Pôvodná stať Leva Nikolajeviča Tolstého je doplnená poznámkami a komentárom od VP ZSSR (pravdepodobne), vo verzii ktorú som našiel, nebol autor poznámok uvedený.

Ilustrácia: Klawdi Lebedew, Hromadný krst Kyjevčanov v Dnepri

Ľudia spolu žijú v mieri a harmonicky spolupracujú len vtedy, keď sú zjednotený rovnakým svetonázorom: rovnako chápu cieľ aj poslanie svojej činnosti.

Tak je tomu v rodinách, tak je tomu v rôznych zoskupeniach ľudí, tak je tomu v politických stranách, tak je tomu v spoločenských vrstvách a tak je tomu aj v národoch zjednotených do štátov.

Ľudia jedného národa žijú spolu viac-menej v mieri a družne obhajujú svoje spoločné záujmy len dovtedy, kým zdieľajú ten istý svetonázor, ktorý si všetci osvojili a uznávajú ho. Spoločný svetonázor sa v národe zvykne odrážať v ustanovenom náboženstve.

Bolo tomu tak aj pohanskom staroveku, a platí to aj dnes: či už v pohanských alebo mohamedánskych národoch, no najzreteľnejšie to vidno v najstaršom národe Číny, ktorý dodnes žije mierumilovným a harmonickým životom. Platilo to aj u takzvaných kresťanských národov. Tieto národy boli vnútorne zjednotené tým náboženstvom, ktoré sa volalo kresťanské.

Toto náboženstvo predstavovalo veľmi nerozumné a vnútorne protirečivé spojenie tých najzákladnejších a večných právd o ľudskom živote s tými najprimitívnejšími požiadavkami pohanského života. No bez ohľadu na to, aké primitívne bolo toto spojenie, ono sa odievalo do slávnostnej formy a dlhý čas vyhovovalo mravným a rozumovým požiadavkám európskych národov.

Čím viac sa život posúval vpred a čím vyššia bola osveta národov, tým boli čoraz očividnejšie vnútorné rozpory obsiahnuté v tomto náboženstve, jeho neopodstatnenosť, neschopnosť a zbytočnosť. Tak to pokračovalo celé storočia a v súčasnosti to dospelo až do toho, že to náboženstvo sa udržuje len zotrvačnosťou, nikto ho už neuznáva a neplní svoje hlavné náboženské poslanie: zjednocovanie ľudí v jednom svetonázore, jednom spoločnom chápaní zmyslu života.

Kedysi sa toto náboženské učenie rozpadávalo na rôzne sekty, a tieto sekty horlivo obhajovali každá svoje chápanie, teraz sa už nedeje ani to. Ak aj existujú rôzne sekty medzi rôznymi milovníkmi sporov, nikto sa už seriózne o tieto sekty nezaujíma. Celá národná masa — jak tí najvzdelanejší, tak aj tí najnevzdelanejší pracujúci už neveria nielen tomuto kresťanskému náboženstvu, ktoré kedysi hýbalo celé masy, ale už neveria žiadnemu náboženstvu a sú presvedčení, že samotný pojem „náboženstvo“ je niečo zaostalé a nepotrebné. Vzdelaní ľudia veria vo vedu, socializmus, anarchizmus, pokrok. Nevzdelaní ľudia veria v obrady, cirkevnú službu, nedeľný odpočinok, no je to pre nich len tradícia, slušnosť; avšak reálnej viery, ktorá by spájala ľudí a hýbala nimi, tu vôbec niet, prípadne nachádzame len jej zvyšky.

Oslabenie viery, jej zámena či skôr zatemnenie poverčivými zvykmi a^[2] pre masy aj racionalistický výklad základov viery najvyššími vzdelanými triedami prebieha všade: aj v brahmanizme, aj v konfuciánstve, aj v budhizme, aj v mohamedánstve, no nikde nevidno to úplné oslobodenie národov od náboženstva, aké sa udialo a neobyčajne rýchlo sa deje v kresťanstve.

Zatemňovanie základov viery poverčivými výkladmi a zvykmi, je jav, ktorý vidíme vo všetkých náboženstvách. Spoločné príčiny zatemňovania základov viery spočívajú, po prvé, najmä v tom, že práve nechápajúci ľudia si vždy žiadajú výklad učenia a svojimi vlastnými výkladmi ho potom deformujú a oslabujú; po druhé, väčšina ľudí hľadá viditeľné formy prejavu učenia, a duchovný zmysel učenia prevádza na materiálny; po tretie, kňazské deformácie náboženských základov učenia (týka sa všetkých náboženstiev) kvôli zabezpečeniu výhod pre kňazov^[3] a vládnuce triedy.

Všetky náboženské učenia majú tieto tri príčiny deformujúce ich náboženstvá spoločné, čiastočne zdeformovali učenie brahmanizmu, budhizmu, taoizmu, konfuciánstva, židovstva, mohamedánstva; tieto príčiny však nezničili vieru v tieto učenia. A národy Ázie bez ohľadu na deformácie, ktorým podľahli tieto učenia, im naďalej veria a takto zjednotené obhajujú svoju nezávislosť. A jedine tzv. kresťanské náboženstvo stratilo všetky svoje povinnosti voči národom, ktoré ho vyznávajú, a prestalo byť náboženstvom. Čím to je? Aké zvláštne príčiny spôsobili tento čudný jav?

Príčina spočíva v tom, že takzvané cirkevno-kresťanské učenie nie je originálom, ktorý by vznikol na základe kázania jedného veľkého učiteľa ako budhizmus, konfuciánstvo, taoizmus, ale je to len falzifikát pravého učenia veľkého učiteľa, ktorý nemá s pravým učením takmer nič spoločného, okrem názvu zakladateľa a niektorých nijako nesúvisiacich téz, prevzatých z pôvodného učenia.

Viem, že to, čo sa chystám teraz povedať — konkrétne to, že tá cirkevná viera, ktorú už stáročia vyznávajú milióny ľudí pod názvom kresťanstvo, nie je nič iné než veľmi primitívna židovská sekta, ktorá nemá nič spoločné s pravým kresťanstvom — sa bude zdať ľuďom, slovne vyznávajúcim učenie tejto sekty, nielenže nepravdepodobné, ale dokonca vrcholom strašného rúhania.

Ale ja to nemôžem nepovedať. Nemôžem to nepovedať preto, lebo kvôli tomu, aby ľudia mohli využívať veľké dobro, ktoré nám poskytuje pravdivé kresťanské učenie, sa musíme predovšetkým oslobodiť od tohto útržkovitého, lživého, a hlavne hlboko amorálneho učenia, ktoré pred nami skrylo to pravé kresťanské učenie. Toto učenie, ktoré pred nami skrylo učenie Krista, je tým Pavlovým učením, opísaným v jeho posolstvách a vloženým do základov cirkevnej náuky. Táto náuka nielenže nie je učením Krista, ale je náukou, ktorá je s ním v priamom protiklade

Treba si len pozorne prečítať evanjeliá, a nevenovať /v nich/^[4] prílišnú pozornosť všetkému tomu, čo nesie pečať poverčivých vsuviek doplnených tvorcami písiem (ako napríklad zázrak v Káne Galilejskej, kriesenie mŕtvych, zázračné uzdravenia, vyháňanie besov^[5] a zmŕtvychvstanie samotného Krista), ale všímať si to, čo je jednoduché, jasné, pochopiteľné a vnútorne spojené jednou a tou istou myšlienkou, — a potom si prečítať aspoň posolstvá apoštola Pavla (považované za tie najlepšie), aby bol vidieť ten hlboký nesúlad, ktorý ani nemôže nebyť medzi celosvetovým večným učením jednoduchého svätého človeka Ježiša a praktickým, dočasným, lokálnym, nejasným, pomotaným, povýšeneckým a podriaďujúcim sa existujúcemu zlu učením farizeja Pavla.

Tak, ako podstata Kristovho učenia (tak, ako všetko skutočne veľké) je jednoduchá, jasná, všetkým dostupná a možno ju vyjadriť stručne: človek je Božím synom, — tak podstata Pavlovho učenia je umelá, temná a absolútne nepochopiteľná pre každého človeka, ktorý nie je zhypnotizovaný.

Podstata Kristovho učenia spočíva v tom, že pravým blahom človeka je plnenie otcovej vôle. A otcovou vôľou je zjednocovanie ľudí. A preto aj odmena za plnenie otcovej vôle je jej samotné plnenie, zjednotenie s otcom. Terajšou odmenou je uvedomovanie si jednoty s vôľou otca. Toto vedomie dáva najvyššiu radosť a slobodu. Dosiahnuť sa to dá len pozdvihnutím svojho ducha, prenesením života do života duchovného.

Podstata Pavlovho učenia je v tom, že Kristova smrť a jeho zmŕtvychvstanie zachraňuje ľudí pred hriechmi a krutými trestami, ktoré Boh predurčil terajším ľuďom za hriechy ich prarodičov.

Tak, ako základom Kristovho učenia je to, že hlavnou a jedinou povinnosťou človeka je plnenie Božej vôle, t.j. lásky k ľuďom, — tak jediným základom Pavlovho učenia je to, že jedinou povinnosťou človeka je viera v to, že Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vykúpil a vykupuje hriechy ľudí.

