Vraždy v jubilejných rokoch, kapitola 1.4.

Aj v časoch protižidovských opatrení, masakrov a pri zohľadnení protižidovských nálad sú nápadné osobitné zákony súviace so židovskými záležitosťami, ktoré boli prijaté v záujme židovských osôb, zákony, ktoré podporovali diskrimináciu nežidovských osôb.

Od roku 323 pred n. l. si židovské osoby v egyptskom hlavnom meste Alexandrii vytvorili vlastný štát s ekonomickými a politickými výsadami oproti väčšinovému obyvateľstvu.^[1] V Malej Ázii, Sýrii a Mezopotámii mali podobné privilégiá ako v Alexandrii od roku 224 pred Kr. za vlády Antiocha III (Veľkého).^[2] V tom čase bolo z Iraku presídlených 2 000 židovských rodín do Frýgie alebo Lýdie v Turecku. Keď mestá Malej Ázie žiadali od kráľa Marka Agrippu (63 – 12 pred n. l.) rovnaké práva pre domáce obyvateľstvo ako pre židovské, suverénne to odmietol. Július Cézar a jeho nástupcovia udelili Židom mimo Palestíny výsady oproti pôvodnému obyvateľstvu miest, ktoré ich prijímali.^[3] Cisár Augustus potvrdil práva a výsady židovských osôb v Alexandrii.

Alexander Veľký nariadil všetkým nežidovským osobám žijúcim v jeho mocenskej sfére uctievať gréckych bohov. Židovské osoby však mohli týchto povinných bohov beztrestne verejne nerešpektovať.^[4] Rímski cisári od Caesara cez Caligulu, Nera až po cisára Justiniána (527 – 565 n. l.) tiež pokračovali vo verejnej ignoráciií náboženstva židmi, dokonca ju posilňovali. Synagógy boli chránené štátom. Nežidovské osoby museli okrem rímskych bohov uctievať obetami aj rímskych cisárov ako božské bytosti. Židovské osoby mohli tieto náboženské uctievania odmetať. Ich praktizovanie sabatu bolo rešpektované.

Obdobie od roku 300 do roku 400 n. l. v Rímskej ríši nazvali židovskí spisovatelia “Zlatým vekom“. V tom čase žilo v Rímskej ríši 5,5 milióna židovských osôb, z toho 1,5 milióna v Alexandrii, 1,5 milióna v Palestíne a 2,5 milióna rozmiestnených v severnej Afrike, Grécku, na Blízkom východe, na Balkáne, v Taliansku, Nemecku, Francúzsku, Španielsku^[5] , ako aj mimo Rímskej ríše v Írsku, Škótsku, Anglicku, Etiópii, Arábii, Iraku, Perzii, Indii, Indonézii, Číne, Mongolsku. V rámci Rímskej ríši boli právne prepojení s kňazským rodom Áron-Levi-Kohen v Jeruzaleme. Rímski cisári osobitnými nariadeniami zabezpečili, aby židovské osoby neohraničene vykonávali platby jeruzalemskému chrámu a aby sa v Palestíne nevyskytovali žiadne symboly cisárskej rímskej vlády.^[6] Keď rímske vojská pod vedením Tita v roku 70 n. l. dobyli Jeruzalem, farizejský vodca Jochanan Ben Sakkai sa zmluvou s dobyvateľmi dohodol, že na univerzite v Jawne sa bude naďalej vyučovať judaizmus a že 73 % židovských osôb mimo Palestíny (v Palestíne ich vtedy žilo len 27 %) si zachová všetky výsady. On sám opustil Jeruzalem ukrytý v rakve.^[7]

V rokoch 712 až 1211 žili židovské osoby počas obdobia, ktoré židovskí spisovatelia nazývali “Zlatým vekom” v islamskom Španielsku privilegovaný život. Niektoré žili ako elita, ako dvorní lekári kalifov, ako tajní vyslanci. ^[8] Gamud ibn Naghela bol vezírom kráľa Malagy. Mojžiš ben Maimon, Maimonides, zo španielskej Córdoby sa stal osobným lekárom egyptského sultána Saladina a jeho syna a nástupcu.

