Sloboda západných spoločností je ilúziou.

Ľuďom na Západe sa už desaťročia hovorí, že žijú v najslobodnejšom zo všetkých svetov. Ako protiklad sa nám dávajú despotické režimy v iných častiach sveta, ktoré údajne alebo skutočne kruto utláčajú a vykorisťujú svojich občanov. Minulosť sa tiež opakovane využíva na to, aby sa ukázalo, akí sme dnes slobodní. Táto sloboda je však ilúziou, ktorá má niečo spoločné s realitou len dovtedy, kým sa nepriblížite k múrom väzenia, ktoré vás obklopujú.

Niekde na neznámom mieste je väzenie. Tamojší väzni pochádzajú zo všetkých skupín obyvateľstva na svete a majú rôznu farbu pleti. Žijú v jednotlivých celách. Každý z nich si môže svoju celu zariadiť tak, ako chce. Za celu sa však musí platiť nájomné, pretože vo väzení nie je nič zadarmo. Vo vnútri väznice sa môžu väzni voľne pohybovať. Majú povolené pracovať a robia to veľmi svedomito. Na akúkoľvek činnosť je však potrebné povolenie od vedenia väznice. Takže nie každý si môže robiť, čo chce, kde by sme skončili? Potom by to už nebolo väzenie. Poriadok musí byť.

Väzni však majú vo väzení na výber z mnohých možností. Sú tu remeselníci, montážne linky, administratívne úlohy, dokonca aj sudcovia, ktorí majú riešiť spory vo väznici. Pričom vedenie väznice môže príležitostne tresty určovať samo, ak je terčom sťažnosti alebo ak sa niekto príliš búri. Tí, ktorí pracujú, zarábajú peniaze, ale časť svojho príjmu musia odovzdať väzenskej správe. Tieto peniaze sa používajú na údržbu väznice. Používajú sa na opravu múrov a plotov, platenie strážcov, ich zbraní a munície, ktorí mimochodom tiež nemajú možnosť opustiť väznicu. Sú zavretí rovnako ako väzni, ale strážia ich.

Každý deň dostanú väzni niečo na jedenie, aspoň tí, ktorí pracujú a zarábajú si na to. Tí, ktorí nepracujú, dostávajú almužnu, ktorú musia okamžite opäť minúť, aby vôbec mohli žiť. Na oplátku súhlasia s vykonávaním akejkoľvek ponižujúcej práce, ktorá je im nanútená. Ak tak neurobia, sú pomocou nedostatku jedla presvedčení, že všetko donucovanie je pre ich dobro. Vo väzení je k dispozícii aj lekárska starostlivosť. Sponzorujú ju niektoré veľké farmaceutické spoločnosti, ktoré do väznice posielajú svojich zástupcov, obliekajú im biele plášte a vydávajú ich za odborníkov na zdravie. Tí potom chorým podávajú najrôznejšie lieky, ktoré síce odstraňujú príznaky, ale spôsobujú ďalšie škody, ktoré neskôr vedú k ďalším ochoreniam. A už len z tohto dôvodu je v tomto väzení veľa chorôb.

Niet divu, pretože jedlo je nekvalitné, plné toxínov, pitná voda tiež a vzduch je hustý a prašný kvôli mnohým továrňam, ktoré sa nachádzajú vo väznici. Okrem toho, aby väzni získali dostatok peňazí na základné potreby, musia pracovať mnoho hodín denne, ale nikdy sa im nepodarí skutočne splniť stanovený cieľ, a tak trpia chronickým stresom. Keď zástupcovia farmaceutického priemyslu raz za čas vymyslia nový výrobok, väzni sa musia dobrovoľne prihlásiť na testy.

Väzni sa musia neustále preukazovať správe, bezpečnostným zložkám a vedeniu väznice. Na tento účel majú na ruke vytetované číslo, podľa ktorého ich možno jednoznačne identifikovať. Všetok ich pohyb je monitorovaný nielen kamerami, ale aj čipmi implantovanými pod kožu. Počúva sa každý rozhovor, zaznamenáva sa každý pohyb a vedenie väznice horúčkovito pracuje na tom, aby dokázalo čítať aj myšlienky väzňov. Väzni potrebujú povolenie na všetky činnosti, ktoré presahujú rámec každodennosti. Ak si chcú otvoriť firmu alebo vykonávať živnosť, musia to zaregistrovať u väzenskej správy. To však môžu byť aj odmietnuté. Ak sa chcú oženiť alebo presťahovať do inej cely, musí im to byť schválené. Ich príjmy a majetok sú tiež prísne monitorované.

