Ilustrácia: vnútorná vertikálna farma

Taoistickou zásadou ” nezasahuj ” vydláždil japonský farmár Masanobu Fukuoka cestu ekologickému poľnohospodárstvu.

Najväčšie civilizácie na Zemi majú zvyčajne jedno spoločné: pustú prírodu. Už desiatky rokov sa hromadia problémy na všetkých frontoch: Vymieranie živočíšnych druhov, neúroda, lesné požiare, ale aj samotná degradácia prírody, ktorá je zdrojom energie, sú príznakmi bezohľadnej ekonomiky, ktorá si vyberá svoju daň na planéte, ktorú obývame. Hoci ľudia prichádzajú s množstvom riešení, ako sa s týmito problémami vyrovnať, príliš často sa spoliehajú na technológie a neprirodzenými stratégiami riešenia len vytvárajú nové problémy. To, že existuje aj iná cesta, dokázal v polovici minulého storočia Japonec Masanobu Fukuoka.

Stále lepšie, stále viac, to bolo po stáročia motto väčšiny ľudských civilizácií. Existuje všeobecne rozšírená viera, že technologický pokrok nakoniec privedie ľudstvo do technického a digitálneho raja, v ktorom budú všetci žiť šťastne a spokojne, oslobodení od utrpenia a smrti. Realita však ukazuje niečo iné. Pokrok vrhá na mnohých miestach obrovský tieň, ktorého príznaky sú až príliš známe: Vyhynutie biologických druhov, rozširovanie púští, otravovanie prírody a ľudí, zmena klímy. Okrem toho digitalizácia a robotizácia čoraz viac ľudí navzájom odcudzujú a vyháňajú ich do umelých svetov večnej zábavy, kde si vydobývajú bezvýznamnú existenciu po tom, čo ich veľká časť bola zo spoločnosri vytrieďená ako nepotrebná.

Ako to momentálne vyzerá, ľudia a ich zdravé vzťahy sú bezvýhradne obetované maximálnemu nárastu zisku, koncentrácii bohatstva a moci. Nenásytná chamtivosť poháňa tento stroj ďalej a ďalej. Ľudia sa tak vzďaľujú od prírody, že mnohí z nich z nej majú skutočný strach. V dôsledku toho trpí nielen duševné, ale aj fyzické zdravie. Čoraz viac pesticídov, umelých hnojív, potraviny pestované na plastoch a polystyréne a na živných roztokoch neobsahujú takmer žiadne výživové hodnoty, spôsobujú nám choroby a oslabujú nás, ale sú neuveriteľne výnosné.

Akokoľvek absurdne to môže znieť, vzniknuté problémy ponúkajú ďalšie možnosti zisku. Chorí ľudia sú skutočnou zlatou baňou pre farmaceutický priemysel a výrobu prístrojov. Rozšírené duševné choroby sú dokonalým trhom pre psychotropné lieky a terapie. Riešením klimatických problémov je: Viac! Viac veterných turbín, viac solárnej energie, viac digitalizácie a elektrifikácie cestnej dopravy. Priemysel je z tejto skutočnosti nadšený. Neexistuje žiaden zásadný posun v premýšľaní. Musí to pokračovať stále ďalej.

Nezasahovanie

Japonský filozof, vedec a farmár Masanobu Fukuoka už v polovici minulého storočia dokázal, že veci sa dajú robiť aj inak, a neskôr to opísal v knihe “Veľká cesta nemá vstupnú bránu”. Po druhej svetovej vojne, keď sa v Japonsku zaviedlo priemyselné poľnohospodárstvo s veľkými strojmi, pesticídmi a umelými hnojivami, sa rozhodol pre pravý opak. Namiesto toho, aby sa jeho poľnohospodárstvo riadilo zásadou “stále viac a viac”, zaviedol formu poľnohospodárstva, ktorú nazval ” poľnohospodárstvo bez obrábania”. Jeho odôvodnenie: Čo sa stane, ak niektoré veci jednoducho neurobím? Ak vynechám toto, zdržím sa tohto?

Fukuoka teda prestal orať svoje polia, nepestoval ryžu na zaplavených poliach, ako sa to zvyčajne robí. Nepoužíva žiadne hnojivá ani pesticídy, zeleninu pestuje v polodivokej forme a ani ovocné stromy neorezáva. Nevykonáva žatvu pomocou obrovských strojov, ale používa len tradičné nástroje, ako napríklad kosu.

