Siedma kapitola knihy Diktatúra “osvietených”. Duch a ciele transhumanizmu.

Titulná ilustrácia: Babylonská veža

Po druhej svetovej vojne sa vďaka vytvoreniu medzinárodných inštitúcií podarilo “osvietencom” dosiahnuť globálnu úroveň realizácie svojich plánov. Na tento účel využili novovzniknuté medzinárodné organizácie – OSN a jej zložky, ako aj tieňové združenia (“Bilderbergský klub”, Trilaterálna komisia), ktorých vznik bol podmienený potrebou neformálnej konsolidácie západných elít.

Pokiaľ ide o OSN, na jej význam jasne poukázal Pierre de Senarclin, jeden z vedúcich predstaviteľov útvaru UNESCO:

“Skutočná moc OSN nespočíva v konkrétnych politických rozhodnutiach, ktoré veľmi často nemajú vážny význam, ale v ideologických funkciách, v politickom vplyve, ktorý vyplýva z jej autority ako legitimizačného orgánu…”. OSN, podobne ako špecializované inštitúcie politickej povahy, má za úlohu presadzovať určité myšlienky a hodnoty” .

Keďže OSN vytvorili slobodomurári (v polovici 70. rokov k nim podľa martinistu Pierra Mariela patrili 2/3 jej funkcionárov), v jej Charte boli jasne uvedené ich hlavné hodnoty: odhodlanie “potvrdiť vieru v základné ľudské práva”, pre ktoré je potrebné uplatňovať toleranciu. Ľudské práva boli predmetom Všeobecnej deklarácie z roku 1948, v ktorej bolo vyhlásené právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania vrátane slobody meniť náboženské vyznanie. Pripomeňme, že “absolútna sloboda svedomia” bola obsiahnutá vo všetkých stanovách slobodomurárstva a chápala sa ako náboženská tolerancia, ktorá sa v praxi nenápadne zmenila na fanatickú toleranciu.

Text deklarácie bol výsledkom dlhých diskusií v rámci príslušnej Komisie pre ľudské práva, v ktorých osobitnú úlohu zohral člen lóže B’nai B’rith, francúzsky právnik René Cassin, ktorý v roku 1942 z poverenia de Gaulla viedol Všeobecnú židovskú úniu. Je príznačné, že v roku 1970 v prejave na zhromaždení elity v Chicagu vyhlásil, že Deklarácia ľudských práv je ” svetským vyjadrením zásad judaizmu”, čím zopakoval myšlienku bádateľa E. Eberlina, ktorú vyslovil už v roku 1927: “Historickým poslaním Izraela je byť kolektívnym Mesiášom ľudských práv”. V tejto súvislosti je zaujímavé, že podľa Malinského a L. de Ponsena bolo v prvých rokoch existencie OSN z 1 800 funkcionárov 1 200 Židov a 50 % jej najvyšších predstaviteľov tvorili Židia.

Hlavnú úlohu pri reštrukturalizácii vedomia ľudstva na základe potvrdenia dogmy ľudských práv zohralo UNESCO. Rozhodnutie o jej vytvorení padlo na zasadnutí ministrov školstva spojeneckých krajín, ktorí sa zišli v novembri 1942 v Londýne, aby posúdili správu výboru, ktorý viedol George Gilbert Murray, prvý prezident Ligy národov, člen Veľkej lóže Anglicka, Fabiánskej spoločnosti, Paneurópskeho hnutia, člen Spoločnosti pre psychický výskum, zaoberajúci sa štúdiom paranormálnych javov (telepatia, veštectvo, levitácia atď.).

Plánovaná organizácia mala zabezpečiť “intelektuálnu a morálnu solidaritu ľudstva” prostredníctvom vzdelávania, vedy a kultúry. V skutočnosti nadväzovala na činnosť Medzinárodného inštitútu pre intelektuálnu spoluprácu v Paríži, ktorý bol výkonnou agentúrou osobitného výboru Spoločnosti národov a bol začlenený do UNESCO. Na čele tohto inštitútu svojho času stáli Albert Einstein (člen Ligy proti antisemitizmu), Zigmund Freud (člen lóže B’nai B’rith), Henri Bergson a ďalší.

