Švajčiarsky školský projekt Campus Vivere, ktorý založili tri odvážne podnikateľky, dáva podnet na zamyslenie sa nad tým, akou by mala byť dnešná škola.

Za posledné dva roky sa jasne ukázalo, čo škola vlastne chce: vychovávať k poslušnosti. Záujmy dieťaťa sú opäť obetované záujmom štátu. Tri Švajčiarky spustili projekt, ktorý ponúka deťom a dospelým možnosť učiť sa nie pre školu, ale pre život.

Strom je náš veľký a dôležitý spoločník. Poskytuje nám nielen tieň a ochranu, ale symbolizuje aj naše dospievanie. Podobne ako strom, aj človek potrebuje korene, aby zakotvil v zemi a živil sa tým, čo nám štedro poskytuje. Koreň sa stáva kmeňom, silnie, vytvára korunu so spletitým vetvením, necháva rásť listy, púčiky, kvety a nakoniec plody. Vtáky, stvorenia oblohy, sa usadia v korune a postavia si hniezdo. Až pri tomto stretnutí spoznávame sami seba.

Campus Vivere, prvé medzinárodné miesto slobodného vzdelávania podľa medzinárodného humanitárneho práva, si za svoje logo zvolilo strom (1). Ako tancujúci ľudia s vystretými rukami sa kmeň narovná a rozvinie korunu pestrých listov. Campus Vivere vznikol ako komunita domáceho vzdelávania s dennou štruktúrou vo švajčiarskom kantóne Thurgau v roku 2021 ako reakcia na obmedzenia a reštrikcie éry Corona. Skôr ako o boj proti zavedeným opatreniam ide o oduševnené odhodlanie ísť novými cestami.

Tri podnikateľky s pedagogickým, terapeutickým, hudobno-kreatívnym a spirituálnym zázemím spustili projekt, ktorý podporuje rozvíjanie potenciálu, komunity a udržateľnosti, ako aj zvnútornenie obsahu prostredníctvom zážitkového učenia, emocionálnej výchovy, pohybu a tvorivosti. Projekt je založený na myšlienke ľudskej rodiny, v ktorej deti vyrastajú v samostatné a zodpovedné osobnosti a všetci členovia sa medzi sebou stretávajú ako rovný s rovným.

Vyučovanie sa plánuje na rôznych miestach. Žiaci tu zažívajú reálne tváre namiesto masiek, prirodzenú vnútornú motiváciu namiesto vymývania mozgov, podporu individuálnych talentov namiesto rovnostárskeho drilu. Ponúka sa priestor na osvojovanie si základných hodnôt a posilňovanie nezávislosti a sebaúcty. Cieľovou víziou je aktívna, živá a medzigeneračná komunita, v ktorej sa generácie navzájom delia o svoje skúsenosti a spoločne sa starajú o záhradu a zvieratá.

V skratke

Projekt inšpiruje. Nemajú tu byť osoby, ale ľudia, nemajú tu byť triedy, ale spoločenstvo, nemajú tu byť predmety, ale slobodné učenie. Aby sa to podarilo, musíme sa oslobodiť od indoktrinácie posledných desaťročí a storočí, ktorá nám zanechala paternalistický, hierarchický vzdelávací systém založený na poslušnosti a podriadenosti.

Aby sa z nás stali samostatní a tolerantní členovia spoločnosti, ktorí sú užitoční pre otca Štát, v roku 1919 sa v Nemecku zaviedla povinná školská dochádzka. Krátko nato sa začali prípravy na druhú svetovú vojnu. Od roku 1933 sa obsah vzdelávania riadi dodnes platným Ríšskym konkordátom, ktorý bol dohodnutý medzi Hitlerom a Vatikánom.

Najmä posledné dva roky odhalili represívny charakter štátnych vzdelávacích inštitúcií, ktorý pripomína život vo väznici s vysokým stupňom ostrahy, z ktorej niet úniku.

Celá generácia bola vážne traumatizovaná izoláciou, inštrumentalizáciou, sledovaním, domácim väzením, nedostatkom pohybu, masovým testovaním, núteným maskovaním a núteným očkovaním. Poruchy správania, nedostatky v učení, problémy so sústredením, osamelosť, obezita, úzkosť, depresie a dokonca samovraždy boli zo strany orgánov, učiteľov a rodičov tolerované.

Deti a mladí ľudia boli takto zradení dospelými. Rodičia chceli mať pokoj, učitelia si mysleli, že je skvelé, že žiaci tak dobre spolupracujú, a akademici zostali nemí. Len málokto sa odvážil plávať proti prúdu a za svoje rozhodnutie často zaplatil zdravím a nakoniec aj odchodom zo vzdelávacieho systému. Zostáva masa, ktorá sa nechá formovať ako vláčne cesto na koláč a neuvedomuje si, koho výplodmi sú inštitúcie, ktorým sú najmladší členovia spoločnosti vydaní na milosť a nemilosť.

