Napriek poklesu reálnych príjmov európskeho obyvateľstva v dôsledku protiruských sankcií lámu výsledky európskych a amerických spoločností v oblasti energetiky rekordy. 50 najväčších energetických korporácií na Západe zvýšilo príjmy z 2,6 bilióna USD v roku 2021 na 3,9 bilióna USD v roku 2022, čo predstavuje nárast o 46 %. A čistý zisk 50 najväčších spoločností vzrástol zo 187 miliárd dolárov na 387 miliárd dolárov, teda o 102 %, jednoducho povedané, zdvojnásobil sa, upozorňuje vo svojom článku ekonóm Valentin Katasonov.
A napriek tomu, že Biden “pokarhal” ropné spoločnosti za zvyšovanie cien na domácom trhu, najväčšie západné energetické korporácie dokázali na sankčnej vojne proti Rusku dobre zarobiť, takže expert dospel k záveru, že sú prinajmenšom beneficientmi, alebo možno práve iniciátormi tejto sankčnej vojny. Valentin Katasonov pre Nakanune. RU povedal, ako sa energetické spoločnosti stávajú “šťastnými” profitérmi svetových kríz.

---

Hovoríte, že energetické korporácie sa stali beneficientmi protiruských sankcií. Ako sa to stalo?

Energetické korporácie využili situáciu, zlepšili svoje postavenie a získali ďalšie zisky. Mal by som hneď zdôrazniť, že v tom, čo nazývame SWO, kolektívnej sankčnej vojne Západu proti Rusku, je konečným cieľom geopolitický, nie hospodársky cieľ. Je jasné, že tieto ciele sledujú už rôzne subjekty vrátane korporácií.

Predovšetkým ide o spoločnosti spojené so zbrojárskym komplexom, ale aj o energetické spoločnosti. Takže si myslím, že tie sa jednoducho ocitli na správnom mieste v správnom čase. Niekedy môžu byť iniciátormi veľkého globálneho ” chaosu”, ale tu si môžeme pripomenúť udalosti spred viac ako polstoročia. Presne pred polstoročím došlo v roku 1973 k energetickej kríze. Z môjho pohľadu boli ropné korporácie skutočne v pozadí, hoci tam neboli jediné.

V roku 1973 krajiny OPEC nečakane vyhlásili bojkot ropy proti viacerým západným krajinám, najmä Spojeným štátom, Holandsku a niektorým ďalším európskym krajinám, ktoré v roku 1973 podporili Izrael vo vtedajšej arabsko-izraelskej vojne. Stalo sa však, že cena “čierneho zlata” na svetovom trhu v krátkom čase vzrástla štvornásobne. A ak sa pozrieme na históriu svetového trhu s “čiernym zlatom”, a táto história v tom čase trvala asi sto rokov, vidíme, že cena ropy bola pomerne stabilná, bola tam akási horizontálna čiara, ak si to všetko predstavíte graficky, a potom zrazu – štvornásobný nárast ceny.

A mohli za tým stáť ropné spoločnosti?

Samozrejme, v zákulisí tejto vojny stáli páni peňazí, pretože v tom čase sa pripravoval závažný dokument s názvom Nová medzinárodná menová dohoda, ktorý bol podpísaný o tri roky neskôr na Jamajskej konferencii – prechod od brettonwoodskeho štandardu zlatého dolára, prijatého v roku 1944, k štandardu papierového dolára. V skutočnosti nešlo o štandard papierového dolára, ale o štandard ropného dolára, a iniciátori chceli tento prechod pripraviť zvýšením ceny “čierneho zlata”, pretože bolo možné nejakým spôsobom využiť tlačiarenský stroj, dokonca o tom snívali, “zlatá brzda” na tlačiarenskom stroji bola odstránená a bolo potrebné vytvoriť nejaké trhy, kde by sa mohli produkty tlačiarenského stroja presadiť. A prvým takýmto trhom bol trh s ropou. Potom začali finančné trhy implodovať.

Týmto ste ma priviedli k myšlienke, že niekedy sú naozaj energetické korporácie prinajmenšom spoluiniciátormi, ak nie jedinými iniciátormi veľkých globálnych udalostí, ktoré sa odohrali pred polstoročím.

V dnešnej situácii si stále nemyslím, že boli hlavnými iniciátormi, hoci je pravdepodobné, že o pripravovaných plánoch vedeli. Nie je žiadnym tajomstvom, že SVO sa pripravovala nielen na našej strane, ale zrkadlovo sa pripravovala aj na západnej strane. Nevylučujem, že k tomuto procesu prípravy nejakým spôsobom prispeli aj energetické korporácie.

A ak si vezmeme veľké svetové vojny – kto z nich profitoval po nich?