Tak, ako podľa Kristovho učenia je odmenou pre každého človeka za pozdvihnutie svojho života do duchovnej podstaty radostná sloboda uvedomovania si svojho spojenia s Bohom, — tak podľa Pavlovho učenia sa odmena za dobrý život nenachádza tu, ale v budúcnosti, v posmrtnom stave. Podľa Pavlovho učenia treba žiť dobrým životom hlavne kvôli tomu, aby sme sa za odmenu dostali „tam“. So svojou typickou nelogickosťou v snahe dokázať, že blaženosť budúceho života musí existovať, hovorí: «Ak nevedieme hýrivý život a vzdávame sa pôžitku páchať na zemi podlosti, a odmena v budúcom živote neexistuje, potom budeme za hlupákov»^[6].

Áno, základom Kristovho učenia je pravda, zmysel života. Základom Pavlovho učenia je kalkul a fantázia.

Z takýchto rôznych základov prirodzene vyplývajú ešte rozdielnejšie závery.

Tam, kde Kristus hovorí, že ľudia by nemali očakávať budúce odmeny a tresty, ale mali by (ako robotníci u pána) pochopiť svoje poslanie a plniť ho, — je celé Pavlovo učenie založené na strachu z trestu a na prisľúbenej odmene, nanebovzatí alebo na tom najnemravnejšom postuláte, že ak veríš, tak sa zbavíš hriechov, si bezhriešny.

Tam, kde sa v evanjeliu ohlasuje rovnosť všetkých ľudí a hovorí sa o tom, že čo je veľké pred ľuďmi, to je hanebné pred Bohom, — tam Pavol učí podriaďovať sa vrchnosti, lebo tá pochádza od Boha, takže kto odporuje vrchnosti, ten odporuje Božím predpisom.

Tam, kde Kristus učí, že človek musí stále odpúšťať, — tam Pavol zosiela kliatbu na tých, ktorí nerobia to, čo on káže, a radí nakŕmiť a napojiť hladného nepriateľa s tým, aby týmto skutkom nasypal na nepriateľovu hlavu horúce uhlíky, a prosí Boha, aby kvôli nejakým osobným účtom potrestal kováča Alexandra.

Evanjelium hovorí, že všetci ľudia sú si rovní. Pavol pozná otrokov a prikazuje im podriaďovať sa svojim pánom. Kristus vraví: «Neprisahaj vôbec. Cisárovi dávaj len to, čo je cisárovo. A to, čo patrí Bohu (tvoja duša), to nedávaj nikomu». Pavol hovorí: «Každá duša nech sa podriaďuje vrchnostiam. Lebo niet vrchnosti, iba ak od Boha; a tie, čo sú, sú zriadené Bohom. Kto sa teda protiví vrchnosti, Božiemu zriadeniu sa protiví; a tí, čo sa protivia, priťahujú si súd» (Rimanom, 13:1, 2).

Kristus vraví: «Všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú». Pavol vraví: «Vrchnosť je Božou služobníčkou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, boj sa! Lebo nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu nad tým, kto robí zle» (Rimanom 13:4).

Pavol vraví: «Aj preto platíte dane, lebo sú to Boží služobníci a venujú sa práve tomuto účelu. Dávajte každému, čo ste povinní: komu daň, tomu daň; komu obrok, tomu obrok; komu bázeň, tomu bázeň; komu česť, tomu česť» (Rimanom 13:6, 7).

No nielen tieto protikladné učenia Krista a Pavla poukazujú na nezlučiteľnosť veľkého svetového učenia (objasňujúceho to, čo vypovedali všetci najväčší mudrci Grécka, Ríma i Východu) s plytkou, sektárskou, prchkou kázňou nekultúrneho, sebaistého, trochu márnomyseľného, chvastúnskeho a prefíkaného žida. Túto nezlučiteľnosť musí vidieť každý človek, ktorý si osvojil podstatu veľkého kresťanského učenia.

A medzitým celý rad náhodných príčin spôsobil to, že toto ničotné a lživé učenie zabralo miesto veľkému, večnému a pravdivému Kristovmu učeniu, a dokonca na mnoho storočí ho skrylo pred vedomím väčšiny ľudí.

Pravda, v každej dobe existovali v kresťanských národoch ľudia, ktorí chápali kresťanské učenie v jeho pravdivom význame, ale boli to len výnimky. Väčšina takzvaných kresťanov, najmä potom, čo cirkevná vrchnosť Pavlove písma (dokonca aj jeho rady priateľom, aby pili víno na napravenie žalúdka) vyhlásila za nesporné dielo Svätého Ducha, — väčšina verila tomu, že práve toto nemravné a popletené učenie (ktoré práve preto plodilo rôzne voľné výklady) je skutočným učením samotného Boha-Krista.

Existovalo mnoho rôznych príčin takéhoto poblúdenia.

Prvá bola tá, že Pavol, tak ako všetci samoľúbi a ctibažní kazatelia lži, sa stresoval, behal z miesta na miesto, verboval učeníkov, neštítiac sa žiadnych prostriedkov, aby ich len získal; avšak ľudia, ktorí pochopili pravdivé učenie, tak tí ho žili a neponáhľali sa ho hneď hlásať^[7].

Druhá príčina spočívala v tom, že apoštolské listy hlásajúce v mene Ježiša Krista Pavlovo učenie, boli známe ešte pred samotným evanjeliom (bolo to v 50. rokoch po narodení Krista. Evanjeliá sa objavili až neskôr)^[8].

Tretia príčina bola v tom, že Pavlovo primitívne poverčivé učenie malo bližšie k primitívnemu davu, ktorý ochotne prijal novú poveru, ktorou len zamenil starú.

Štvrtou príčinou bol fakt, že toto učenie (nech už bolo akokoľvek lživé voči tým základom, ktoré deformovalo), súc predsa len rozumnejšie než primitívne pohanstvo vyznávané národmi, nenarušovalo pohanské formy života, a tak ako pohanstvo, tiež dopúšťalo a ospravedlňovalo násilie, popravy, otroctvo. Zatiaľ čo pravdivé Kristovo učenie svojim odmietaním akéhokoľvek násilia, popráv, vojen, otroctva, bohatstva — už od základu likvidovalo celú štruktúru pohanského života^[9].

Podstata veci bola nasledovná:

V Galilei a Judsku sa objavil veľký mudrc, učiteľ života, Ježiš, prezývaný Kristus. Jeho učenie sa skladalo z tých večných právd o ľudskom živote, ktoré všetci ľudia hmlisto tušili a ktoré boli už viac-menej zrozumiteľne vyjadrené všetkými veľkými učiteľmi ľudstva: brahmanskými mudrcmi, Konfuciom, Laom-c^[10], Budhom. Tieto pravdy boli prijímané jednoduchými ľuďmi okolo Krista a časovo boli viac-menej zladené s židovskými náboženskými predstavami tej doby, z ktorých hlavnou bolo očakávanie príchodu mesiáša.

Objavenie sa Krista s jeho učením, ktoré zmenilo celú štruktúru dovtedajšieho života, prijali niektorí ako splnenie proroctva o Mesiášovi. Je veľmi pravdepodobné, že aj sám Kristus viac-menej prispôsoboval svoje večné, celosvetové učenie k náhodným, dočasným náboženským formám toho národa, v ktorom ho hlásal. No nech už to bolo akokoľvek, Kristovo učenie pritiahlo učeníkov, prebudilo národ a jeho neustále rozrastanie začalo židovskej vrchnosti prekážať do takej miery, že Krista popravili^[11] a po jeho smrti prenasledovali, mučili a popravovali aj jeho nasledovníkov (Štefana a ďalších). Popravy, ako tomu býva vždy, len umocňovali vieru nasledovníkov.

Vytrvalosť a presvedčenosť týchto nasledovníkov, pravdepodobne, na seba pritiahli pozornosť a ohromili jedného z farizejov-prenasledovateľov menom Šavol. A tento Šavol, ktorý neskôr dostal meno Pavol, bol človek veľmi ctibažný, ľahkomyseľný, no horlivý a prefíkaný. Odrazu sa z nejakého vnútorného dôvodu (o ktorom sa môžeme len dohadovať) rozhodol, že namiesto svojej doterajšej činnosti namierenej proti Ježišovým učeníkom využije silu tohto presvedčenia, s ktorou sa stretol u Kristových nasledovníkov, a stane sa zakladateľom novej náboženskej sekty, do základov ktorej následne vložil tie veľmi nejasné a neurčité predstavy, ktoré mal o Kristovom učení: všetky tie s ním zrastene židovské farizejské tradície, a hlavne svoje výmysly o účinku viery, ktorá má zachraňovať a ospravedlňovať ľudí od hriechu^[12].

Od tých čias, od 50-tych rokov po Kristovej smrti, sa začalo intenzívnejšie hlásanie tohto lživého kresťanstva, a za tých 5-6 rokov boli napísané prvé (neskôr uznané ako sväté) pseudokresťanské písma, práve apoštolské listy. Listy ako prvé definovali pre masy absolútne nesprávny význam kresťanstva. Keď sa ustanovilo u väčšiny veriacich práve toto lživé chápanie kresťanstva, začali sa objavovať aj evanjeliá, ktoré (najmä Matúšovo) neboli originálnymi dielami jednej osoby, ale kombináciou mnohých opisov o živote a učení Krista. Najprv sa objavilo /evanjelium/ Marka, potom Matúša, potom Lukáša, a nakoniec Jána.