Každých pár rokov sa väzni zhromaždia na dvore a hlasujú o tom, akou farbou sa má väznica vymaľovať. Potom sa vynakladá neuveriteľné úsilie, aby sa steny väznice vymaľovali na červeno, zeleno, modro, žlto alebo inou momentálne obľúbenou farbou. Práve preto väzni veria, že sú slobodní. Ale samozrejme nie sú, dokonca ani riaditeľ väznice nie je slobodný. Ani on nemôže opustiť väzenie.

Kolektívne väzenie

Pre tých, ktorí si to ešte neuvedomili, sme všetci väzňami v tomto väzení. Keď ide o vojnu na Ukrajine, vždy sa tvrdí, že sa tam bráni naša sloboda. Ale čo je vlastne táto sloboda? Sme uväznení v kolektívnom väzení. Ešte pred narodením sme registrovaní a monitorovaní. Mechanistický zdravotnícky systém preberá kontrolu nad tehotenstvom a pôrodom, traumatizuje dokonca aj nenarodené deti a novorodencov. Ultrazvuk, vyšetrenia, optimalizácia a potom rýchly pôrod, ktorý má stáť čo najmenej. Ak je to potrebné, vykoná sa cisársky rez, na ktorom sa dá ešte veľa zarobiť.

Potom pokračuje očkovaním aj u najmenších detí. Deti sa tak stávajú bezpečnými kandidátmi na zisk pre farmaceutický priemysel, pretože sa s touto koncepciou oboznámia už v ranom veku a nikdy nepochybujú o tom, či by naozaj mali podstúpiť každé očkovanie. Tento zisk zaručujú povinné štátne požiadavky na očkovanie. V Nemecku je to ešte iba očkovanie proti osýpkam, ktoré sa musí preukázať pri nástupe do škôlky alebo školy.

Štát zabezpečuje povinnú školskú dochádzku detí. Tým je zaistená indoktrinácia detí k poslušnosti a podriadenosti. Často sa tu nenaučia nič iné, len poslúchať autority, plniť ich príkazy a bezvýhradne prijímať povrchné vedomosti ako pravdu.

Zároveň sme očíslovaní a zaregistrovaní. Číslo nemáme vytetované na ruke, ale každý dostane preukaz totožnosti s jedinečným číslom a daňovým číslom. Čoskoro sa tento systém dokonca zjednotí a každý človek bude mať pridelenú digitálnu identitu. Tetovanie bude digitalizované a oligarcha Bill Gates už teraz básni o digitálnych tetovaniach, v ktorých budú uložené dôležité informácie, napríklad stav očkovania, a ktoré bude možné prečítať všade. Naplánované sú aj digitálne peniaze z centrálnej banky, aby vládcovia mohli určovať, kto a na aký účel ich môže minúť.

Rozpočty CO2 s tým súvisia rovnako ako systém sociálneho kreditu alebo povinný digitálny očkovací preukaz a dajú sa navzájom výborne kombinovať. Do tohto kontextu zapadá aj myšlienka 15-minútových miest. Podľa nej by sa ľudia mali môcť pohybovať autom len v okruhu 15 minút od svojho bydliska. Na všetky ďalšie výlety a cesty potrebujú povolenie. V prípade prekročenia ich rozpočtu na CO2 sa od nich bude vyžadovať vysoká pokuta.

Počet monitorovacích kamier na verejných priestranstvách neustále rastie, pričom čoraz viac z nich je vybavených funkciou rozpoznávania tváre. Štátne a neštátne inštitúcie zasahujú do osobných zariadení a sú schopné kedykoľvek čítať informácie, zapínať kamery a mikrofóny a robiť záznamy. Sme nútení zarábať peniaze, aby sme mohli žiť a jesť. Tí, ktorí nemajú alebo si nemôžu nájsť prácu, buď skončia na ulici, hladujú, alebo sa musia podriadiť nátlaku “sociálneho systému”, ktorý ľudí zbavuje všetkej dôstojnosti.

Pritom práca, ktorá sa má vykonať, je zvyčajne úplne zbytočná a spôsobuje značné škody ľuďom a prírode. Zbrojársky priemysel, chemický priemysel, vlastne každý priemysel je devastujúci a mimoriadne deštruktívny. Okrem toho existujú administratívne úlohy, ktoré by neboli potrebné, keby tento nafúknutý systém, ktorý je úplne v rozpore so záujmami ľudí, vôbec nevznikol. Štátni úradníci a zamestnanci verejnej správy sa pritom podieľajú na organizovaní vlastného útlaku.

Každý jednotlivec tento systém potom môže financovať tak, že mu odvádza veľkú časť svojho príjmu. Z toho sa financuje dozor, registrácia, administratíva, súdnictvo a celý ozbrojený represívny aparát výkonnej moci. Dokonca aj vlastnú indoktrináciu prostredníctvom “verejnoprávnych médií” musí financovať z povinných poplatkov. Jednotlivec teda platí za propagandu, ktorá má formovať jeho pohľad na svet, aj keď ju vôbec nevidí, pretože sa rozhodol zrušiť propagandistické aparáty televízie a rozhlasu.