Samozrejme, keď sa hovorí o výsledku vojen, hovorí sa o politických víťazoch, o novom rozdelení sveta. Druhá svetová vojna je nám časovo bližšia. Zrazu bol Sovietsky zväz jedným z hlavných víťazov, hoci sa predpokladalo, že ZSSR bude hlavným “porazeným”. A samozrejme, najväčším beneficientom boli Spojené štáty, pretože fakticky spolu so Sovietskym zväzom hneď po druhej svetovej vojne skryto uskutočňovali politiku likvidácie koloniálneho systému.

Samozrejme, neviedli ich žiadne vyššie ideály, riadili sa myšlienkou, že svet by sa mal prerozdeliť v ich prospech na úkor Veľkej Británie. A v roku 1947 došlo k významnej udalosti – India získala nezávislosť, dovtedy bola závislou polokoloniálnou krajinou a metropolou bola Veľká Británia. Podobne sa zrútili francúzsky, holandský koloniálny systém. Takže vymenúvam hlavných geopolitických beneficientov, ale spoločnosti, ktoré sú vo vlastníctve hlavných beneficientov, tiež dostávajú svoju mrkvičku. Aj v tomto prípade dostali americké ropné korporácie svoje – prístup na mnohé svetové trhy, prístup k surovinovým zdrojom.

Opäť si môžeme pripomenúť udalosti z roku 1973, keď sme si nedávno pripomenuli Henryho Kissingera, ktorý sa práve dožil sto rokov, a práve jedna z kľúčových postáv zákulisia sprevádzala túto udalosť. Henry Kissinger vlastne podnietil arabsko-izraelskú vojnu. A je pravdepodobné, že všetky tieto udalosti boli riadené tak, aby sa potom zmenili na energetickú krízu. Kissinger však rokoval so saudskoarabským kráľom a dosiahol, že Saudská Arábia bude dodávať ropu na svetový trh výlučne za americké doláre. Kissinger potom viedol podobné rozhovory s lídrami ostatných krajín OPEC a tí sa tiež dohodli, že budú predávať “čierne zlato” výlučne za americké doláre.

Poznámka – písal sa rok 1973. A v roku 1976 boli prijaté rozhodnutia o reforme brettonwoodskeho systému. To všetko nie sú náhody, sú to články jedného veľkého plánu.

Vtedy aj teraz sa krajiny OPEC označujú ako ropný kartel. Krajiny OPEC skutočne rokujú o produkčných a vývozných kvótach, rokujú o udržaní stabilných cien. Človek sa však čuduje, prečo sa nepripomína druhý kartel, ktorý tiež stál za udalosťami z roku 1973.

Hovoríte o karteli Sedem sestier?

Áno, Sedem sestier je kartel, ktorý vznikol začiatkom 30. rokov 20. storočia. V tom čase platili v Spojených štátoch aj v Európe veľmi prísne protimonopolné zákony, ale USA povolili tomuto ropnému kartelu výnimku. Jeho súčasťou bolo niekoľko amerických ropných spoločností – Standard Oil of New Jersey, Standard Oil of California a ďalšie. Teraz všetky svoje značky zmenili. A boli v ňom aj dve alebo tri európske spoločnosti. Týchto sedem sestier si skutočne rozdeľovalo svetový trh, určovali si aj vlastné kvóty a, samozrejme, mali záujem na zvýšení cien “čierneho zlata”.

Dnes už nie sú “viditeľné”, ale podľa môjho názoru medzi týmito poprednými západnými ropnými korporáciami existujú rovnaké kartelové dohody. A kartelové dohody sú dohody o rozdelení trhov a udržaní určitej jednotnej úrovne cien produktov.

Môžu teraz konkurovať OPECu?

Viete, nemyslím si, že budú konkurovať krajinám OPEC z toho dôvodu, že krajiny OPEC majú oveľa väčší potenciál, myslím z hľadiska zásob uhľovodíkov – ropy aj zemného plynu, hoci zemný plyn sa tam neberie do úvahy. A mimochodom, boli pokusy vytvoriť “plynový OPEC”, ale zatiaľ tieto pokusy zlyhali. Myslím si, že sú to len akési vedľajšie výhody aktivít OPEC. Pretože ak táto organizácia stanovuje nejaké vysoké ceny, tak spoločnosti tohto kartelu siedmich sestier – hoci dnes ich asi nie je sedem, ale tradične sa tak nazývajú – určite tiež pracujú s týmito cenami, profitujú z toho. A čo viac, profitujú z toho viac ako krajiny OPEC, pretože krajiny vyvážajúce ropu, ktoré sú členmi organizácie alebo v rozšírenom OPEC+, kam patrí aj Rusko, si stále musia plniť svoje záväzky, zatiaľ čo spoločnosti práve z tejto skupiny siedmich nemajú žiadne záväzky. Môžu si z vlastných pohnútok určovať úroveň produkcie a vývozu.

Foto: crru.ru

A čo zelená energia – dostala sa do popredia a najmä v tomto roku by investori v Amerike mohli investovať približne 1,7 bilióna dolárov – môžu byť rovnakými príjemcami aj zelené energetické spoločnosti?