Žiadne z týchto evanjelií nepredstavuje originálne dielo, ale všetky sú pospájané z rôznych písem. Tak napríklad evanjelium Matúša má vo svojom základe krátke evanjelium židov, obsahujúce len kázeň na hore. A celé evanjelium je zložené z pripojených dodatkov. Tak je to aj s ostatnými evanjeliami. Všetky tieto evanjeliá (okrem hlavnej časti Jánovho Evanjelia), ktoré sa objavili po Pavlovi, boli viac-menej prispôsobované už existujúcemu Pavlovmu učeniu.

Takže pravdivé učenie veľkého učiteľa, to, ktoré spôsobilo, že samotný Kristus a jeho nasledovníci za neho umierali, spôsobilo aj to, že Pavol si toto učenie zvolil pre svoje ambiciózne ciele: pravdivé učenie, od prvých krokov prekrúcané Pavlovými skomoleninami bolo stále viac a viac prikrývané hrubou vrstvou povier, skomolenín, nesprávnym chápaním a skončilo sa to tým, že skutočne pravdivé Kristovo učenie ostalo pre väčšinu neznáme a úplne ho nahradilo to čudné cirkevné učenie s pápežmi, metropolitmi, tajomstvami, ikonami, ospravedlnením skrze vieru atď., ktoré s pravdivým kresťanským učením nemá okrem názvu takmer nič spoločné.

Taký je vzťah pravdivého kresťanského učenia k pavlovskému cirkevnému učeniu, nazývanému kresťanským. Učenie bolo nepravdivé vzhľadom na to, ako sa prezentovalo, no nech už bolo akokoľvek nepravdivé, stále bolo o krok vpred pri porovnaní s náboženskými predstavami barbarov čias Konštantína.

A preto Konštantín a ľudia okolo neho ochotne prijali toto učenie, plne presvedčení o tom, že je sa jedná o Kristovo učenie^[13]. Keď sa toto učenie dostalo do rúk vládnucich kruhov, stávalo sa čoraz primitívnejším a približovalo sa k vnímaniu sveta ľudovými masami. Objavili sa ikony, sochy, zbožštené bytosti, a ľud úprimne veril tomuto učeniu.

Bolo tomu tak aj v Byzancii, aj v Ríme. Bolo tomu tak aj počas celého stredoveku, aj časti novoveku — až do konca 18. storočia, kedy sa ľudia, takzvané kresťanské národy, družne spájali v mene tejto cirkevnej pavlovskej viery, ktorá im síce dávala objasnenie zmyslu a poslania ľudského života, no veľmi nečestné a nemajúce nič spoločné s pravdivým kresťanstvom.

Ľudia mali náboženstvo, ktorému verili, a preto mohli žiť zladeným životom, obhajujúc spoločné záujmy.

Takto to trvalo dlho a trvalo by to dodnes, ak by táto cirkevná viera bola samostatným náboženským učením, ako je učenie brahmanizmu, budhizmu, učenie šintó, a obzvlášť čínske učenie Konfucia, a nebolo by falzifikátom kresťanského učenia bez vlastných koreňov.

Čím dlhšie žilo kresťanské ľudstvo, čím viac sa šírilo vzdelanie a čím smelší sa stávali svetskí aj cirkevní mocnári na základe prekrútenej viery (vyhlásenej za neomylnú), tým viac sa odhaľovala falošnosť prekrútenej viery, celá neopodstatnenosť a vnútorná protirečivosť učenia, ktoré za základ života považovalo lásku a pritom obhajovalo vojny a všelijaké násilie.

Ľudia stále menej a menej verili tomuto učeniu a skončilo sa to tým, že obrovská väčšina kresťanských národov prestala veriť nielen tomuto pokrútenému učeniu, ale prestali veriť akémukoľvek masovému náboženskému učeniu. Všetci sa rozdelili na nespočetné množstvo — nie vier, ale svetonázorov; všetci, ako sa hovorí: sa rozliezli ako slepé šteňatá od matky. A teraz všetci títo ľudia nášho kresťanského sveta s rôznymi svetonázormi a dokonca aj vierami: monarchisti, socialisti, republikáni, anarchisti, špiritisti, evanjelici atď., všetci sa boja jeden druhého a navzájom sa nenávidia.

Nebudem opisovať strastiplnosť, nejednotnosť, rozhorčenosť ľudí kresťanského ľudstva. Každý to vie. Stačí si len prečítať prvé noviny, ktoré vám padnú do ruky, či už tie najkonzervatívnejšie alebo tie najrevolučnejšie. Každý, kto žije uprostred kresťanského sveta, tak musí vidieť, že nech už je stav terajšieho kresťanského sveta akokoľvek zlý, tak to, čo ho čaká, je ešte horšie.

Vzájomná rozhorčenosť narastá a žiadne drobné záplaty, predkladané jak vládami, tak aj revolucionármi, socialistami, anarchistami, nemôžu priviesť ľudí (ktorí nemajú pred sebou iný ideál okrem vlastného blahobytu, a preto si závidia a navzájom sa nenávidia) k ničomu inému, než k rôznym vnútorným a zahraničným krvavým bojom a obrovským nešťastiam.

Záchrana nespočíva v mierových konferenciách a dôchodkových fondoch^[14], ani v špiritizme, evanjelizme, slobodnom protestantstve, socializme; záchrana spočíva v jedinom: v uznaní takej viery, ktorá by mohla spojiť ľudí našej doby. A taká viera existuje, a už teraz je veľa ľudí, ktorí ju poznajú.

Tou vierou je to Kristovo učenie, ktoré bolo pred ľuďmi skryté lživým učením Pavla a cirkvou. Stačí len strhnúť tie rúška, ktoré pred nami ukrývajú pravdu a odhalí sa nám Kristovo učenie, ktoré ľuďom vysvetľuje zmysel ich života a poukazuje na prejavy tohto učenia v živote, a dáva ľuďom možnosť žiť rozumne a v mieri.

Toto učenie je jednoduché, jasné a ľahko realizovateľné, spoločné pre všetkých ľudí na svete, a nielenže sa nerozchádza s učeniami Krišny, Budhu, Lao-C, Konfucia v ich neprekrútenej podobe, Sokrata^[15], Epiktéta^[16], Marca Aurélia^[17] a všetkých mudrcov, ktorí chápali (jednotné pre všetkých ľudí) poslanie človeka a zákon (jednotný pre všetkých ľudí a všetky učenia) prameniaci z uvedomenia si tohto poslania, — ale ich dokonca potvrdzuje a vysvetľuje.

Zdalo by sa, že pre trpiacich ľudí je ľahké sa oslobodiť od tých primitívnych povier, pokrúteného kresťanstva, v ktorom žili a žijú, a následne si osvojiť to pôvodné náboženské učenie, ktorého praktizovanie nutne uspokojuje jak telesnú, tak aj duchovnú podstatu človeka. Avšak na ceste k tomu učeniu stojí množstvo najrôznejších prekážok: aj to, že lživé učenie je vyhlásené za božské; aj to, že je natoľko prepletené s pravdivým učením, že oddeliť pravdivé od nepravdivého je veľmi ťažké; aj to, že tento podvod je posvätený tradíciou staroveku, a na jej základe vzniklo mnoho diel, ktoré sa považujú za dobré, avšak priznaním pravdivého učenia by ich bolo treba označiť za hanebné; aj to, že na základe lživého učenia sa sformoval život pánov a otrokov, vďaka ktorému bolo možné dosiahnuť všetko to iluzórne blaho materiálneho pokroku, ktorým sa naše ľudstvo tak pýši. Avšak pri nastolení pravdivého kresťanstva bude musieť najväčšia časť týchto (materiálnych) pomôcok zmiznúť, pretože bez otrokov ich nebude mať kto vyrábať.

Obzvlášť závažnou prekážkou je aj to, že pravdivé učenie nie je výhodné pre vládnuce vrstvy. Vládnuce vrstvy majú možnosť aj pomocou lživej výchovy, podplatenia, násilia a hypnózy dospelých šíriť lživé učenie, ktoré pred ľuďmi skryje pravdivé učenie, ktoré jediné môže priniesť zaručené a neodňateľné blaho všetkým ľuďom.

A najdôležitejšou prekážkou je to, že v dôsledku toho, že lož prekrúteného kresťanského učenia sa stala príliš očividnou, tak v poslednom čase sa čoraz viac šíri primitívna povera, mnohonásobne škodlivejšia, než všetky staroveké povery. Tá povera hovorí, že náboženstvo ako také je čosi nepotrebné, prežité, že aj bez náboženstva môže ľudstvo žiť rozumný život.

Poverčivosť je vlastná najmä obmedzeným ľuďom. A keďže v súčasnosti je takých ľudí väčšina, tak primitívna poverčivosť sa šíri stále viac. Títo ľudia, predstavujúc si len náboženské skomoleniny, si myslia, že náboženstvo ako také je čosi zaostalé, ľudstvom prežité, a vraj teraz ľudia zistili, že dokážu žiť aj bez náboženstva, t.j. bez odpovede na otázku: načo žijú ľudia, a čím by sa, ako rozumné bytosti, mali riadiť?