Niektorí židovskí bankári potom financovali kresťanských kráľov, aby bojovali proti moslimským vládcom v Španielsku.

Kým v roku 1119 po dobytí Toleda kresťanmi museli všetci moslimovia konvertovať na kresťanstvo núteným krstom, židia zostali suverénni so svojimi nekresťanskými zvykmi.

Z citadiel bývalých moslimských vládcov sa stali obytné štvrte “Juderia”.

Používanie biologických zbraní sa držalo mimo dosahu židovských osôb: Nesmeli vstupovať do domov kresťanov, nesmeli opustiť svoje domovy počas veľkonočných sviatkov. Počet židovských osôb bol kontrolovaný: Kresťanské osoby, ktoré vstúpili do židovskej komunity, boli zabité, ak sa zistil ich nežidovský pôvod.

Kým pápež Urban II. nechal v Nemecku prenasledovať a vraždiť židovské obyvateľstvo v súvislosti s križiackymi výpravami v rokoch 1096 až 1189, v katolíckom Španielsku vládli židovské osoby.

Židovskí bankári vyberali dane v moslimskom i kresťanskom Španielsku, platili z nich časť aktivít od nich závislých kráľov vrátane výberu týchto daní. Boli teda skutočnými vládcami v Španielsku. Finančnú a daňovú zvrchovanosť v Kastílii vykonával Solomon ibn Zadak, ktorý si držal kráľa Alfonza X, Jozef Pichon kastílskeho kráľa Henricha II. Označovali sa za generálnych pokladníkov. Hernando de Talavera, Tomas de Torquemada, Pablo de Santa Maria a Isac Abrahac si držali kráľovnú Izabelu Kastílsku a Ferdinanda II. Isaac Gomez (nar. 1620), finančný poradca španielskeho kráľovského dvora, si držal španielskeho kráľa Filipa IV.

Osobnými lekármi Karola Veľkého boli Židia. ^[9]

V roku 1084 im biskup von Speyer udelil výsady.

v roku 1090 podľa Grabowského cisár Henrich IV  výslovne udelil židom v biskupstvách Speyer a Worms, ako aj ich súvercom v celom Nemecku, nasledujúce výsady oproti kresťanským obyvateľom:

Ustanovenia v skratke: [13]

1. Židia majú byť podriadení len cisárovi: ad cameram nostram attineant.
2. Ich dedičný hnuteľný a nehnuteľný majetok je chránený.
3. Okrem priestorov pred mincovňou a inými zmenárňami im malo byť umožnené meniť peniaze v celom meste.
4. Mali mať možnosť voľne obchodovať v celej ríši bez toho, aby museli platiť clo.
5. Majú byť oslobodení od povinnosti poskytovať ubytovanie a služby pre kráľovské vojská.
6. Ak sa u nich nájde ukradnutý majetok, ktorý kúpili, pod prísahou uvedú cenu, ktorú zaplatili. Pôvodný vlastník môže získať svoj majetok späť zaplatením tejto ceny. (Toto “priekupnícke právo” zodpovedá židovskému právu, pozn. autora.)
7. Násilné krsty židovských detí sa pod trestom zakazujú. Ak si Žid dobrovoľne želá dať sa pokrstiť, musí dodržať trojdňovú lehotu, ktorá ukáže, či je táto zmena z jeho vlastnej vôle. Ak prestúpi na kresťanskú vieru, stratí právo na dedičstvo.
8. Ak im niekto vezme pohanských sluhov (otrokov, pozn. autora) pod zámienkou, že ich chce pokrstiť, bude potrestaný a sluhovia sa vrátia židovi.
9. Židia môžu mať kresťanské slúžky a ošetrovateľky a zamestnávať kresťanskú pracovnú silu,
10. ale nesmú si kupovať kresťanských služobníkov.
11. V sporoch medzi židmi a kresťanmi sa uplatňuje zásada osobnosti. Podobne ako kresťania, aj židia mali mať možnosť preukázať svoju pravdu prísahou, ako aj židovským a kresťanským svedkom.
12. Židia nesmú byť vystavení žiadnemu božiemu súdu ani byť mučení. Naopak, po 40 dňoch majú zložiť prísahu a usvedčení môžu byť len židovským a kresťanským svedkom súčasne. Židia sa môžu odvolať na kráľovský súd. (To zodpovedá židovskému právu, pozn. autora.)
13. V prípade vraždy alebo zranenia Žida sú stanovené podrobné tresty. (V prípade zranenia: odseknutie ruky. V prípade zabitia: poprava. To zodpovedá židovskému právu, pozn autora.)
14. Spory medzi Židmi rozhodujú Židia. Ak by niekto chcel zatajiť nejaký skutok, musí sa priznať pred rabínom. V prípade závažného zločinu sa má Židom udeliť milosť na základe odvolania k cisárovi, ak si to želajú. (To je v súlade so židovským právom, pozn. autora)
15. Židia smú predávať svoj tovar kresťanom.
    Opätovne sa zdôrazňuje, že nikto si od nich nemôže nárokovať odvody a platby.