Krok do prázdna

Zakladateľky Campus Vivere majú odvahu opustiť systém a pre dobro detí si položiť základné životné otázky: Čo mladí ľudia skutočne potrebujú? Aké zručnosti potrebujú okrem základných vedomostí ako čítanie, písanie a počítanie? Na akej pôde rastú najvyššie hodnoty, aké si dokážeme predstaviť? Akú výživu potrebuje pokoj, harmónia a bezvýhradné akceptovanie človeka, sprostredkovanie pocitu, že je práve takým, akým ma byť a že má svoje miesto vo svete?

Aj ja ako pedagogička si kladiem tieto otázky. Vyše tridsať rokov som pôsobila ako učiteľka jazykov v rôznych štátnych a neštátnych vzdelávacích inštitúciách, resp. pôsobila som v nich predtým, ako som sa ako neočkovaná musela vzdať svojej práce. Čo skutočne potrebujeme pre našu deevoluciu, teda pre to, čo je v nás už uložené a chce byť oživené? Ako sa zbaviť posadnutosti neustále si niečo do seba pchať namiesto toho, aby sme sa zbavili balastu, ktorý nám bol naložený?

Preto som sa väčšinu svojej učiteľskej kariéry snažila povzbudiť svojich žiakov, aby prekonali frustráciu z predchádzajúcich skúseností s učením a získali dôveru vo vlastné schopnosti. Mnohí ľudia sa cítia netalentovaní a majú o sebe vytvorenú predstavu, ktorá im nedáva inú možnosť, ako sa prispôsobiť bezduchým rutinám a systémom, ktoré sú pre život neprijateľné. Pretože počas ich školských rokov im nikto nepovedal, že sú výnimočnou bytosťou s jedinečným talentom a nadaním.

Od samého začiatku nás ” podporujú” v zmysle toho, čo je práve v móde, a len čo sa naučíme chodiť, učia nás zaradiť sa do tried a plniť pokyny. Sme bombardovaní informáciami a mendelejevovsky kondiciovaní systémom odmeňovania a trestania tak, že už v prvých rokoch života strácame prirodzenú zvedavosť a nadšenie.

V našich hlavách rastie myšlienka, že “by sme sa raz mali niečím stať”, akoby sme ešte neboli dosť dobrí. Musíme byť ohýbaní a formovaní do podoby, v akej nás chcú.

A tak sa dnes dospelí ľudia bez reptania nechajú poúčať, ako si majú umývať ruky a smrkať. Skúšku poslušnosti absolvovali v posledných rokoch na výbornú. Ich zmysly sú natoľko otupené a ich mozgy natoľko zahltené najrôznejšími informáciami, že ani nevidia, o čo štátom regulovanému vzdelávaniu v skutočnosti ide: o cielené podrobenie a zotročenie celého ľudstva.

Únik z väzenia

Na ukazovadle nášho technologického pokroku sme sa zmenili na akési obrovské deti, ktoré už samy prakticky nič nedokážu. Keď nám odpoja elektrinu, väčšina z nás bude úplne bezmocná. Čo urobíme, keď zhasnú svetlá? Na akú energiu sa spoľahneme? Ako sa zachováme, keď nám prestanú fungovať smartfóny, prestanú jazdiť autá a regály v supermarketoch budú prázdne? Dokázali by sme si zaobstarať jedlo? Dokázali by sme si postaviť prístrešok, udržať teplo a opraviť oblečenie?

Dokážeme vôbec správne dýchať, aby bolo celé naše telo dostatočne zásobené kyslíkom? Dokážeme ešte variť? Rozpoznali by sme divé byliny a plody v lese a na lúkach? Vieme sa orientovať podľa hviezd? Vieme, ktorý vták kedy spieva a ktorá rastlina kedy kvitne?

Dokážeme si ešte na niečo spomenúť? Máme predstavu, ktorá bylina narástla proti ktorej chorobe? Vieme, čo nám skutočne prináša radosť? Dokážeme identifikovať svoje pocity a potreby a oznámiť ich iným namiesto toho, aby sme im ich podsúvali ako obvinenia a výhovorky? Vieme žiť pokoj, radosť a slobodu?

Umožniť to je domácou úlohou, ktorú musia dospelí urobiť pre deti. V novej škole sa naučíme, čo je skutočne dôležité. Naučíme sa to spolu, bez hlavného učiteľa, bez delenia na triedy, bez nesúvisle poprepletaných predmetov, bez časomiery, ktorá by nás neustále vyrušovala. Náš deň neurčuje zvonenie na prestávku, ale naša prirodzená túžba po vedomostiach. V organicky sa vytvárajúcich skupinách sa stretávajú deti a mladí ľudia, mladí a starí, spoločne experimentujú a vymieňajú si skúsenosti bez toho, aby boli klasifikovaní a kategorizovaní.