Výsledok: výnosy jeho polí sú rovnako vysoké ako v najúrodnejších oblastiach Japonska, pričom na ich dosiahnutie potrebuje len zlomok práce a náradia.

Navyše úrodnosť jeho polí sa z roka na rok zvyšuje, pretože pri takomto spôsobe hospodárenia vzniká zdravá pôda, ktorá je stále živšia a pre rastliny výživnejšia. Fukuoka necháva na prírode, aby sa rozvinula a našla rovnováhu. Týmto spôsobom nepotrebuje pesticídy, pretože tie zabíjajú nielen tzv. škodcov, ale aj ich predátorov. Na Fukukových poliach a v záhradách panuje rovnováha, ktorá vytvára zdravé, silné a odolné rastliny, ktoré následne prinášajú výživné ovocie.

Jeho prístup je presným opakom toho, čo zažívajú bežní poľnohospodári v jeho okolí. Používaním zariadení a chemikálií ničia prirodzenú rovnováhu medzi živými organizmami, oslabujú rastliny, robia ich náchylnými na choroby a škodcov a zároveň poľnohospodárske produkty obsahujú čoraz menej živín. Väčšina poľnohospodárov namiesto prírodných rastlín pestuje syntetické produkty kŕmené chemikáliami, ktoré sa len tvária ako rastliny, ale chutia nijako a škodia zdraviu. Zároveň sú nútení k nemilosrdnej konkurencii, ktorá vedie k tomu, že sa do poľnohospodárstva zavádza čoraz viac pracovných krokov.

Okrem rozsiahlej prípravy polí orbou, hnojením, kompostovaním musia svoje plody stále znova a znova ošetrovať a aj po zbere úrody môžu predať len tú časť, ktorá vyzerá bezchybne. Mandarínky napríklad ošetrujú voskom a cukrovým roztokom. Na druhej strane Fukuoka zasial svoje semená priamo bez obrobenia pôdy, úrodu zozbieral a predával ako prírodné potraviny, ktoré sú navyše oveľa drahšie ako konvenčné výrobky.

Potreba robiť stále viac a viac priviedla japonských poľnohospodárov na pokraj krachu a pripravila ich o veľkú časť života. Kedysi mohli zimné mesiace tráviť zaháľaním alebo lovom a mali čas na poéziu a umenie, teraz už dávno tento voľný čas nemajú. Neustále sa točiaci stroj rastu a pokroku si vyžaduje všetok ich čas a pozornosť. Od čias, keď o tom písal Fukuoka, sa toho k lepšiemu zmenilo len málo.

Spoločnosť “nič nerobenia”

Zásada nič nerobiť sa však nevzťahuje len na poľnohospodárstvo. Tento princíp a jeho filozofiu by sme mohli aplikovať na celú spoločnosť a všetky jej rozhodnutia. Naša civilizácia je však žiaľ stále založená na dogme neustáleho rastu. Ak by sa človek spoliehal na poľnohospodárstvo tak ako to robí Fukuoka, potom by sa celé odvetvia priemyslu stali úplne zbytočnými; podobne by to bolo aj v iných oblastiach. To by bolo veľmi prospešné pre zdravie nás všetkých a pre zdravie prírody. Väčšina ľudí sa ale radšej spolieha na technické riešenia, ktoré však majú vždy vážne dopady. Aj myšlienka spoliehať sa v “boji proti klimatickým zmenám” na elektromobilitu, veterné turbíny a solárnu energiu sa zrodila v kontexte večného rastu.

Tieto iluzórne riešenia však idú ruka v ruke s nadmerným zneužívaním prírody, pretože suroviny pre všetky technické a digitálne komponenty sa získavajú v toxických, životnému prostrediu škodlivých procesoch. Okrem toho vzniká veľký problém s likvidáciou opotrebovaných dielov a batérií. Podobné dôsledky má aj mánia digitalizácie, ktorá si vyžaduje neustále zvyšovanie výroby energie. Odkiaľ má táto energia pochádzať? Ako by sa mal vyrábať ekologicky? V žiadnom prípade nie prostredníctvom uhlia, jadrovej energie alebo plynu, ale ani prostredníctvom slnečnej energie a veternej energie. Tieto prístupy sú preto odsúdené na neúspech a vedú ľudstvo do ekologickej katastrofy.