Privilégium je podpísané vysokými cirkevnými a svetskými svedkami. ^[10]

Tieto výsady z roku 1090 pre všetkých židov v Nemecku obnovil 6.4. 1157 cisár Fridrich I. Barbarossa, v auguste 1236 ich obnovil cisár Fridrich II., 11.3.1260 ich potvrdil arcibiskup Eberhard z Wormsu a 2.1.1360 kolínsky arcibiskup Wilhelm.

V roku 1103, len sedem rokov po masovom vyvražďovaní židovského obyvateľstva počas 1. križiackej výpravy, cisár Henrich IV. ubezpečil židov, obchodníkov a duchovných, ako aj vdovy a siroty, o svojej osobitnej ochrane v rámci Cisárskeho zemského mieru. V roku 1187 im bola poskytnutá privilegovaná ochrana v Rýnsko-francúzskom zemskom mieri. V roku 1182 cisár Fridrich Barbarossa obnovil privilégium z roku 1090 osobitne v Regensburgu, v roku 1188 v Mohuči. V roku 1276 v Augsburskom židovskom zákone Rudolfa Habsburského a v roku “rintfleischovských” masakrov v roku 1298, ktoré boli zrejme vykonané s tichou podporou úradov, kráľ Albrecht na norimberskom ríšskom sneme 18. 11. 1298 privilegoval židov zárukami v Ríšskom zemskom mieri. Privilegiá udelili židom v roku 1415 rímsko-nemecký kráľ Žigmund Luxemburský a v roku 1521 snem vo Wormse.

V roku 1544 nemecký cisár Karol V. vydal “Speyrer Judenprivileg” (Speyrské privilégium židov), v ktorom židom udelil ochranu ich obchodovania a  tovarov, ich náboženstva, náboženských budov a ich pobytu v mestách. Kresťania sa pri požičiavaní peňazí museli uspokojiť s predpísanými úrokmi, židovskí bankári nie. A proti židom mohli byť podniknuté právne kroky, len ak žalobu povolil cisár.

V roku 1294 pápež Bonifác vymenoval židovské osoby za osobných lekárov pápežov. Takmer 300 rokov boli nežidovskí lekári z tejto činnosti vylúčení. Až v roku 1572 pápež Gregor túto výsadu zrušil.