Myslím si, že zelená energia je projektom pánov peňazí, ktorí si objednali propagáciu noriem ESG, čo sú normy v oblasti životného prostredia, sociálnych vecí a správy vecí verejných, a tam sa hlavný dôraz kladie na zelenú agendu. Zverili to obrovskému finančnému holdingu Black Rock, Black Rock, ktorý v skutočnosti spravuje aktíva v hodnote biliónov dolárov. Podľa najnovších údajov má Black Rock pod správou 10 biliónov dolárov. Tento holding určite rozhoduje o investovaní do tých či oných cenných papierov, alebo naopak, o stiahnutí sa z nejakého investičného subjektu, s prihliadnutím práve na tieto “zelené” normy.

Samozrejme, sú tu aj záujmy majiteľov peňazí, ktorí podkopávajú svetový trh a snažia sa nejakým spôsobom oslabiť pozície spoločností tretieho sveta, medzi ktoré patria aj ruské spoločnosti s podobným energetickým profilom.

Ide o vážnu kampaň. Žiaľ, keď sa 24. februára minulého roka začala SVO, zdalo by sa, že na celú túto “zelenú” agendu by sme už mali zabudnúť a zabudnúť aj na Parížsku klimatickú dohodu z roku 2015, ale ukazuje sa, že ruská centrálna banka ako finančný megaregulátor ju v Rusku naďalej podporuje. Sledujem, čo centrálna banka robí, robí tam nejaké školenia medzi účastníkmi ruského finančného trhu a požaduje, aby títo účastníci finančného trhu dodržiavali západné normy ESG. To zahŕňa aj environmentálne normy.

Pre mňa je to lakmusový papierik, že Ruská centrálna banka je vlastne akýmsi trójskym koňom, ktorý pôsobí v Rusku v záujme Západu, v tomto prípade presadzovaním agendy ESG. Tam presadzujú dokonca aj rodové štandardy na ruskom finančnom trhu. Je to nejaká nočná mora.

V súčasnej energetickej kríze Európa sľubuje, že sa vzdá ruskej ropy a plynu. Podarí sa jej to tento rok a kto z toho bude mať prospech?

Už sa jej z veľkej časti vzdali. Alexander Novak, podpredseda vlády zodpovedný za palivovo-energetický komplex, povedal, že straty na západe sme nahradili našimi východnými partnermi, predovšetkým Čínou a Indiou. Takže podľa môjho názoru tu už prebieha nezvratný proces – Európa sa izoluje od Ruska, ale stáva sa závislou od USA a práve od týchto energetických korporácií.

Mimochodom, hlavnými beneficientmi podľa minuloročných výsledkov je desať ropných korporácií. Z nich päť sú americké korporácie: ExxonMobil, Chevron, Marathon Petroleum, Valero Energy a Phillips. Päť európskych spoločností: britská Shell, British Petroleum, francúzska Total, nórska Equinor a talianska Eni. Ide o prvých desať spoločností, ktoré v minulom roku dosiahli najvyššie zisky. Skúmal som tieto štatistiky. Samozrejme, Američania zarobili oveľa viac ako Európania, hoci obaja dosiahli v minulom roku rekordné zisky. Dokonca som ich porovnal s ruskými spoločnosťami, Rosneftom a Gazpromom – my sme, samozrejme, tiež mali rast obratu a zisku a ziskovosť sa zvýšila, ale jednoznačne zaostávame za Američanmi a dokonca aj za Európanmi. Takže z toho profitujú najmä Američania.

Aj keď hovoríme o rope, mali by sme asi spomenúť aj plyn? Aká je situácia v tejto oblasti?

Pokiaľ ide o plyn, túto situáciu využívajú najmä Američania, ktorí dodávajú skvapalnený plyn. Samozrejme, ruské uhľovodíky si stále nachádzajú cestu na európsky trh, ale deje sa to okľukou. Kedysi išiel cez Čínu, ale teraz sa zdá, že Číňania povedali, že tento reexport zastavili. Naši indickí priatelia sa však stále zaoberajú takýmto reexportom.

Môžeme teda povedať, že Rusko postupne stráca pôdu pod nohami? A ak áno, čo potom robiť??

Nie, ako to myslíte, že stráca? Naďalej všetko hodnotíme z hľadiska svetového trhu. A my potrebujeme obrátiť náš ropný a plynárenský priemysel na domáci trh. Je to úplná hanba, že dodávame na svetový trh nespracované suroviny. A na našom domácom trhu je veľa spotrebiteľov hladných po tovaroch takého hĺbkového spracovania uhľovodíkov – rôzne druhy chemických výrobkov, gumárenské výrobky a tak ďalej. Odborníci hovoria, že každý mrak má svetlú stránku a že sa musíme obrátiť nie na Indiu a Čínu, ale na domáci trh, ale to, žiaľ, zatiaľ nevidno.

Autor: Alexej Polovnikov

Pôvodný text: https://www.nakanune.ru/articles/120925/

Ilustrácia z filmu There Will Be Blood

Preklad: Milo s pomocou DeepL