Túto primitívnu poveru šíria najmä takzvaní vedci, t.j. ľudia obzvlášť obmedzení, ktorí stratili schopnosť originálneho rozumného myslenia v dôsledku neustáleho učenia sa cudzích myšlienok a venovania sa prázdnym a nepotrebným otázkam. Obzvlášť ľahko a ochotne túto poveru prijímajú robotníci otupení monotónnou strojovou prácou v mestách, ktorých počet neustále stúpa^[18].

V tejto čoraz viac rozširujúcej sa povere leží aj príčina neprijatia pravdivého Kristovho učenia. No v nej, v tejto šíriacej sa povere, leží aj príčina toho, že ľudia nevyhnutne dospejú k pochopeniu toho, že náboženstvo, ktoré odmietajú (mysliac si, že ide o Kristovo náboženstvo), je len jeho deformáciou, a že jedine pravdivé náboženstvo môže ľudstvo zachrániť pred tými pohromami, do ktorých čoraz viac upadáva pri svojom živote bez náboženstva.

Sama životná skúsenosť ľudí privedie k nutnosti pochopiť, že ľudia bez náboženstva nikdy nežili a ani nemôžu žiť; a to, že sú teraz živí, je len vďaka tomu, že uprostred nich ešte žijú zvyšky náboženstva; pochopia, že vlci a zajace môžu žiť bez náboženstva, ale človek, ktorý má rozum (t.j. nástroj, ktorý mu dáva obrovskú silu), ak žije bez náboženstva a podriaďuje sa svojim zvieracím inštinktom, tak sa stáva tým najstrašnejším zverom, ktorý škodí najmä sebe podobným.

Takže toto ľudia nutne pochopia. A začínajú to chápať už teraz, po tých hrozných pohromách, ktoré si spôsobujú alebo sa ešte len chystajú spôsobiť. Ľudia pochopia, že nesmú žiť v spoločnosti bez jedného spoločného chápania života, ktoré ich zjednocuje. A to spoločné, všetkých ľudí zjednocujúce chápanie života sa hmlisto vznáša vo vedomí všetkých ľudí kresťanského sveta sčasti aj preto, že toto vedomie je vlastné človeku ako takému, a sčasti preto, že toto chápanie života je vyjadrené v tom istom učení, ktoré bolo prekrútené, no jeho podstata presvitala cez tieto deformácie.

Treba len pochopiť, že všetko, čo ešte drží náš svet, všetko, čo je v ňom dobré, všetka jednota, všetky tie ideály, ktoré sa vznášajú pred ľuďmi: socializmus, anarchizmus — to nie je nič iné, ako čiastkové prejavy toho pravdivého náboženstva, ktoré bolo pred nami skryté pavlovstvom a cirkvou (skryté bolo pravdepodobne preto, že vedomie národov ešte nedorástlo do pravdivého náboženstva), a do ktorého teraz dorástlo kresťanské ľudstvo.

Ľudia našej doby a sveta nemusia (ako si to myslia obmedzení a ľahkomyseľní ľudia, takzvaní vedci) vymýšľať nové základy života, ktoré by mali silu zjednotiť všetkých ľudí, treba len odhodiť všetky tie deformácie, ktoré pred nami skrývajú pravdivú vieru, a táto viera, jednotná so všetkými rozumnými základmi vier celého ľudstva, sa pred nami odhalí nielen v celej svojej vznešenosti, ale aj v celej svojej záväznosti pre každého človeka, ktorý má rozum.

Ako tekutina pripravená na kryštalizáciu čaká na svoj impulz k tomu, aby sa zmenila na kryštály, tak aj kresťanské ľudstvo čakalo na podobný impulz k tomu, aby sa jeho hmlisté kresťanské túžby (tlmené lživými učeniami a najmä poverou o tom, že ľudstvo môže žiť bez náboženstva) zmenili na skutočnosť, a tento impulz nám je daný takmer súčasne s prebudením východných národov a revolúciou ruského ľudu, ktorý si v sebe najviac zo všetkých zachoval ducha pravdivého, a nie pavlovského kresťanstva.

Príčina toho, že sa všetky kresťanské národy, a najmä ten ruský, dnes nachádzajú v tak žalostnom stave je tá, že národy nielen stratili jedinú podmienku pre mierové, harmonické a šťastné spolužitie ľudí: vieru v rovnaké základy života a spoločné zákony konania, — nielenže prišli o tento základný predpoklad dobrého života, ale ešte aj ustrnuli v primitívnej povere o tom, že ľudia môžu žiť dobrý život aj bez viery.

Zachrániť nás pred týmto stavom môže len jedno: uznať, že ak aj kresťanská viera bola prekrútená a musí byť teda odmietnutá, tak tá pôvodná Kristova viera je jediná a najnutnejšia pravda našej doby, ktorá je uznávaná všetkými ľuďmi nielen kresťanského, ale aj východného sveta, a ktorej nasledovanie dá ľuďom (individuálne aj spoločne) nie žalostný, ale harmonický a dobrý život.

Záchrana nie je v tom, aby sme si zorganizovali život tak, ako sme si ho vymysleli pre iných ľudí (ako to teraz chápu ľudia bez viery, každý po svojom: jedni parlamentarizmus, iní republiku, tretí socializmus, štvrtí anarchizmus), ale v tom, aby všetci ľudia jednotne chápali poslanie svojho života a jeho zákon, a aby žili podľa toho zákona v láske s inými ľuďmi, no bez stanovenia vopred akéhokoľvek známeho spoločenského zriadenia.

Organizácia života všetkých ľudí bude dobrá len vtedy, keď sa ľudia o ňu nebudú starať, ale budú sa starať len o to, aby si každý svedomite vyplnil požiadavky svojej viery. Len vtedy bude organizácia života najlepšia — nie taká, akú si vymýšľame, ale taká, aká by mala byť v súlade s tou vierou, ktorú ľudia vyznávajú a ktorej zákony dodržiavajú.

A takáto viera existuje v čistom kresťanstve, ktoré sa zhoduje so všetkými učeniami starovekých a východných mudrcov.

A ja si myslím, že práve teraz nastal čas tejto viery. A to najlepšie, čo môže človek urobiť v našej dobe, je to, aby sa vo svojom živote riadil učením tejto viery a napomáhal jej šíreniu medzi ľuďmi.

L. N. Tolstoj, 17. mája 1907

* * *

Komentár VP ZSSR

L.N. Tolstoj veľmi správne poukázal na fakt zámeny Zvestovania (Evanjelia) Božieho Kráľovstva na Zemi, akým bolo kresťanstvo v slovách aj skutkoch Ježiša, vieroukou spásy skrze vieru v «sebaobetovanie, popravu a vzkriesenie boha», ktorá bola zasiata do ľudských duší spolu so starozákonnými proroctvami Izaiáša dávno pred dobou prvého príchodu Krista a skutkami apoštolov. Podstrčená vierouka sa skutočne rozšírila za najaktívnejšej účasti Pavla, na čo poukazuje L.N. Tolstoj. Pritom Šavol-Pavol nebol len nástrojom antikresťanstva, ale aj obeťou okolností vytvorených „svetovým zákulisím“ dávno pred jeho narodením v medziach Božieho dopustenia. No keďže samotný L.N. Tolstoj sa nevymedzil voči starozákonnej doktríne Deuteronómium-Izaiáš, tak neverí ani v Kristom zjavenú možnosť Božieho Kráľovstva na Zemi ako zázračnej rozprávkovej civilizácie (z pohľadu dnes prevládajúceho videnia sveta) a zaraďuje to medzi poverčivé vsuvky-výmysly. A tak, keď hodnotil Pavlovu činnosť, mnohé v nej prekrútil, «merajúc Pavla podľa svojho metra» na základe svojich nepriateľských predsudkov voči nemu, a nemohol o tom nevedieť. V tomto ohľade nebol lepší ako Pavol: história vzniku historicky reálneho kresťanstva a jeho sociologických doktrín mala viacej aspektov, než uviedol L.N. Tolstoj v uvedenom článku. Aby sme ukázali jednostrannosť jeho interpretácie, pripomenieme si už spomenutý cvičný sociálny experiment «Kumránska občina Nového Zákona» a uvedieme fragment z kapitoly „Heréza, odsúdená k víťazstvu“, ktorý je súčasťou našej knihy „Nastal čas o Stalinovi pohovoriť…“.

***

«Chiliazmus (z gréc. chilias – tisíc) alebo milenarizmus (z lat. mille – tisíc) je náboženské učenie, podľa ktorého bude koncu sveta (t.j. Súdnemu dňu – naša poznámka v citáte) predchádzať tisícročné „božie kráľovstvo“ na zemi» (Veľká Sovietska Encyklopédia, vyd. 3, zv. 28, str. 252).