Nemeckí cisári v stredoveku dali židov pod svoju osobnú ochranu. Zakázali kresťanom, branie úrokov.^[11] Pri požičiavaní peňazí povolili úročenie len židom, čím im poskytli bankový monopol. Chránili ich mestské štvrte hradbami a poskytovali im stráž. Keď v rokoch 1288 a 1298 vraždy a vyháňanie znížili počet nevplyvných židov v Nemecku, kolínsky arcibiskup Engelbert II. krátko predtým v roku 1266 ubezpečil židov v zmluve, vytesanej do dvojmetrového kameňa v kolínskej katedrále, o ich monopole na vyberanie úrokov.

“My, Engelbert, z Božej milosti arcibiskup svätej kolínskej cirkvi, vyhlasujeme všetkým na večné dni: […]že židia, ktorí žijú v našej diecéze […]majú dostať svoje predchádzajúce slobody, ktoré sú podrobnejšie opísané nižšie a ktoré im boli udelené so súhlasom a povolením katedrálnej kapituly a našich predchodcov, ako aj poradného zboru našich veriacich. Slobody židov majú pokračovať tak, že sa im umožní slobodne a bez prekážok pochovávať telá svojich zosnulých na ich […] cintoríne, bez ohľadu na to, cez ktoré miesto ich prinesú, […] Z tejto slobody sa však vylučujú telá Židov, ktorí zomreli po vyslovenom vylúčení židovskou cirkvou, […].Taktiež nechceme, aby sa akýkoľvek rozsudok smrti […] vykonal buď na schválenom cintoríne, alebo na susednom mieste […] Žiaden žid […] nesmie platiť vyššie clo a mýto ako kresťania […] a nesmie byť povinný platiť iné […]. Taktiež každému úžerníkovi alebo kresťanovi, ktorý verejne požičiava na úrok, sa absolútne zakazuje usadiť sa v meste Kolín, aby tým židia neutrpeli žiadnu ujmu. […] Preto sme nariadili, aby tieto slobody boli vyryté do týchto kameňov a zamurované na večnú pamiatku, verejne a pre všetkých.”^[12]

Kamenná zmluva stojí dodnes nepoškodená v kolínskej katedrále už 740 rokov. ^[13]

Od 13. storočia Kazimír Veľký^[14] a nasledujúci poľskí králi Žigmund (1564) a Ladislav IV (1636) udeľovali židovským ľuďom privilégiá, oslobodili ich spod nadvlády šľachty, dali im hospodársku, právnu, náboženskú a kultúrnu autonómiu.

Výlučne židovským osobám povoľovali pápeži a nemeckí cisári  praktizovať iné náboženstvo, než aké predpisovali panovníci krajín.  Z ustanovenia “Cuius regio, eius religio”, regent určuje náboženstvo, mali židovské osoby takmer vždy výnimku.

Cisár Leopold I. zakázal v rokoch 1703 až 1743 vydať knihu J. A. Eisenmengera “Objavené židovstvo”.

Kým kresťanskí Rusi boli poddanými svojich šľachticov, židovské ruské osoby v ich od roku 1791 vyhradenej oblasti Čerta osedlosti (rusky Черта́ осе́длости, angl. Pale of Settlement) takto utláčané neboli.

Nežidovskí obyvatelia Alžírska, na rozdiel od židovských, neboli po prevzatí krajiny Francúzskom v roku 1870 uznaní za občanov Francúzska.^[15]

V Berlínskej zmluve z roku 1878 sa signatárske štáty opäť zaviazali k osobitným výsadám pre Židov. V článku 44 sa napríklad Rumunsko zaviazalo umožniť Židom prisťahovať sa a poskytnúť týmto nerumunským občanom všetky občianske práva.

Keď vyšla najavo masívna účasť židovských osôb na zavádzaní sovietskej vlády v Rusku, hlava štátu Lenin vydal v júli 1918 príkaz na oslobodenie od platenia daní osobám, ktoré o tom informovali.

Na Parížskej mierovej konferencii v roku 1919 bolo dohodnuté, že práva tzv. menšín budú zahrnuté do ústav novovzniknutých nástupníckych štátov habsburskej monarchie.