Ak sme sa už dotkli Freudovho náboženského pohľadu, tak ak hovoríme o A. Einsteinovi, v jednom zo svojich listov napísal: “Slovo boh je pre mňa len prejavom a produktom ľudských slabostí a Biblia súborom úctyhodných, ale predsa len primitívnych legiend, ktoré sú však skôr detské. Ani ten najdokonalejší výklad to (pre mňa) nemôže zmeniť” . V. L. Ginzburg o vedcovi píše: “Keď sa ho pýtali na jeho vieru, odpovedal: “Verím v Spinozovho Boha, ktorý sa prejavuje v harmónii všetkých vecí, ale nie v Boha, ktorý sa stará o osud a konanie ľudí”. Einstein použil aj termín “kozmické náboženstvo”…. Stručne povedané, Einstein rozhodne nebol teista a podľa môjho úsudku je najsprávnejšie, podobne ako Spinozu, považovať ho za panteistu” .

Je veľmi symbolické, že prvým generálnym riaditeľom UNESCO bol vnuk Thomasa Huxleyho, člen Londýnskej kráľovskej spoločnosti, Fabiánskej spoločnosti a Britskej eugenickej spoločnosti, evolučný biológ, zástanca prirodzeného výberu, globalista Julian Huxley (1887 – 1975). Podstatu svojho prístupu tento “Malthus dvadsiateho storočia” (ako ho nazval historik Gall) vyjadril takto:

“Už nepotrebujeme pomoc teologického zjavenia ani absolútnej metafyziky. Freud a Darwin sú pre náš filozofický pohľad dostatočné” .

Huxley konkretizoval program a politiku organizácie v knihe UNESCO: Jej účel a filozofia, v ktorej tvrdil, že “musí byť oslobodená od akejkoľvek výlučnej alebo nadprirodzenej vízie”, založená na univerzálnom humanizme a vychádzajúca z evolučného prístupu. Huxley ho definoval ako evolučný humanizmus, v ktorom “jednotlivci budú schopní dosiahnuť stav úplného naplnenia prostredníctvom prekonania samých seba”.

V diele venuje osobitnú pozornosť “štúdiu a uplatňovaniu psychoanalýzy a ‘hĺbkovej’ psychológie… s cieľom urobiť svet šťastnejším a efektívnejším”, ako aj eugenike, v ktorej Huxley videl vedu o zachovaní ľudstva v jednote s biosférou. Na tomto základe “veľký humanista”, znepokojený negatívnym vplyvom populačnej explózie na biotopy a kultúry, tvrdil, že “uvedomenie si, že existuje optimálna veľkosť populácie vzhľadom na sociálne a technologické podmienky, je prvým nevyhnutným krokom k regulácii populácie”. Táto “negatívna eugenika” nadobudla u Huxleyho podobu boja za ochranu prírody, preto je známy aj ako “otec zakladateľ” moderného environmentálneho hnutia. Písal najmä o ” nevhodných”:

“Najnižšie vrstvy spoločnosti, tí, ktorí sú geneticky najmenej nadaní, by nemali mať voľný prístup k pomoci, podporám a nemocniciam, pretože by sa tým odstránila posledná bašta prírodného výberu, pretože by sa deti rodili a prežívali príliš ľahko”.

V súlade s tým mala byť nová morálka založená na analýze evolučného pokroku, ktorá by nás “informovala o určitých kritériách na určenie oprávnenosti alebo neoprávnenosti našich cieľov a činností”. Huxley odmietal absolútnu pravdu a absolútnu morálku a tvrdil, že “musíme sa zbaviť falošného presvedčenia, že existuje niečo ako pravda alebo cnosť”. Preto “určité typy ľudí musia byť vylúčené z vykonávania funkcií: pokresťančený astenik, príliš horliví fanatici, ľudia vystrašení superprísnou morálkou – takíto ľudia musia byť vylúčení z takých funkcií, ako sú sudcovia, učitelia, majstri, správcovia”. Je to pochopiteľné, pretože v kontexte evolúcie založenej na biologickom pokroku, ako napísal Huxley, “na etike nie je nič nemenné ani večné”.