Chiliastické idey od momentu ich vzniku v prostredí pracujúcej väčšiny boli vládnucimi kresťanskými cirkvami považované za herézu, t.j. za lživé, chybné učenie. Dnes sú chiliastické prúdy v kresťanských cirkvách vykorenené, a cirkevní hodnostári sú nielen zhovievaví k moci silných tohto sveta, ale hľadajú aj svoj podiel na akejkoľvek moci, pričom Písmo interpretujú výlučne v tom zmysle, že spoločnosť musí podporovať každú vrchnosť, pretože niet takej vrchnosti, ktorá nepochádza od Boha:

«Otroci, podriaďujte sa svojim fyzickým pánom so strachom a chvením z úprimného srdca ako Kristovi. Neslúžte len naoko ochotne, ako pätolizači, ale ako Kristovi otroci z duše plniaci Božiu vôľu. Slúžte horlivo ako Pánovi, nie ako ľuďom, vediac, že každý dostane od Pána tú mieru dobra, ktoré vykonal, či je otrok, alebo slobodný» (Efezanom, 6:5-8)^[19].

Ale „zabúdajú“ pokračovať v apoštolových slovách:

«Aj vy, páni, správajte sa k nim rovnako a miernite svoju prísnosť, vediac, že aj nad vami, aj nad nimi je na nebesiach Hospodin, a ten nenadŕža nikomu» (Efezanom, 6:9).

„Zabúdajú“ aj na mnoho iného, maskujúc svoju aj cudziu, osobnú aj korporatívnu pozemskú zištnosť odvolávaním sa na večnosť, a odmietajúc plniť Boží Zámer, ktorý predpisuje vykoreniť zištnosť pozemských kultových aj svetských vladárov.

Existuje daný režim — vnútrospoločenská moc — Božím dopustením alebo z Božej milosti? Na túto otázku cirkevní hodnostári pri každom menševickom režime odpovedali prevažne tak, aby o ich lojálnosti pozemská moc nepochybovala. Boľševizmus bol vždy pod cirkevnou kliatbou (Steňka Razin, Jemeľka Pugačov – kliatba-a-a!!! – už podľa cirkevnej tradície), keď boli pri moci nejakí menševici. Keď bol boľševizmus v rozkvete, tak cirkev mlčala alebo sa podlizovala moci, nesmela na ňu uvaliť kliatbu, no stále považovala chiliazmus-milenarizmus za kacírstvo, a nie za skutočnú kresťanskú sociologickú doktrínu, ktorá mala byť ideologickou oporou boľševizmu aj jeho cirkvi a štátnosti.

Dokonca aj keď hovoríme o období smuty, keď cirkev v osobe patriarchu Hermogena vystúpila proti poľským okupantom, tak to nebol len boj za ďalší svojbytný rozvoj ruskej civilizácie, ale zároveň i boj parazita za vlastné prežitie: v prípade víťazstva Poliakov by sa museli podriadiť Rímu, a časť svojich postov odovzdať katolíkom. Kým poľský biely orol (či kohút?) neďobol cirkev do temienka, tá parazitovala na národe: nevystúpila včas proti politike domácej „elity“, ktorej konanie aj spôsobilo obdobie smuty^[20]. No ani smuta nepriviedla cirkev k rozumu: práve jej patriarcha Nikon po menej ako päťdesiatich rokov od ukončenia smuty — z rituálnej horlivosti a napodobňovania — spôsobil cirkevný, ale v podstate národný rozkol (r. 1653). Ako národný rozkol bol v mnohom prekonaný až v období stalinizmu, no ako cirkevný rozkol ho ruská pravoslávna cirkev prekonať nedokáže.

Pritom cirkev priamo klame, keď hovorí, že Ježiš nezanechal žiadnu sociologickú doktrínu. Otvárame „Pravoslávny katechizmus“ biskupa Alexandra Semionova-Ťan-Šanského:

«1. – Prozreteľná absencia dogiem v spoločenských otázkach za prítomnosti základných údajov pre ich riešenie.

Život jednotlivých kresťanov vplýva na spoločenský život. Tu môže vzniknúť otázka: aký by mal byť z kresťanského hľadiska štát, ekonomika, sociálna štruktúra, a môžu byť kresťanskými? Cirkev nemá dogmatické riešenia týchto otázok a kresťanskí myslitelia ich riešia rôzne.

No absencia dogiem v tejto oblasti do istej miery chráni ľudí pred najhoršou formou tyranie v mene Krista, nevylučujúc, mimochodom, ani niektoré nesporné údaje, pomáhajúce nachádzať správne riešenia» (Príloha 1 v spomínanom katechizme, str. 151)^[21].

Absencia cirkevno-kresťanských «dogiem v spoločenských otázkach», — t.j. konkrétnych názorov ohľadom normálnej organizácie života spoločnosti — otvára cestu nerušenej realizácii starozákonno-talmudických dogiem ohľadom tých istých otázok v jednotnej biblickej kultúre.

Kristus skutočne nezanechal dogmy k otázkam spoločenského života. Nie všetko, čo zanechal, sa uchovalo v kánone biblických písiem, pretože cieľom cenzorov a redaktorov biblického kánonu bolo podoprieť Kristovou autoritou svoj rôznorodý vnútrospoločenský menševizmus a moc „elity“, parazitujúcej na spoločenskom riadení. Avšak nie všetko, čo sa im nehodilo, z kánonu vyradili. Preto sa nebudeme zameriavať na apokryfné evanjeliá, ktoré cirkvi nepovažujú za sväté, ale zameriame svoju pozornosť na všeobecne uznané cirkevné texty, z ktorých pochádza vierouka i sociológia, ktorá popiera aj samotný symbol viery, aj úvahy väčšiny cirkevníkov o normách spoločenského života pod diktátom rôznorodého „elitárneho“ menševizmu.

Zákon a proroci^[22] do Jána^[23]; Od tohto času sa dobrozvestuje^[24] Božie Kráľovstvo a každý vlastným úsilím doň vchádza (Lukáš, 16:16). Najprv hľadajte Božie Kráľovstvo a Jeho Pravdu, a toto všetko (podľa kontextu pozemské blaho pre všetkých ľudí) vám bude pridané (Matúš 6:33). Lebo vám hovorím, ak vaša pravdovernosť neprevýši pravdovernosť zákonníkov a farizejov, tak nevojdete do Božieho Kráľovstva^[25] (Matúš, 5:20).

Pán, náš Boh, je jediný Pán (Marek, 12:29). Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou: Toto je prvé a najväčšie prikázanie; druhé je mu podobné: Miluj blížneho svojho ako seba samého (Matúš, 22:37-38). Nie každý, kto mi hovorí: „Pane! Pane!“ vojde do Nebeského Kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu Môjho Nebeského Otca (Matúš, 7:22). Proste, a bude vám dané; hľadajte, a nájdete; klopte, a otvoria vám; lebo každý prosiaci dostane, hľadajúci nájde a klopúcemu otvoria. Azda je medzi vami otec, ktorý podá synovi kameň, keď ho syn poprosí o chleba? Alebo keď prosí o rybu, podá mu hada? Alebo keď poprosí o vajce, podá mu škorpióna? Preto ak vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Nebeský Otec Svätého Ducha tým, čo Ho prosia (Lukáš, 11:9-13). A keď príde On, Duch pravdy, naučí vás všetkej pravde… (Ján, 16:13).

Majte vieru Božiu, lebo pravdivo vám hovorím, ak niekto povie tomuto vrchu: Zdvihni sa a hoď sa do mora, a nezapochybuje vo svojom srdci, ale uverí, že sa splní, čo povedal — tak sa mu splní, čokoľvek povie. Preto vám hovorím: O čokoľvek budete žiadať v modlitbe, verte, že to dostanete — a splní sa vám to (Marek, 11:23,24). Vy sa modlite takto:

„Otče náš nebeský! Nech sa svätí^[26] Tvoje meno. Nech príde Tvoje Kráľovstvo. Tvoja vôľa nech sa plní aj na zemi, tak ako sa plní v nebi. Chlieb náš každodenný daruj nám na tento deň; a odpusť nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame svojim dlžníkom. Daj aby sme neupadli do pokušenia^[27], a zbav nás zlého. Lebo tvoje je Kráľovstvo i sila, i sláva naveky!“ (Matúš, 6:9-13) Božie Kráľovstvo príde nepozorovane. Ľudia nebudú hovoriť: „Hľa, tu je!“ alebo „Tamto je!“ Pretože Božie Kráľovstvo je vo vás (Lukáš, 17:20,21).

Ako vidíte, toto sa svojím významom úplne líši od poučiek menševickej cirkvi vytrhnutých z celkového historického kontextu:

«Otroci, podriaďujte sa svojim fyzickým pánom so strachom a chvením z úprimného srdca ako Kristovi. Neslúžte len naoko ochotne, ako pätolizači, ale ako Kristovi otroci z duše plniaci Božiu vôľu. Slúžte horlivo ako Pánovi, nie ako ľuďom, vediac, že každý dostane od Pána tú mieru dobra, ktoré vykonal, či je otrok, alebo slobodný» (Efezanom, 6:5-8)

Ako možno pochopiť z toho, čo sme uviedli, tak Kristus učil ľudí, ako si majú reorganizovať spoločenský život sami z dobrej vôle, a neučil ich podporovať parazitujúcu moc menševizmu nezmyselným (vo vzťahu k Božiemu Zámeru) trpiteľstvom pracujúcej väčšiny až dovtedy, kým nenastane druhý príchod Krista. Reč išla priamo o pretvorení kráľovstiev pozemských vládcov na Kráľovstvo Božie na Zemi v epoche, ktorá bude predchádzať Súdnemu dňu.