Namiesto toho, aby sme neustále vyvíjali nové technické riešenia, mali by sme sa zamyslieť nad zmyslom všetkých vecí, ktorými sa obklopujeme.

Je naozaj potrebné všetko elektrifikovať a digitalizovať? Potrebujeme stále väčšie autá, domáce spotrebiče, mobilné telefóny a počítače? Musíme všetko a všetkých nutkavo pripájať na internet? Aký to má zmysel? Chceme sa živiť potravinami, ktoré sú plné jedov a neobsahujú takmer žiadne živiny?

Kritici budú teraz kričať: Ale rast! Čo je zlé na raste? Nie je rast pokrok? Možno by bolo potrebné zamyslieť sa nad dogmou rastu. Napokon, oslobodil tento rast ľudstvo od hladu a chudoby? V podstate: Nie. Vďaka nemu sa malá skupina ľudí stala veľmi bohatou, a tým aj veľmi vplyvnou, zatiaľ čo milióny ľudí na svete stále trpia nedostatkom potravy. A aj Fukuoka si kládol otázku, čo je také zlé na svete bez rastu.

Smrteľná závislosť

Všetok tento pokrok zároveň vedie k čoraz väčšej závislosti. Vyšší dopyt po elektrine pre všetky naše spotrebiče nás robí závislými od výrobcu elektriny. Digitalizácia nás robí závislými od veľkých spoločností, ako sú Google, Apple atď. Súčasný nedostatok polovodičových čipov ukazuje, že takáto závislosť vedie veľmi rýchlo ku katastrofe. Najhoršia závislosť je však zrejme na jedle.

Podiel obyvateľstva, ktoré sa zaoberá poľnohospodárstvom, sa už desaťročia neustále znižuje. Čoraz viac ornej pôdy sa dostáva do rúk zopár korporácií alebo jednotlivcov, čím sa od nich stávajú závislí poľnohospodári, ako aj koneční spotrebitelia. Závislosť vzniká aj od veľkých chemických spoločností, ktoré predávajú osivá, pesticídy a umelé hnojivá.

Je to preto, lebo tieto spoločnosti nahradili množstvo rôznych odrôd, ktoré kedysi existovali na svete, niekoľkými odrodami, ktoré sa stali chorými a náchylnými v dôsledku neustáleho šľachtenia. To si vyžaduje stále rozsiahlejšie ošetrovanie umelými hnojivami a pesticídmi, aby sa kompenzovali nedostatky. Zároveň si na ne držia patenty, takže poľnohospodári musia osivá kupovať stále od nich. Sme teda na najhoršej možnej ceste ku kapitálovému feudalizmu, kde budú masy vydané na milosť a nemilosť niekoľkých korporácií a jednotlivcov. Títo môžu vytvárať pravidlá a utláčať ľudí podľa vlastnej vôle, pretože majú pod kontrolou potraviny a pôdu.

Okrem toho sme sa stali až príliš závislí od peňazí. Poľnohospodári dnes musia súťažiť na svetovom trhu, aby si zachovali konkurencieschopnosť. To ich vedie k pestovaniu plodín vo veľkých monokultúrach, ktorých plody prinášajú na tomto svetovom trhu vysoké výnosy. Ide väčšinou o kukuricu alebo pšenicu. Takto dochádza ku kultúrnemu ochudobneniu produktov poľnohospodárstva. Okrem toho sa stávame závislými od globálnych dodávateľských reťazcov, ktoré sú príliš náchylné na krízy. Čo sa stane, keď sa zrútia?

Dnes je každý úplne závislý od peňazí. Bez peňazí si nemôžete kúpiť jedlo, nemôžete zaplatiť nájom. Na každý tovar dennej potreby musíte mať peniaze. Málokto si ešte dokáže sám vyrobiť to, čo potrebuje k životu. Týmto spôsobom sme závislí aj od finančníkov, t. j. korporácií a spoločností, ktoré nám za našu prácu platia, ale vedia, že peniaze sa im okamžite vrátia, keď si kúpime ich výrobky. Ak sa však vlastníctvo a moc sústreďujú v rukách čoraz menšieho počtu spoločností, môžu tieto spoločnosti určovať aj podmienky, za ktorých platia svojich zamestnancov alebo rozdávajú svoj tovar. Aj tu už bola cesta ku kapitálovému feudalizmu vydláždená.