V roku 1922 získali židovskí obyvatelia Horného Sliezska, obývaného väčšinovo Nemcami, “osobitné, medzinárodne zaručené práva“.^[16] Versaillská zmluva v spojení s ustanoveniami Spoločnosti národov v tom čase vytvorila osobitné práva pre židovské osoby v regióne okolo Osvienčimu.

Po “vražde” Walthera Rathenaua v roku 1922 (pozri kapitolu Hitlerovi židovskí vojaci) nemecká vláda zakázala negatívne vyjadrenia o zavraždených členoch vlády “Zákonom na ochranu republiky”. Tým zastavila vtedajšie vyhlásenie, že Rathenau bol jedným z 300 “plánovačov ovládnutia sveta”, ktoré zverejnil sám Rathenau (pozri kapitolu o holokauste).

Aj dnes sa prijímajú takéto osobitné zákony:

Od roku 1991 hrozí podľa francúzskych Gayssotových zákonov 5 rokov väzenia a pokuta 45 000 eur za zverejnenie popierania, že Nemecko zavraždilo milióny Židov plynom. V roku 1994 nasledovalo Rakúsko a Nemecko so zákonnými zákazmi zverejňovania takýchto tvrdení (§ 130 ods. 3 Trestného zákona (StGB) stanovuje za takéto vyhlásenia až 5 rokov väzenia).

Švajčiarsko v roku 1995 prijalo aj zmeny a doplnenia článku 261, ktoré zakazujú verejné popieranie vyvraždenia miliónov Židov plynom Nemeckom.

Španielsko nasledovalo s príslušnými zákonmi v roku 1996 (článok 607).

Nemecký zákon o nepremlčateľnosti genocídy považuje vyvraždenie 27 miliónov sovietskych ľudí za menej utrpenia ako vyvraždenie 6 miliónov židovských ľudí, pretože vojna proti Sovietskemu zväzu sa v ňom nepovažuje za genocídu.

Zákon nemeckého Bundestagu z roku 1999 o postavení pamätníka holokaustu v Berlíne sa zameriava výlučne na židovské obete národného socializmu. Zákon banalizuje zamlčaním plánovanej vraždy napr. 27 miliónov sovietskych osôb (Hitler plánoval vyvraždiť 30 miliónov), 18 miliónov osôb nemeckého pôvodu (George Clemenceau: “Na svete je 20 miliónov Nemcov priveľa“), z ktorých asi 12 miliónov nevolilo ani nepodporovalo Hitlera, 6 miliónov Poliakov, 500 000 osôb sintsko-rómskeho pôvodu, 100 000 osôb s postihnutiami (hendikepovaných osôb), komunistických osôb v Nemecku a západnej Európe a homosexuálnych mužov rozsah zločinov národného socializmu.

“Druhý vatikánsky koncil (1961, autor) nielen odsúdil akýkoľvek antisemitizmus, ale tiež zdôraznil, že Božia zmluva so židmi trvá. To je aj platné protestantské učenie.”^[17] Po schvaľujúcej zmienke o diskriminácii nežidov zo strany pápeža Jána XXIII. ” otvorene […] pre všetkých bez rozdielu, predovšetkým pre židovských bratov” (zvýraznenie autor) v roku 1987 sa k židom oficiálne obrátil pápež Ján Pavol II: “Ste našimi privilegovanými bratmi, a v istom zmysle by sa dalo povedať, že ste našimi staršími bratmi“.^[18] Ani dnes nie sú podľa toho nežidovskí obyvatelia sveta spojení s Bohom. Pápež Ján Pavol II. na jeseň roku 1997 vyhlásil: “Izraelský ľud je ľudom Božím, je vyvoleným národom. To je nadprirodzený fakt.”^[19] Aj islamský Korán predstavuje židovský národ ako osobitne spriaznený s Bohom: 2. súra 40 – 41: “Deti Izraela, pamätajte na moju milosť, ktorou som vás obdaroval, a zachovávajte moju zmluvu a ja zachovám zmluvu s vami… 47. Deti Izraela, pamätajte na moju milosť, ktorou som vás obdaroval, a že som si vás obľúbil nad celú zem.“^[20]

Tieto právne preferencie ukazujú, že svetskí a duchovní vládcovia v mnohých krajinách boli pod rozhodujúcim prožidovským vplyvom, a to aj v čase vražedných akcií proti židovskému národu.