Len vtedy, ak túto doktrínu aktívne v živote uskutočňujú veriaci Kristovi, len vtedy má zmysel poučenie apoštola Pavla o trpezlivosti utláčaných existujúcim „elitárnym“ všetko-si-dovoľovaním, aby tí, ktorí patria k vládnucej „elite“ a páchajú (Božiemu Zámeru odporujúce) všetko-si-dovoľovanie voči ostatným ľuďom, mali šancu tiež prísť k rozumu a byť spasení.

Ak sa však doktrína premeny spoločnosti nerealizuje, potom je Pavlovo nabádanie otrokov k poslušnosti voči svojim pánom nielen zbytočné, ale dokonca aj škodlivé, pretože nikto by nemal nad sebou uznávať iné panovanie, než Božie.

Uviedli sme Kristovu doktrínu reorganizácie spoločenského života, no existujú aj príklady, keď Kristus priamo popieral moc parazitického menševizmu (protiviaceho sa Božiemu Zámeru) nad pracujúcou väčšinou, ktoré adresoval kresťanom:

«Viete, že vládcovia národov nad nimi panujú a veľmoži im vládnu; no medzi vami nech to tak nie je: ale ktokoľvek chce byť medzi vami veľkým, nech je vašim sluhom; a ktokoľvek chce byť medzi vami prvým, nech je vašim otrokom; veď ani Syn Človeka neprišiel kvôli tomu, aby Mu slúžili, ale aby poslúžil a dal Svoju dušu na spásu mnohých» (Matúš, 20:25-28)

No neochvejné nasledovanie tohto Kristovho prikázania je pre väčšinu tých, ktorí sa nazývajú kresťanmi, buď nereálne alebo mravne neprijateľné (chcelo, veľmi by sa chcelo byť veľmožmi a pánmi nad druhými ľuďmi pomimo Boha).

„Pravoslávna“ cirkev ako aj iné kresťanské cirkvi (t.j. hodnostári a ich verné ovečky) túto Kristovu doktrínu reorganizácie života spoločnosti na Božie Kráľovstvo na Zemi, toto Božie prikázanie (Matúš, 20:25-28) nahradzuje; nahradzuje ho (svojím „imperialistickým“ laodicejsko-namysleným^[28] spôsobom) tradíciou svojich starcov o treťom Ríme, veľkom „elitárnom“ Rusku, ignorujúc varovanie Evanjelia o nahradzovaní Božích prikázaní tradíciami starších (Matúš, 15:1-11).

A zatiaľ čo charakteristickou vlastnosťou všetkých pozemských veľkomožných vlád je vykorisťovanie človeka človekom (buď priame a neskrývané v otrokárskych spoločensko-ekonomických formáciách, alebo nepriame na základe monopolne vysokých cien, nech by sa už prejavovali v čomkoľvek), tak je jasné, že v Božom Kráľovstve sa parazitovanie jedných na živote a práci druhých vyskytovať nebude. Avšak toto — vykorenenie parazitizmu jedných na práci druhých — je životným ideálom boľševizmu, ktorý sa plánoval uskutočniť v komunistickej spoločensko-ekonomickej formácii.

Teraz obrátime pozornosť na dejiny vzniku historicky reálneho kresťanstva, keď očití svedkovia Kristovho kázania dobre vedeli, že Kristus učil o reorganizácii života spoločnosti na Božie kráľovstvo na Zemi a nie o poslušnosti voči zbesilým pozemským vládam, nevedno v mene čoho:

«A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo.

Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nikto nehovoril o svojom majetku, že je jeho, ale všetko mali spoločné. Apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša Krista a na všetkých spočívala veľká milosť. Nemali medzi sebou núdzneho, lebo všetci, ktorí mali polia alebo domy, ich predávali, a čo utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa podľa toho, čo kto potreboval» (Skutky apoštolov, 4:31-36).

Z uvedeného vyplýva, že vznik historicky reálneho kresťanstva sprevádzalo nastolenie komunistických vlastníckych vzťahov a komunistický spôsob rozdeľovania – každému podľa potrieb. A potreby boli ohraničené kresťanskou mravnosťou a jednotným svedomím (všetci boli ako «jedno srdce a jedna duša»), vďaka čomu boli v občine životné potreby každého uspokojené («nemali medzi sebou núdzneho»).

O výrobnej činnosti prvých kresťanov v tomto období sa nehovorí nič. Azda jediné miesto, kde nájdeme zmienku o práci v kresťanských občinách, je v druhom liste apoštola Pavla Solúnčanom:

«…nezaháľali sme u vás, ani sme nejedli ničí chlieb zadarmo, ale vo dne v noci sme ťažko pracovali, aby sme neboli nikomu na ťarchu. Nie preto, že by sme nemohli, ale aby sme vám dali seba za vzor kvôli napodobňovaniu. Veď aj keď sme boli u vás, tak sme vám prikazovali toto: Kto nechce pracovať, nech ani neje (vyznačené nami v citáte). No počúvame, že niektorí u vás zaháľajú, nič nerobia, len sa zháňajú za zbytočnosťami. Takýmto prikazujeme a vyzývame ich v Pánu Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali, a tak jedli svoj chlieb» (Druhý list Solúnčanom, 3:7-12).

O charaktere práce, vlastníctve výrobných prostriedkov sa tam nehovorí nič. No ak vychádzame z nevyhnutnosti zabezpečiť občinu všetkým nevyhnutným na princípe komunizmu, tak vlastnícke vzťahy k výrobným prostriedkom by mali zabezpečiť najväčší výkon výrobného systému. Pričom niečo môže byť aj v spoločenskom vlastníctve, a niečo v osobnom alebo rodinnom používaní či vlastníctve, niečo v družstevnom vlastníctve, ale tak, aby všetka vyrobená produkcia bola odovzdaná občine pre ďalšie prerozdelenie medzi tých, ktorí ju potrebujú.

Samozrejme, že fungovanie tohto výrobno-spotrebiteľského systému si vyžadovalo: 1) vzdať sa zištnosti individualistickej súkromnovlastníckej mravnosti, a 2) svedomitú prácu, keď «nikto nehľadá vlastné záujmy, ale záujmy svojho blížneho» (Prvý list Korinťanom, 10:24), výsledkom čoho sa každý stáva obkolesený starostlivosťou a dobrodením všetkých.

Takže historicky reálne kresťanstvo z apoštolských čias sa venovalo budovaniu komunizmu, a svojimi sociologickými názormi vyjadrovalo chiliazmus-milenarizmus.

Až potom, čo sa vedenie kresťanských občín „elitarizovalo“ a v členoch občiny začalo vidieť „ovečky“, ktoré treba strihať alebo rezať, t.j. po odchode pravých apoštolov na onen svet, bolo kresťanstvo hlásajúce «otroci, podriaďujte sa svojim fyzickým pánom so strachom a chvením z úprimného srdca ako Kristovi» povýšené na úroveň štátneho náboženstva Ríma a začalo sa šíriť do susedných krajín. Milenarizmus-chiliazmus (podstatou svojej ideológie komunistická vierouka) bol „svätými otcami“ cirkvi vyhlásený za herézu, a po nejakom čase bol vyčistený aj z vedomia „ovečiek“, z ktorých väčšina nevedela čítať ani písať, a ktoré mali navyše zakázané čítať Bibliu samostatne, ale prikázané počúvať ju z úst pastierov. Tak historicky reálne kresťanstvo zvíťazilo nad pohanstvom, zradiac Krista, skrývajúc akt zrady a snažiac sa ututlať tento odporný podvod a zámenu jednej vierouky a sociologickej doktríny za jej nepriateľskú vierouku a sociologickú doktrínu.

V dôsledku toho, že Kristom zanechaná sociologická doktrína boľševizmu a komunizmu v Kráľovstve Božom na Zemi bola zamenená ešte v prvých štyroch storočiach od narodenia Krista, tak na Rusi, ktorá bola pokrstená až koncom 10. storočia, nikdy nebolo pravé kresťanstvo. Ruské pravoslávie je len očarujúca byzantská lož, lepkavá a ohlupujúca ako otrávený med, ponúknutá siono-internacistami vládnucej „elite“, ktorá ju prijala a rozšírila na Rusi s cieľom uzákoniť svoje parazitovanie na práci a živote pracujúcej väčšiny. A túto vlastnosť si pravoslávie i katolicizmus nástojčivo chráni dodnes vo všetkých jej modifikáciách.

Po roku 1917 sa tento biblický menševizmus pravoslávnej „elity“ dostal do konfliktu jak s ruským boľševizmom, ktorý sa infiltroval do marxizmu, tak aj s marxistickým menševizmom, ktorý vtrhol do Ruska nahradiť biblický menševizmus. V tomto konflikte biblicky-„pravoslávneho“ cirkevného menševizmu^[29] s marxistickým menševizmom (majúcim svetskú formu), sa prejavil konflikt idealistického a materialistického ateizmu v kultúre, ktorú rozvíjali páni biblického projektu. Jedni darebáci zakúšali zúrivosť druhých, a Boh pomáhal boľševikom na ceste ku komunizmu-milenarizmu-chilliazmu.