Iná cesta

Navyše sú ľudia čoraz viac nešťastní a nespokojní. Mnohí úplne stratili kontakt so sebou samými a s prírodou. Cesta k spokojnosti bola pre Fukuoka celkom jasná: je to cesta pokory a života s prírodou. Veril, že každý človek by mal byť roľníkom.

Práve v živote a práci s prírodou môže človek najprv obnoviť vzťah s ňou a plnohodnotne žiť. Týmto spôsobom by sa obmedzili aj závislosti. Ak totiž ľudia môžu žiť z toho, čo si vypestujú na svojej pôde, prečo by mali byť ešte stále závislí od toho, čo im chcú korporácie predať? Najmä ak to, čo si sami vypestujú, je oveľa zdravšie a chutnejšie ako priemyselné potraviny? Podmienkou však je, aby ľudia praktizovali “nič nerobiace poľnohospodárstvo”, aby sa nestali závislými od výrobcov osív, pesticídov a predajcov hnojív.

Tento spôsob života je navyše oveľa odolnejší voči krízam. Pretože zatiaľ čo v dnešnej spoločnosti má každá finančná kríza, každý nedostatok dodávok alebo dokonca kolaps globálnych dodávateľských reťazcov priame dôsledky na bezpečnosť zásobovania potravinami, človek, ktorý získava všetko, čo potrebuje k životu, zo svojej pôdy, si to s najväčšou pravdepodobnosťou neuvedomuje. Žije v ekonomickej nezávislosti. Dôsledkom ktorej je politická nezávislosť. Tí, ktorí nie sú závislí od svojich chlebodarcov, môžu zaujať jasný postoj. Ich útlak je potom možný len násilím.

Najmä v čase, keď sa na obzore blíži veľký prevrat, ktorý by mohol rozvrátiť všetko doteraz známe a úplne ho prevrátiť naruby, by bolo načase formovať svoj život bez systémových a politických obmedzení. Dobrým prvým krokom je preto sebestačnosť v zmysle Fukuoka. Po prirodzenom poľnohospodárstve automaticky nastúpi prirodzenejší model spoločnosti. Mohli by sme sa rozlúčiť s peniazmi. Veď na čo ich vôbec treba, keď si všetko, čo potrebujeme, dokážeme vyrobiť sami? Navyše, ak spojíme sily na miestnej úrovni, vymeníme si produkty alebo ich dokonca budeme bezplatne rozdeľovať podľa potreby, načo potrebujeme supermarkety a korporácie? Načo peniaze?

Týmto spôsobom by sme mohli podkopať a nakoniec zvrhnúť vládnuci systém zdola. Pretože aj moc je zväčša vybudovaná len na peniazoch. Ak už peniaze nepotrebujeme a ani neakceptujeme, z čoho sa má moc vládnucich živiť?

Mohli by sme vybudovať svet, ktorý by bol slobodnejší než čokoľvek, čo ľudstvo poznalo od neolitickej revolúcie. To si však zároveň vyžaduje, aby sme rozhodne odmietli akúkoľvek predstavu o moci a nadvláde a namiesto toho sa mierovo a solidárne spojili ako rovní medzi rovnými.

Zatiaľ čo svet okolo nás sa úplne prepadá do šialenstva, my by sme mali začať budovať svet zajtrajška už dnes. Lebo jeho čas príde, a čím skôr začneme, tým skôr budeme môcť žiť v pokoji. Alternatíva k tomu nie je veľmi lákavá, no už sa o nej hovorilo tak často, že ju tu nechcem opakovať.

Jedno je isté: Predpokladané plány jedincov smerom k digitálnej dystopii môžeme prekaziť len vtedy, ak ich úplne odmietneme akceptovať a namiesto toho si vytvoríme vlastnú utópiu, v ktorej títo ľudia s ich nárokmi na moc a bohatstvo nebudú mať absolútne žiadne miesto. Začnime s tým teda hneď teraz.

---

Nemecký originál: https://www.rubikon.news/artikel/weniger-ist-mehr

Preklad: milo