Každý musí tiež nedobrovoľne sponzorovať farmaceutický a prístrojový priemysel vďaka zavedeniu povinného zdravotného poistenia. Tieto zdravotné poistenia však pokrývajú len náklady na liečbu, ktorá prináša zisk farmaceutickému priemyslu a nemocničným korporáciám. Homeopatiu, návštevu liečiteľa alebo iných, do značnej miery užitočných terapeutov, si jednotlivec smie dodatočne zaplatiť z vlastného vrecka. Často liečba človeku viac škodí, ako mu pomáha. Jedy farmaceutického priemyslu sa doňho vtláčajú s väčšou či menšou silou, takže sa zaručene neuzdraví. Tento systém musí byť naďalej financovaný aj vtedy, keď sú zdravotné poisťovne insolventné, t. j. nemôžu už platiť za ošetrenie.

Na všetko je potrebné povolenie. Práca a podnikanie musia byť registrované, bydlisko musí byť registrované, dokonca aj keď sa chcete oženiť, potrebujete najprv povolenie od úradov. V tomto zmysle sme nikdy neprekročili časy feudalizmu, len teraz štát preberá funkciu feudálov. Štát je však tiež len výkonným orgánom globálnej finančnej oligarchie, ktorá udáva tón prostredníctvom BlackRock, Vanguard, veľkých korporácií, nadácií a medzinárodných organizácií. Prostredníctvom verejno-súkromných partnerstiev sa ľudia zbavujú majetku a ich bohatstvo sa prerozdeľuje do vreciek oligarchov. Oligarchovia využívajú štátnu moc tým, že diktujú vyvlastňovanie, privatizáciu alebo obstarávanie vakcín.

Najmä v oblasti génových injekcií Corona sa tento mechanizmus stal zjavnejším ako kedykoľvek predtým. Oligarchovia, predovšetkým Bill Gates, venovali malú časť svojho majetku vlastnej nadácii na vývoj a výrobu “vakcín”. Štáty podporovali tento vývoj dotáciami, a to priamo spoločnostiam, v ktorých Bill Gates vlastnil a stále vlastní akcie. Hotové “séra” sa potom opäť predávali štátom, ktoré ich nátlakom a donucovaním ukladali svojim občanom, a to všetko s vedomím, že sú nielen nepoužiteľné, ale aj veľmi škodlivé. Takže v konečnom dôsledku daňový poplatník platí za svoje vlastné vyhubenie.

Štát a oligarchia môžu spoločne vnucovať spoločnosti akékoľvek pravidlá a potom ich aj presadiť, pretože súdna moc tiež podľahla ich indoktrinácii alebo je jednoducho podplatená.

Pretože najdôležitejšie pozície, ako napríklad post predsedu Spolkového ústavného súdu, sú obsadené “vlastnými ľuďmi”. Aj priemyselní a finanční oligarchovia sa už nespoliehajú na presviedčanie politikov prostredníctvom sľubov a lobovania, ale čoraz viac nasadzujú svojich vlastných lobistov priamo do politiky. Takto sa napríklad Emmanuel Macron priamo z bankového biznisu stal prezidentom Francúzska a Klaus Schwab, zakladateľ Svetového ekonomického fóra, sa chváli, že “penetrovali” kabinety sveta.

Asociácia, ktorá sa spája s týmto slovom, je celkom správna. Ľudské bytosti sú totiž neustále znásilňované. Prostredníctvom nátlaku, podriadenia, sledovania a registrácie je každý neustále vydaný na milosť a nemilosť štátu, a teda oligarchie. Povolenie tu, povolenie tam, registrácia tak či tak, a to všetko stojí ďalšie poplatky, napriek tomu, že administratíva je financovaná z daní. Žijeme v spoločnosti nátlaku, násilia a útlaku, kde človeka neustále penetruje oligarchia a štát.

Mnohí ľudia však stále veria, že sú slobodní, a poukazujú na to, že si každých pár rokov môžu zvoliť vládu.

Na to, aby sa oslávil mýtus demokracie, sa vynaložia obrovské úsilie a náklady, ľudia potom odovzdajú svoje hlasy, v parlamente sa možno zmení väčšina, možno sa vymenia jedna alebo dve tváre a nakoniec sa nič nezmení.

Nátlak pretrváva alebo sa dokonca rozširuje, útlak a sledovanie sa už desaťročia zvyšujú, vykorisťovanie je čoraz extrémnejšie a vek odchodu do dôchodku sa čoraz viac zvyšuje, zatiaľ čo výška dôchodkov klesá. Dane sa zvyšujú, zatiaľ čo reálne mzdy vďaka inflácii klesajú.

