavenia Absolútna. Objavuje sa ako inkarnácia častice kozmu, Monáda, a následne sa opäť evolučne transformuje do Monády, aby sa rozplynul v Nirváne. Ľudstvo ako celok sa tiež vyvíja – prechádza siedmimi štádiami alebo siedmimi prapôvodnými rasami, z ktorých každá plní tú či onú civilizačnú úlohu. A zmysel tohto procesu spočíva v tom, že spočiatku sa duch ponára čoraz hlbšie do hmoty a potom sa pomocou “vyšších myslí” oslobodzuje od tela.

Názvy rás alebo “epoch” prevzali teozofi z koncepcie rozenkruciánov a podrobnosti získali pomocou jasnovidectva. Prvá a druhá rasa (adamská a hyperborejská) boli astrálne a eterické, prízračné a neurčité, bezpohlavné, disponujúce nízkym stupňom vedomia. Tretia rasa (lemurijská) sa vyvinula k hustejšiemu telu a základom rozumu a najprv ju predstavovali hermafroditi, ktorí sa potom rozdelili na mužskú a ženskú rasu – takto teozofia interpretuje “pád do prvotného hriechu”. Táto rasa vytvorila prvú inteligentnú civilizáciu ľudí na južnej pologuli, do ktorej boli vštepení “vyšší duchovia”.

Potomkovia Lemurčanov vytvorili štvrtú rasu dokonalých Atlanťanov, ktorí sa stali “božskými sprievodcami ľudstva”. Nemali náboženstvo založené na viere, ale každý z nich, ako napísala Blavatská, “obdarený božskými silami a cítiaci v sebe svojho vnútorného boha, si uvedomoval, že je od prírody človekom-bohom”. Atlanťania postavili v Egypte gigantické chrámy a otvorili tam prvé školy ezoterickej múdrosti, ktorá bola štátnou filozofiou a ktorú mali uchovávať “vyšší zasvätení”, vďaka ktorým mohli staroveké vedomosti prežiť zánik kontinentov. Po zániku Atlantov sa tí, čo prežili, spojili s “božskými inkarnáciami” a vytvorili modernú piatu rasu Árijcov.

Priebeh evolúcie vedie k tomu, že sa blíži čas “väčšej a oveľa geniálnejšej” šiestej rasy, ktorá sa už formuje v Amerike. Zmenu rás budú, podobne ako v minulosti, sprevádzať sociálne katastrofy a klimatické kataklizmy, ktoré Európu zničia, ale vyvolených by nemali vystrašiť, pretože ide o očistný oheň, v ktorom zahynú zaostalé zvyšky piatej rasy.

Ľudia novej rasy sa zasa stanú semenami ďalších ľudských bytostí, ktoré pripravia ešte “väčšiu” siedmu rasu. Jej predstavitelia sa stanú duševnejšími, duchovnejšími a nakoniec ich budú reprezentovať už len “čistí duchovia” – bezpohlavní androgýni. Blavatská zdôraznila, že keďže pohlavnosť je “abnormálnou odchýlkou od chodu ľudskej alebo božskej prirodzenosti a všetko smeruje k tomu, aby sa s ňou skoncovalo”, sexuálny spôsob rozmnožovania je len prechodnou fázou a človek na konci šiestej rasy nebude mať pohlavné orgány a vytvorí “zrodené mysle”, “nepoškvrnených synov”.

Ľudia siedmej rasy ukončia cyklus svojho pozemského vývoja a po spoznaní rozsahu vesmíru sa presunú na inú planétu, aby začali nový cyklus. Z kresťanského hľadiska títo “duchovia” už nebudú ľuďmi, ale vtelenými démonmi. Ako sa to uskutoční, Blavatská nevedela opísať, ale s vynálezmi najnovších informačných technológií sa objavili prostriedky, ako to dosiahnuť.

Podľa Blavatskej sa ľudstvo v procese evolúcie dopustilo mnohých chýb a po svojom zrodení dalo vzniknúť “rasám netvorov, polozvíraťom a poloľuďom”. V modernej rase existujú pozostatky nedovyvinutej lemurijskej rasy (domorodci Austrálie, Oceánie) a štvrtej rasy (zástupcovia ľudstva červenej pleti), ale všetky sú odsúdené na vyhynutie ako menejcenné.