Ako evolucionista našiel Huxley podobne zmýšľajúceho priateľa v osobe Teilharda de Chardin, katolíckeho filozofa, jezuitu, ktorý prispôsobil katolícke učenie evolučnej teórii a stal sa jedným z tvorcov teórie noosféry. S de Chardinom sa osobne poznal a k jeho dielam mal “doslova mystický vzťah” (Huxley pripravil posmrtné anglické vydanie de Chardinovho diela Fenomén človek). Ale zatiaľ čo ten druhý pôsobil pod nálepkou kresťanstva, Huxley otvorene tvrdil: “Buď Darwin, alebo Boh!” Evolučný humanizmus chápal ako kombináciu vedy a náboženstva, ale náboženstvu prisudzoval podradnú úlohu, pretože práve veda mala určiť, ktoré prejavy náboženstva sú “intelektuálne prípustné a spoločensky žiaduce” z hľadiska ľudského pokroku.
V jednom zo svojich článkov na otázku “Prečo je evolúcia náboženstvom?” odpovedal: “Náboženstvo je názor, ktorý plne zahŕňa základ celého sveta. Preto môže evolúcia prevziať funkciu, ktorú kedysi plnil Boh, to znamená, že sa môže stať silným princípom koordinujúcim vieru a nádej človeka” .
Určujúcou a riadiacou silou tejto evolúcie sa stáva sám človek, ktorý zaujme miesto bývalých bohov, a Huxley zavádza pojem “transhumanizmus”, aby definoval jej konečný cieľ.

Vo svojom diele Nové fľaše na nové víno z roku 1957 uvádza: “Ľudský druh môže, ak chce, transcendovať sám seba – nie individuálne…, ale vo svojom celku, ako celok…. ako ľudstvo. Túto novú vieru musíme pomenovať. Možno by sa sem hodil transhumanizmus: ľudia zostávajú ľuďmi, ale prekonávajú sami seba prostredníctvom pochopenia nových možností ľudskej prirodzenosti….

“Verím v transhumanizmus: až bude dosť ľudí, ktorí to skutočne dokážu povedať, ľudský druh bude na prahu nového druhu bytia, ktoré bude rozličné od toho našho tak, ako sa to naše líši od bytia Človeka pekinského. Konečne bude vedome napĺňať svoj skutočný osud.”

“I believe in transhumanism: once there are enough people who can truly say that, the human species will be on the threshold of a new kind of existence, as different from ours as ours is from that of Peking man. It will at last be consciously fulfilling its real destiny.” .

SIR Julian Huxley, Prvý RiaDiteľ UNESCO

Ako vidíme, Huxley je typickým duchovným dedičom babylonských murárov s ich heslom “Učiňme si meno”¹! Aj jeho poháňa viera v nekonečné možnosti ľudského poznania, vo vedecký a technický pokrok – bez Boha a prostredníctvom prekonania “obrazu Boha”. Ako sa toto prekonanie uskutoční, veľmi konkrétne ukázal jeho brat Aldous Huxley vo svojich knihách “Úžasný nový svet” a “Návrat do úžasného nového sveta”. V tomto duchu bolo koncipované aj strategické smerovanie UNESCO.

V tomto svetle sa zdá byť mimoriadne múdre, že vtedajšie vedenie ZSSR do tejto organizácie nevstúpilo a naša krajina do nej vstúpila až v roku 1954, teda ešte za Stalinovho života.

---

¹“A povedali: Nože si vystavme mesto a vežu, ktorej vrch bude siahať až do neba. A učiňme si meno, aby sme neboli rozptýlení po tvári celej zeme.” –Genesis, 11:4 (pozn. prekladateľa)

---

Zdroj textu v ruštine: https://t.me/ONCHETVERIKOVA/9611

Preklad, zvýraznenia, externé linky a ilustrácie: Milo s pomocou DeepL a Wikipédie