4. – 17. septembra 1999

* * *

Nesnažíme sa apoštola Pavla zbaviť obvinení, ktoré na jeho adresu vyjadril L.N. Tolstoj, a síce, že Pavlom šírené (nie Pavlom vymyslené) učenie postupne zastrelo a nahradilo pôvodné Kristovo učenie, ale človek by nemal ohovárať ani čerta. Problémom Pavla i ostatných apoštolov, prvých kresťanov i neskorších pokolení kresťanov, L.N. Tolstého osobne i mnoho ďalších spočíva v tom, že aj keď si úprimne želali Božie kráľovstvo na Zemi, tak nedokázali v sebe nájsť mravnú silu, aby odmietli doktrínu Deuteronómium-Izaiáš a prekonali v sebe sugesciu zinscenovaného «sebaobetovania, popravy a zmŕtvychvstania boha», viera v ktoré nahradila vieru Bohu, ktorý existuje, pretože bez viery priamo Bohu podľa vlastného svedomia, bez úprimného vnútorného dialógu s Ním podľa vlastného svedomia sa Božie kráľovstvo na Zemi uskutočniť nepodarí…

Poznámky

1.  Podľa publikácie v časopise „Slovo“, č. 9, 1991, str. 6-10. ↑
2.  V článku buď chýba spojka „a“, alebo nejaké slovo z originálneho textu. ↑
3.  L.N. Tolstoj použil slovo „žrec“ (v preklade „kňaz“, no v bežnej reči sa používajú iné výrazy pre duchovných), čo poukazuje na to, že nerozlišoval žrecov, vykonávajúcich životarečenie podľa svojho svedomia v duchu Božieho Zámeru, od služobníkov rituálu sociálnej mágie, ktorí sa týmto kultom živia. ↑
4.  Tu i ďalej v uvádzanom článku sú v /šikmých zátvorkách/ uvedené vysvetlenia ku kontextu, ktoré v originálnom texte chýbajú. ↑
5.  Zďaleka nie všetko sú len povery. Mnohé u Pavla a tiež na iných miestach Nového zákona je opisom zjavenia Božieho Kráľovstva na Zemi. Uvedené v tomto odseku predstavuje jedno zo svedectiev určitej neviery L.N. Tolstého v Božie Kráľovstvo na Zemi, a teda vyjadrením vnútornej protirečivosti jeho viery. ↑
6.  Toto nie je Pavlov citát, ale Tolstého interpretácia chápania Pavlovej vierouky, v mnohom sformovaná na vlastnej mravne podmienenej nevraživosti voči Pavlovi, ktorý sa sám stal obeťou okolností a nástrojom zákulisných síl v dôsledku svojich náboženských predstáv, tiež podmienených jeho mravnými kritériami. ↑
7.  Tu sa Lev Nikolajevič mýli: druhí apoštoli nemohli Pavlovi nič namietnuť, pretože najprv by museli označiť Izaiášovo proroctvo za lživé a uznať pravdivosť Šalamúnovho proroctva. To by si však od nich vyžadovalo inú vieru Bohu, iné náboženstvo. No keďže sa apoštoli s Kristom v Getsemanskej záhrade nepomodlili, tak sa ani nemohli vymedzovať voči Pavlovi, pretože verili (menej horlivo ako Pavol) tej istej doktríne Deuteronómium-Izaiáš.

   Fakt, že Lev Nikolajevič obišiel otázku o Getsemanskej modlitbe Krista a neúčasti na nej apoštolov, je jedným z príznakov toho, že sa nedokázal celkom vymaniť spod konceptuálnej moci Biblie, a tá mu bránila veriť Bohu podľa vlastného svedomia, o čo sa úprimne snažil, ako to možno pochopiť z jeho diel a z jeho života.

   Biblicky „pravoslávni“ sa chvastajú, že ani jeden z optinských starcov nevyšiel k Lvovi Nikolajevičovi, keď sa ten chcel s nimi porozprávať, kvôli čomu aj prišiel do Optinskej pustovne (Kláštor pod Kozeľskom v Kalužskej oblasti), a samotný Lev Nikolajevič nenašiel silu, aby vstal a vošiel do kláštora: Zázrak!!! Zázrak!!!

   Tento „zázrak“ je jedným zo znakov antikresťanstva «rosSionského» biblického „pravoslávia“ a bratstva v optinskom kláštore: Nový zákon nám ukazuje, že Kristus nikdy neodmietal nikoho z tých, ktorí sa s ním chceli stretnúť, a pomohol mu vyriešiť svoje pochybnosti vo viere. Mohamedovi, keď sa raz odmietol stretnúť s jedným slepým, bola priamo Zhora vysvetlená neprípustnosť takéhoto správania u človeka, ktorému bola Zhora darovaná pravda:

   «1. Zachmúril sa a odvrátil sa, 2. pretože k nemu prišiel slepec. 3. Čo ty vieš, možno sa očistí 4. alebo sa od teba poučí a toto poučenie mu prospeje. 5. Ak ide o bohatého, 6. tomu venuješ pozornosť, 7. hoci nie si zodpovedný za to, ak sa neočistí. 8. A ten, kto prichádza k tebe s horlivosťou 9. a bázňou, 10. toho si nevšímaš» (Korán, súra 80 „Zachmúril sa“).

   V tom, že Leva Nikolajeviča neprijali v Optinej pustovni, sa na jednej strane prejavila ochrana zo strany biblického egregoru pred neprijateľným spolubesedníkom pre samotných starcov, s ktorým by v besede nemuseli obstáť; a z druhej strany, to, že človek hľadajúci pravdu sa nedokázal zdvihnúť z lavičky, aby vošiel do kláštora, bolo Božím znamením, jazyčeským znamením: pravdu treba hľadať nie v poučeniach kláštorných pustovníkov, ale v Jazyku Života a v hlbinách svojej duše, lebo «Kráľovstvo Božie je vo vás». ↑

8.  Aj tak je to zvláštne. V minulých kapitolách sa písalo, aký bol pergamen drahý, že si ho dovolili len bohatí, a preto sa učenie šírilo takmer výlučne ústnou cestou. A tu sa vzbudzuje dojem, že Pavol posielal cirkevným komunitám listy na kozom pergamene, veľmi drahom, miesto toho, aby cestoval po cirkvách a hovoril s nimi priamo. – pozn. prekl. ↑
9.  Táto veta ukazuje, že L.N. Tolstoj nedokázal v sebe prekonať cirkvou prekrútené predstavy o pohanstve. Život preňho (tak ako pre mnohých) nebol posvätným Jazykom, ktorým sa Boh-jazyčnik (pohan) rozpráva s každým, a ktorému môže každý rozumieť, ak si to bude želať. Pre L.N. Tolstého bolo pohanstvo (jazyčestvo) slovom označujúcim lživé náboženské predstavy a pomýlený spôsob života. ↑
10.  Lao-c, zakladateľ taoizmu (4. – 3. storočie pred n.l.). ↑
11.  L.N. Tolstoj tu jasne vyjadril svoj súhlas s Izaiášovým „proroctvom“ a nepozornosť k opisu udalostí v Getsemanskej záhrade. Vidno hľadanie cesty k Bohu a viery, no aj nezískanie viery priamo Bohu podľa vlastného svedomia, nezatemnenej tradíciami nepravdovernej biblickej kultúry. ↑
12.  Ak sa začítame do textu Nového zákona, tak môžeme uvidieť, že Pavol sa v skutočnosti zmietal medzi dvomi vierami: vierou v spasenie sebaobetovaním Krista a vierou v spasenie činmi pravdoverného života v duchu Božieho Zámeru, ktoré sa pokúšal zliať dohromady. Podľa nášho názoru Lev Nikolajevič Tolstoj hodnotil Pavla ako pokryteckého farizeja, herca, vedome plniaceho špeciálne úlohy veľrady, čo je nereálne: ak by Šavol, potom čo sa stal Pavlom, bol neúprimný, tak by ho „prekukli“, no ľudia nasledovali práve úprimnosť Pavla, v dôsledku čoho práve jeho učenie vnieslo v mnohom rozhodujúci vklad do vzniku historicky reálneho kresťanstva. ↑
13.  Tak tomu nebolo: Imperátor Konštantín bol vedľajším povolaním najvyšší služobník kultu Neporaziteľného slnka, t.j. veľkňaz regionálnej korporácie „duchovných“. To znamená, že jeho celková činnosť zapadala do scenára „svetového zákulisia“. Inými slovami „žrecká“ korporácia dala hlavy dohromady a podumala nad tým, aké kresťanstvo odmietnuť a aké prijať. Takže na Nicejskom koncile, ktorý zvolal Konštantín, cudzích ľudí nebolo, a stalo sa tam presne to, o čom písal sám L.N. Tolstoj na začiatku svojho článku: cielené kňazské deformácie náboženských základov učenia kvôli zabezpečeniu výhod pre kňazov a vládnuce triedy — „elity“. ↑
14.  Pre informáciu tým, ktorí smútia za monarchiou, aká bola do r. 1917, a tým skôr do r. 1905: v tých časoch starobné a invalidné dôchodky neboli samozrejmou súčasťou sociálnej ochrany spoločnosti. V r. 1905 robotníci bojovali za 8-hodinový pracovný čas, pričom 12 až 14-hodinový bol všadeprítomnou normou. ↑
15.  Starogrécky filozof (žil cca v rokoch 470-399 pred n.l.), «jeden zo zakladateľov dialektiky, ako metódy hľadania pravdy cestou kladenia navádzajúcich otázok», «bol obvinený z klaňania sa falošným bohom a rozvracania mládeže», bol odsúdený na smrť, a v rámci rozsudku otrávený. („Sovietsky encyklopedický slovník“, 1986).