“Ľudstvo sa jasne delí na ľudí vedených Bohom a na menejcenné bytosti. Rozdiel v duševných schopnostiach medzi Árijcami a inými civilizovanými národmi a takými divochmi, ako sú napríklad obyvatelia ostrovov v Južnom mori, sa nedá nijako inak vysvetliť,”

napísala Blavatská, nazvala ich nižšími rasami a zdôraznila, že

“našťastie – vďaka múdremu vyvažovaniu prírody, ktorá v tomto smere neustále pôsobí – rýchlo vymierajú”.

Vyvíja sa len tá časť ľudstva, do ktorej boli implantovaní “osobitní duchovia”, ktorí sa stali jej božskými sprievodcami. V každej rase zároveň existuje špeciálne vybraná skupina, ktorá tvorí jej chrbticu a v ktorej sú implantovaní “vyšší duchovia”, ktorí sú v náboženstvách znázorňovaní ako “múdri hadi a draci svetla”. Keďže v kresťanstve sa nazývajú spoločným menom “Satan” alebo “Diabol”, Blavatská úprimne objasňuje, že ten, na koho kresťanstvo “poukazuje ako na Satana, nepriateľa Boha, je v skutočnosti “najvyšší božský Duch – Okultná Múdrosť na Zemi”, “skutočný Boh našej planéty a jediný Boh”. Pokiaľ ide o zlo pochádzajúce od Satana, nepopiera ho, pretože “zlo je nevyhnutnosťou v prejavenom vesmíre a jedným z jeho základov. Je nevyhnutné pre pokrok a evolúciu, tak ako je noc nevyhnutná pre prejavenie dňa a smrť pre život, aby človek mohol žiť večne” .

Had-Satan je tiež mentorom vyvolených piatej rasy, čiže adeptov okultizmu, ktorí veria, ako zdôrazňuje Blavatská, v “duchov”, “lebo cítia – a niektorí aj vidia – že sú nimi obklopení zo všetkých strán”.

Ako vidíme, teozofi, ktorí sa považujú za “adeptov”, vydávajú démonov za skutočných spasiteľov ľudstva. Nie nadarmo nazvala Blavatská svoj teozofický časopis “Lucifer”. Lucifer, ktorý sa vzbúril proti Stvoriteľovi, je pre ňu “Božstvo všetkých vekov a období”, astrálne svetlo, svetová duša, “čierny odraz bielej tváre”, prostredníctvom ktorého “adepti” otvárajú všetky tajomstvá prírody. “Demon est Deus inversus,” píše Blavatská a celkom otvorene démonizuje Krista, vydávajúc ho za Lucifera: “Logos a Satan sú jedno”, “Lucifer je Logos vo svojom najvyššom aspekte. Slovo je Satanovým prvorodeným bratom.”

V duchu osvedčených tradícií gnosticizmu teozofi vo svojich výtvoroch hojne uplatňujú kresťanské pojmy a napĺňajú ich vlastným obsahom. Popierajúc zosobneného Boha a bohočlovečenstvo Ježiša Krista, používajú jeho meno na označenie “zasvätenca”: “Ježiš Kristus je bódhisattva, ktorý má ducha Budhu, a je tiež jednou z reinkarnácií Šákjamuniho, Šrí Šankaračárju, Apollónia z Tyany, Tsong-Kha-Cha – reformátora tibetského budhizmu,” píše Blavatská a vysvetľuje: “Pýtate sa, či my, teozofi, veríme v Krista. V nezosobneného Krista áno. Krišna alebo Budha je ten istý Kristus….. ale nie Ježiš z Nazaretu.”

Mená týchto “veľkých učiteľov”, ktorí Blavatskú poučovali, nepoznáme, ale cieľ teozofie je zrejmý – pripraviť náhradu za odstránené kresťanstvo, čo sama Blavatská vyjadrila s maximálnou úprimnosťou: “Naším cieľom nie je obnoviť hinduizmus, ale vymazať kresťanstvo z povrchu zeme.“

V tejto súvislosti je mimoriadne pôsobivé, že UNESCO vyhlásilo rok 1991 za “rok Blavatskej”.

---

Zdroj textu v ruštine: https://t.me/ONCHETVERIKOVA/9611

Preklad, zvýraznenia, externé linky a ilustrácie: Milo s pomocou DeepL a Wikipédie