Zároveň sa nám stále viac predpisuje, čo je dovolené a čo zakázané. Týka sa to dokonca aj myslenia. Mediálne portály sú blokované, údajne v rámci boja proti “dezinformáciám”, pracovníci médií sú monitorovaní a prenasledovaní. Tí, ktorí organizujú demonštrácie proti čoraz absurdnejším podmienkam, sú väznení a zadržiavaní bez obvinenia, iní sú vyzývaní, aby utiekli do zahraničia, a to všetko údajne na ochranu demokracie. Podľa tohto výkladu sú práva na slobodu prejavu, tlače a zhromažďovania také citlivé, že sú zaručené len vtedy, ak sa nevykonávajú. Ak k protestom predsa len dôjde, často sú násilne rozohnané.

Ak sa jednotlivec bráni proti zásahom štátu, bude nemilosrdne stíhaný a tvrdo potrestaný za “odpor proti príslušníkom orgánov činných v trestnom konaní”. Ak sa pred zásahmi štátu chráni sám, napríklad pomocou ochranných masiek alebo vypchávok, považuje sa to za “pasívnu obrannú výzbroj”, ktorá je tiež sankcionovaná. Štát teda môže bezostyšne používať násilie voči ľuďom a tí ho musia bezbranne znášať. Takto si moc píše vlastné pravidlá, ktoré sú výhodné len pre ňu.

Pravdou je: Žijeme vo veľkom gulagu pod holým nebom, v ktorom iní neustále určujú, čo sa s nami stane. Určujú, ako budeme žiť, koľko CO2 smieme vypúšťať, ako a či sa smieme pohybovať, či a kde smieme pracovať, hoci zároveň musíme, aby sme mohli žiť. Určujú, k akým informáciám máme prístup, čo je najlepšie pre naše “zdravie” – teda zisky priemyslu -, aké potraviny alebo látky budeme jesť a aké veci smieme konzumovať. Pretože ani na to nemáme žiadny vplyv, ale vždy sme len postavení pred hotovú vec v supermarkete alebo v internetovom obchode.

Súkromné zisky, kolektívna zodpovednosť

Zároveň sa na nás prenáša celá zodpovednosť za deštruktívne dôsledky výroby, ktorá vôbec nie je v našich rukách.

Potom hovoria, že za ničenie životného prostredia môže sebecký spotrebiteľ. Ale tieto spoločnosti vyrábajú veci, ktoré nikto nežiadal. Zbrane a tanky, napríklad.

Tie sa potom spaľujú vo vojnách, ktoré slúžia len záujmom bohatých a mocných, pretože vytvárajú odbytové trhy a ničia finančné bubliny tak, aby sa z nich dal vytvoriť nový kapitál. A obyčajní ľudia sú znova obetovaní pre záujmy bohatých. Sú nútení ísť do vojny, byť vlastencami vlastnej krajiny a podporovať celé to prerozdeľovacie šialenstvo, pretože vojna nie je nič iné. Na tento účel sa vytvárajú obrazy nepriateľa a obyvateľstvo sa podnecuje k nenávisti, aby nadobudlo dojem, že ide do vojny za niečo “dobré”, “spravodlivé” a “správne”, pričom sa len obetuje záujmom kapitálu.

A každý, kto je kritický, kto spochybňuje a odhaľuje záujmy bohatých a mocných, je trestaný, prenasledovaný a zatváraný. Tí, ktorí odhaľujú zločiny štátov, končia v skutočnom väzení, ktoré sa od väzenia pod holým nebom líši obmedzeným časom na dvore. Alebo ešte horšie – pozri Juliana Assangea. Zaujímavé však je, že v tomto väzení pod holým nebom sú aj vlády a politici. Sami zo seba robia obete systému a svojimi rozhodnutiami prispievajú k jeho udržiavaniu.

Dvere k slobode sú však v skutočnosti otvorené, len nimi musíme prejsť. Ak sa odvrátime od tohto systému, prestaneme dodržiavať všetky pravidlá a obmedzenia, prestaneme chodiť do práce a nepôjdeme do vojny, potom sa väzenie nevyhnutne zrúti. Práve návyky držia ľudí vo väzení. Staré známe im bráni myslieť na nové, pretože staré sa už stalo takým normálnym, že sa zdá byť jediným možným. Ale nie je to tak. Existujú tisíce spôsobov spolužitia a sotva existuje horší ako ten súčasný. Tak to skúsme.

---

Článok pôvodne vyšiel na platforme manova.news pod názvom “Gesellschaft der Sklaven“.

Preklad z nemčiny: Milo s pomocou DeepL

Zverejnené s priateľským dovolením autora.

Ilustračné foto: Milo