---

Zdroje:

Titulný obrázok: Kamenná tabuľa s vytesanými privilégiami pre židovských obyvateľov v kolínskej katedrále, “Kölner Judenprivileg“

1. Marcus R. Antisemitizmus v helenisticko-rímskom svete:64 ↑
2. Marcus R. Antisemitizmus v helenisticko-rímskom svete:66 ↑
3. Marcus R. Antisemitizmus v helenisticko-rímskom svete:65-66 ↑
4. Thorwald J. Korenie. Sága o Židoch v Amerike. Mníchov: Droemer Knaur Verlag Schoeller & Co., 1978:24 ↑
5. Thorwald J. Korenie. Sága o Židoch v Amerike. Mníchov: Droemer Knaur Verlag Schoeller & Co., 1978:28 ↑
6. Thorwald J. Korenie. Sága o Židoch v Amerike. Mníchov: Droemer Knaur Verlag Schoeller & Co., 1978:28, 29 ↑
7. Thorwald J. Korenie. Sága o Židoch v Amerike. Mníchov: Droemer Knaur Verlag Schoeller & Co., 1978:34 ↑
8. Thorwald J. Korenie. Sága o Židoch v Amerike. Mníchov: Droemer Knaur Verlag Schoeller & Co., 1978:40 ↑
9. Thorwald J. Korenie. Sága o Židoch v Amerike. Mníchov: Droemer Knaur Verlag Schoeller & Co., 1978:133 ↑
10. Grabowsky, A. Privilégium Fridricha Barbarossu pre Židov vo Wormse (1157). Z: Práca s prameňmi, in: historicum.net, URL: 05.05.2009. http://www.historicum.net/no_cache/persistent/artikel/5029/ ↑
11. Lateránsky koncil 1215, zákaz úrokov pre kresťanov. ↑
12. Brisch C. Geschichte der Juden in Cöln und Umgebung, Bd 1. Mülheim/Rh. 1879:87-8 || ab. Židovské práva na kameni. Kölnische Rundschau 01.08.1981:15. ↑
13. V roku 1937 ho Paul Clemen reprodukoval s úplným textom v inventárnom zväzku katedrály. V rokoch 1963/64 bola existencia tejto kamennej zmluvy utajená na výstave “Monumenta Judaica”. ↑
14. Privilégium Kalisch 1264 ↑
15. Lex Cremieux ↑
16. Čierna kniha 1934:22 ↑
17. rn. Cirkevná encyklopédia. Judaizmus. Kölnische Rundschau. 05.08.2005:2 ↑
18. Lorenz A. Obnoviť tvár zeme. Mníchov 2011:46,48 ↑
19. Kardel H, Kappler A. Marcel Reich-Ranicki. Eichmann von Katowice. Hamburg, 1998:18 ↑
20. Publikácie Tureckej náboženskej nadácie. Milostivý Korán. Pôvodný text s nemeckým prekladom. Edícia: H. Achmed Schmiede. Preklad Max Henning. Ankara/Turecko 2002:8. ISBN 975-389-053-2 02.06 Y.0005.33 ↑

---

Úryvok z knihy Wolffa Geislera: “Morde alle Jubeljahre : Urheber und Methoden von Massenmorden” ( “Jubilejné vraždy: Pôvodcovia a metódy masových vrážd”)

Dielo je chránené autorským zákonom. Zverejnené s priateľským dovolením autora.