    Trochu to objasníme. Sokrates vo svojom chápaní dialektiky ako metódy nájdenia objektívnej pravdy formou kladenia navádzajúcich otázok mal pravdu. No táto metóda sa v jej plnosti a dokonalosti realizuje len v živom dialógu s Bohom v súlade s vlastným svedomím. Inými slovami, «dialektika» (ktorá sa stala termínom «vedeckej filozofie») je názov „zabudnutej“, no prirodzenej metódy a zručnosti nájdenia objektívnej Pravdy-Istiny človekom v živom dialógu s Bohom na základe pochopenia a prehodnotenia toho, čo od Neho dostáva v Rozlíšení. ↑

16.  Rímsky filozof-stoik, otrok, neskôr slobodný občan (cca r. 50 – r. 140). ↑
17.  Imperátor Rímskej ríše od r. 169 (žil v rokoch 120 až 180), filozof, jazyčnik, zanechal po sebe knihu, ktorej názov sa do ruštiny prekladá dvojako: „K sebe samému“ alebo „Sám so sebou“ (v českom vydaní „Hovory k sobě“, v slovenskom „Myšlienky k sebe samému“). Podľa nášho názoru prvý variant prekladu názvu lepšie zodpovedá podstate. Jedno z posledných vydaní v ruskom jazyku vyšlo v zborníku s listami Lucilovi Senecovi v roku 1998 v Simferopole vo vydavateľstve «Renome».

    Pamätník Marca Aurélia na koni sa zachoval v Ríme až dodnes, pretože v časoch stredovekého ničenia dedičstva antickej rímskej kultúry si mysleli, že je to pamätník imperátora Konštantína, ktorý biblické kresťanstvo zmenil na štátne náboženstvo Rímskej ríše. ↑

18.  Za vetou ešte pokračoval tento fragment, ktorý ale zjavne neladí s kontextom poslednej vety: „ ,v tých, ktorí sa považujú za najvzdelanejších, t.j. v podstate najzaostalejších a najzvrátenejších ľuďoch našej doby.“ – pozn. prekl. ↑
19.  Ďalšia z pasáží v Novom zákone, ktorá je vytrhnutá z celkového historického kontextu (o ktorom cirkvi vždy mlčia) a vyžaduje od „kresťana“ žijúceho cirkevným životom, aby sa podriadil židovskému rasizmu a úžerníckej nadvláde nad planétou. ↑
20.  A konanie „elity“, ktoré priviedlo k nepokojom na Rusi, bolo nasledovné: Boris Godunov výnosom o chránených rokoch 1580 až 1590 zrušil Jurajov deň (26. novembra juliánskeho kalendára, jeden z dvoch cirkevných sviatkov na počesť svätého Juraja), v ktorom roľníci mohli slobodne opustiť zem jedného feudála a odísť žiť na zem iného. Zrušenie Jurajovho dňa bolo spočiatku dočasné, ale ako vidno z názvu výnosu, stalo sa trvalým a otvorilo cestu panskému bezpráviu a nastoleniu nevoľníctva ako špecifickej ruskej formy obchodu s otrokmi-krajanmi. A cirkev nenamietala. Zrušenie Jurajovho dňa vyvolalo rozčarovanie a zlobu roľníkov proti vládnucej vrchnosti, a to napokon vyústilo do povstania Ivana Bolotnikova. Po smrti Borisa Godunova „elita“ pustila k cárskej moci intrigána Vasilija Šujského (Vasilij IV, cárom v rokoch 1606 až 1612. „Desnica = pravá ruka, šuja = ľavá, t.j. „elita“ za cára zvolila subjekt „ľavého razenia“): ešte ako hlava bojarskej opozície zbohatlík Šujskij podporil Lžidimitrija I., hoci následne stál na čele atentátu proti nemu. Keď sa stal cárom, potlačil roľnícke povstanie Ivana Bolotnikova. Bojujúc s Lžidimitrijom II. uzavrel spojenectvo so Švédskom, čo priviedlo aj k švédskej intervencii. Šujského potom Moskovčania zvrhli, a ten zomrel v poľskom zajatí. Je dobré spomenúť, že Moskva prisahala Lžidimitrijovi tak isto, ako v 20. storočí Moskovčania napomáhali rozpadu ZSSR viac, než obyvatelia iných oblastí. Cirkev neodmietla pomazať intrigána Šujského za cára.

    A k požehnaniu boja s poľskou agresiou bola cirkev donútená až pod tlakom okolností: poľská „elita“ vždy a všade na zabratých územiach s nepoľským obyvateľstvom vykonávala „popoľštovanie“ a katolizáciu prostého ľudu, odovzdávajúc moc nad ním z rúk miestnej „elity“ do rúk prichádzajúcej poľskej „elite“, pričom pôvodnú národnú „elitu“ likvidovala alebo ju „popoľšťovala“. Takú politiku uplatňovalo Poľsko aj v 20. storočí na území Ukrajiny, Bieloruska, Litvy, ktoré padli do jeho rúk po rozpade Ruského impéria počas občianskej vojny.

    Poľský šľachtický nacizmus z čias Pilsudského nebol voči obsadenému nepoľskému obyvateľstvu a zajatcom o nič zhovievavejší než hitlerovský nacizmus. V období smuty, keď poľská šľachta snívala o Poľsku od mora (Baltského) k moru (Čiernemu, pre začiatok), bol ešte krutejší, hoci nebol ideologizovaný ako hitlerovský nacizmus v 20. storočí. Práve proti poľskému nacizmu povstala Ukrajina v čase Bogdana Chmeľnického a kraľovania Alexeja Michajloviča, a ochránila sa pred ním začlenením do Ruska. Veru ochránila: Ak by Alexej Michajlovič neprijal Ukrajinu pod ochranu ruskej štátnosti, a tým pádom by sa ocitla v Poľsku, tak by pán Kravčukovskij, pán Kučmovskij, pán Černovilovskij a iní dnes významní ukrajinskí páni politici boli lojálni Varšave, Poliakom, ak by vôbec ešte žili.

    No poľská intervencia a vnútorná smuta v Rusku na začiatku 17. storočia boli plodom politiky ruskej „elity“ a hierarchie pravoslávnej cirkvi, žehnajúcej všetku tú „elitárnu“ nafúkanú lotrovinu hneď na prvé požiadanie svetskej moci. ↑

21.  Biskup Alexander Semjonov-Ťan-Šanský bol hodnostárom zahraničnej ruskej pravoslávnej cirkvi. No jeho katechizmus bol zakúpený v Alexandro-Nevskom kláštore, v ktorého stánku sa nemohol predávať bez požehnania hodnostárov domácej pravoslávnej cirkvi. To znamená, že predtým, ako domáci cirkevní hodnostári požehnali jeho šírenie vo svete, súhlasili s jeho výkladom pravoslávnej vierouky, vrátane sociologických otázok. ↑
22.  Výraz „zákon a proroci“ označoval za čias Krista to, čo sa dnes volá Starý Zákon. ↑
23.  Jána Krstiteľa (alias „Jána Predchodcu“ – v „pravoslávnej“ tradícii). ↑
24.  Archaické sloveso s významom «zvestuje sa dobrá zvesť» („dobrá zvesť“ – gr. „Euangelion“ (εὐαγγέλιον), t.j. Evanjelium). – pozn. prekl. ↑
25.  V kánone Nového zákona sú uvedené slová „Nebeské Kráľovstvo“ miesto slov „Božie Kráľovstvo“ – cenzori a redaktori sa postarali. ↑
26.  T.j. nech sa uctieva… – pozn. prekl. ↑
27.  Presne o to mali prosiť Boha učeníci v Getsemanskej záhrade. Podľa môjho svedomia vetu „neuveď nás do pokušenia“ Ježiš nikdy nevyslovil, ale bola prekrútená redaktormi biblického kánonu, aby táto žiadosť v tejto forme nemohla byť Bohom nikdy vypočutá, pretože Boh nie je diabol, aby ľudí uvádzal do pokušenia. – pozn. prekl. ↑
28.  O Laodicejskej cirkvi viď Zjavenie Jána, 3:14. ↑
29.  Kulacké mravy medzi prostým ľudom boli podporované cirkevným menševizmom, a preto nikto iný než ruská pravoslávna cirkev nie je pred ľuďmi, Kristom i Bohom zodpovedný za tragédiu rozkulačovania. Keby hlásala chiliazmus-milenarizmus, ako to robili apoštoli, tak každý cár, feudál aj kulak by vedel, že je hlboko hriešny vo svojom vzťahu k životu i druhým ľuďom, ktorých sa snaží podriadiť vlastnej svojvôli, nahrádzajúc sebou Boží Zámer.

    Prijať chiliazmus-milenarizmus ako oficiálnu cirkevnú sociologickú doktrínu v druhej polovici 19. storočia by znamenalo zbaviť Rusko revolúcií na začiatku 20. storočia. No nehanebná ruská „elita“, vrátane cirkevnej, s tým súhlasiť nemohla; nesúhlasili by s tým ani kulaci, začo v prvej polovici 20. storočia aj kruto zaplatili. ↑