Nikto nie je nadradený ani podradený inému človeku. Každý je iný a každý by mal byť iný. Každý je tým, kým je, a je správne, že je taký, aký je. To je jediná skutočná úloha, ktorú v živote máme. To je evolúcia: vyvinúť sa zo seba, evolvere: rozvinúť sa. Tento druh rozvoja nepotrebuje triedne myslenie, delenie na odbory a redukovanie na osobu. Tento druh rozvoja potrebuje ľudí.

Ľudia sú viac než to, čo je napísané v ich papieroch. Nie sú občianskym preukazom, uniformou ani pečiatkou, ktorá sa na nich nachádza. Ľudia nie sú viazaní na žiadne privilégiá, ktoré sú im predhadzované ako chuťovky, aby boli udržiavaní v dobrej nálade, ani na zákony, ktoré sú prijímané ponad Ich hlavami. Ľudia sú slobodní. Osoby sú uväznené v systéme. Ľudia si dokážu uvedomiť, že tento systém existuje len v ich hlavách. Vedia, že ak zmenia svoje myslenie, zmení sa aj ich realita.

Nech je školou

Takto sa vytvára základ pre školu, ktorá do svojho stredobodu stavia život: Vivere! Žiť! Nič sa nedá postaviť proti tomuto novému rozbiehajúcemu sa životu, proti iniciatívam, ktoré vznikajú všade a po celom svete. Urobí si svoju cestu. Nové príde. Staré musí odísť. Ale predtým, ako sa otvoria nové dvere, musia sa zavrieť staré. A práve tu sa musíme rozhodnúť:

Čo chceme skutočne? Chceme aj naďalej odovzdávať naše deti, tých, ktorých máme najradšej, do rúk vzdelávacieho systému, ktorý sa stal zločincom napádajúcim mladé duše? Alebo sa odvážime vytvoriť slobodné školy pre slobodných ľudí?

Urobme zo školy niečo iné, než ako je v súčasnosti definovaná: “vzdelávacia inštitúcia, v ktorej sa mládeži školského veku poskytuje plánované a systematické vzdelávanie a výchova, riadené učiteľmi a závislé od výchovného cieľa spoločenského poriadku” (2).

Slovo škola pochádza z gréckeho slova schole: voľný čas, oddych od práce. Ako mnoho iných, aj toto slovo bolo v priebehu posledných storočí a tisícročí prekrúcané, deformované a okupované, až kým sa jeho pôvodný význam stratil.

Buďme nečinní. Odpočiňme si. Doprajme si voľný čas. Staňme sa neužitočnými.

Sabine Bobert, profesorka evanjelickej teológie v Kieli, pripomína podobenstvo čínskeho filozofa Lao-c’ (3). Na otvorenom priestranstve stojí starý, hrboľatý strom. Všetky ostatné stromy v okolí boli vyrúbané na palivo a na výrobu nábytku. Ale z tohto hrboľatého stromu sa dosky vyrobiť nedali. Zostal teda stáť. Spočiatku boli ľudia znechutení a sklamaní stromom, ktorý sa odvážil byť taký, aký je. Potom sa však začali zhromažďovať v jeho tieni.

To je to, čo má škola naučiť: Vyzlečieme si uniformu. Zložme si masky. Vyhoďme do koša papiere, ktoré z nás robia sledované objekty. Prestaňme plniť svoje funkcie. Prestaňme hrať nejakú úlohu. Vyjdime von do lesa, nájdime ten najhrčovitejší strom, objímme ho a sadnime si k jeho nohám. Načúvajme jeho listom. Má nám toho veľa čo povedať.

To je to, čo deti zažívajú v naozaj živej škole: posilnenie a oživenie ich koreňov a krídel. Títo malí ľudia sú už hotoví a nemusia sa už upravovať. Ich zmysly sú plne vyvinuté. Namiesto toho, aby sme im ich miatli a blokovali, dajme im možnosť naplno si ich vyskúšať a rozvinúť. Pritom sa nepotrebujú nikomu zapáčiť ani nikomu slúžiť. Môžu byť sami sebou. Takto sa stanú dospelými, okolo ktorých kmeňa a pod ktorých korunou sa budú ľudia radi zhromažďovať.

Nech je príklad Campus Vivere predzvesťou. Nech sa darí projektom, ktoré sú odvážne, humánne a živé, aj keď sú na hranici zákonnosti. Nech prekonajú počiatočné ťažkosti a vyšlú svoje semienka do celého sveta. Nech vyklíčia vo Švajčiarsku, v Nemecku, všade tam, kde žijú ľudia, ktorým skutočne záleží na ich deťoch.

---

Zdroje a poznámky:

(1) https://www.campus-vivere.com
(2) https://www.dwds.de/wb/Schule
(3) https://www.youtube.com/watch?v=bvhX2AJ7rmw

Foto: Majaranda / Pixabay