Riadenie utrpením
Tí, ktorí boli pri moci, používali zinscenované epidémie na ovládanie ľudí už dávno pre Coronou.
Corona – alebo aspoň tak sa to zdá z dnešného pohľadu – bola jedinečnou udalosťou, ktorá sa vyskytla po prvýkrát vo svetovej histórii. Hoci je známe, že sa vyskytli už aj iné epidémie, udalosti ako stredoveký mor sa považujú za “skutočné”, za prirodzený jav a kritici fatálnych covidových opatrení považujú len koronu za zinscenovanú udalosť, nafúknutú médiami.
Autori, odborníci na dejiny medicíny, sú však presvedčení, že mocenská politika a finančné záujmy zohrávali dôležitú úlohu v už v mnohých prípadoch – pri vytváraní príčin epidémií, ako aj pri ich interpretácii a inštrumentalizácii s cieľom udržať ľudí v poslušnosti prostredníctvom strachu. Každý, kto pochopí tieto súvislosti, môže prispieť k tomu, aby sa spoločnosť nabudúce nenechala oklamať perfídnou politikou chorôb.
Ilustrácia: Blahoslavený Bernard Tolomei oroduje za zastavenie moru v Siene (okolo 1735), Giuseppe Crespi (1665-1747)
Od Gerda Reuthera a Renaty Reuther
Strach je najlepším nástrojom na dosiahnutie nepopulárnych spoločenských zmien. Tí, ktorí sa boja, už neuvažujú jasne a logicky. Tí, ktorí sa boja, hľadajú ochranu a podvoľujú sa bez akejkoľvek kontroly ponúknutej pomoci. Nie nadarmo hovorí burzová legenda Warren Buffet:
“Rozšírený strach je vaším priateľom ako investora, pretože umožňuje výhodné nákupy.”
V súlade s tým sa bohatstvo miliardárov počas vypuknutia COVID-19 zdvojnásobilo. Keďže 0,1 percenta najbohatších vlastní stále približne len dve tretiny svetového bohatstva, možno očakávať ďalšie nákazlivé zdravotné krízy. Oplatí sa pozrieť do minulosti, pretože história sa síce neopakuje, ale rýmuje.
Keď po stáročiach, o ktorých dokumenty mlčia prišla v roku 1347 do Európy prvá údajná pandémia, nebol to reťazec nešťastných okolností. Už vtedy si panovníci mysleli, že potrebujú reset. Veď podľa dnešných odhadov sa populácia za približne tri storočia zdvojnásobila. Hrozilo, že početné mestá prasknú vo švíkoch. Priemerné teploty sa zvýšili, čo spôsobilo zvýšenie poľnohospodárskych výnosov.
Elity, ktoré boli vtedy ešte v omnoho väčšej menšine ako dnes, pociťovali za svojimi hrubými a vysokými múrmi znepokojenie. Veď žili výlučne z hospodárskej činnosti iných.
Bolo len potrebné dať ešte väčšiu voľnosť už aj tak rozbujneným odpadkom a škodcom v lete. Epidemické zhluky chorôb v niekoľkých významných mestách by potom stačili na to, aby sa prostredníctvom siete duchovných rozšíril potrebný strach po celej Európe. Východiskom boli notoricky známe rušné a špinavé prístavné mestá v Stredozemnom mori so zmesou národov. To malo aj tú výhodu, že to vyzeralo, akoby sa objavila nová choroba. Bohatí si mohli umyť ruky a stiahnuť sa na svoje vidiecke sídla. Majetok, ktorý sa uvoľnil po smrti a vyhnaní vinníkov, sa potom mohol po návrate výhodne získať.
Prvý údajne veľký “mor” v Európe v skutočnosti nezasiahol celé regióny ani väčšinu väčších miest. Na mnohých miestach boli ako údajná príčina moru zabíjaní a vyháňaní Židia bez toho, aby predtým došlo k vlne nákazy. Na konci niekoľkoročnej epidemickej hystérie niekoľko vládnucích rodín prevzalo židovský majetok a ich bankové obchody. Pápež teraz získal provinciu Avignon a doprial si v meste honosnú rezidenciu.
Druhá polovica 14. storočia bola obdobím veľkých projektov, keď sa stavali obrovské katedrály, zakladali univerzity a rozširovali rezidencie. V stiesnených mestách voľné domy umožnili mníšskym rádom získať veľké nehnuteľnosti, aby mohli do miest premiestniť svoje hospodárske centrá. Prvýkrát sa teraz mohli veľké kostoly umiestniť v rámci chránených mestských hradieb. Kresťanský feudalizmus naberal na sile.
Odvtedy mali morové epidémie zasahovať európske mestá približne každých 8 až 10 rokov. Začiatok v roku 1347 otvoril pandemické obdobie, ktoré trvalo až do konca prvej svetovej vojny. Choroby však nezostali rovnaké. Až do 17. storočia to boli pravdepodobne najmä kožné choroby a hnačky, ktoré spočiatku spôsobovali ochorenia a úmrtia, po nich nasledovali pohlavné choroby a kiahne. V 19. storočí potom držali spoločnosti v zovretí týfus a cholera, kým chrípka na konci prvej svetovej vojny šírila strach a hrôzu ako “španielska” epidémia.
Výnimočnou udalosťou bol takzvaný “Anglický pot” v roku 1529, ktorý by sa dal nazvať pokusným testom podvodu COVID-19. Smrtiacu letnú chrípku mala priniesť posádka lode v Hamburgu. Odtiaľ mala zanechať smrteľnú stopu v smere sever-juh až do Švajčiarska, pričom Francúzsko, Poľsko a Čechy zostali nedotknuté.
Nákaza sa šírila len na nemeckých územiach, ktoré konvertovali na protestantizmus a kde boli uzavreté katolícke kláštory. Táto alibistická epidémia bola smrteľná len vtedy, ak sa ľudia preventívne nechali zaviazať v perinách, až kým nezomreli na prehriatie organizmu. Táto údajne spásonosná terapia sa šírila v letákoch ako “holandský regiment” a propagovali ju dvaja lekárnici v Linzi, ktorých existenciu sa nikdy nepodarilo dokázať.
COVID-19 teda nebol prvým pandemickým vynálezom. Katolícka cirkev už použila nástroj smrteľnej hrozby importovaného patogénu a smrtiacich terapií.
Napriek tomu sa reformácia uberala svojím smerom (. Nedošlo k opakovaniu. Ani vtedy nebolo potrebné naletieť na podvod. Osobný lekár českého kráľa Václava vydal varovanie už o storočie skôr:
“Už len strach z nákazy, predstavy a reči o nej môžu nepochybne spôsobiť, že ochoriete na mor.”
Najsmrteľnejšie boli vždy opatrenia, ktoré boli odôvodnené epidémiami. Či už išlo o ekonomickú smrť prostredníctvom uzamknutia, karantény a prerušenia dodávateľských reťazcov, alebo o fatálne terapie zahŕňajúce odoberanie telesných tekutín a podávanie jedov. Útek bol po stáročia “najlepším liekom”, ale dovoliť si ho mohli len bohatí a cirkevníci. Výsledkom bolo, že pri každej údajnej alebo vykonštruovanej epidémii zomierali najmä nižšie spoločenské vrstvy.
Ľudia z vyšších vrstiev boli ohrození len vtedy, ak sa stali terčom útoku cirkvi alebo mocných. Kiahne alebo to, čo sa považovalo za kiahne, sa v 18. storočí mali stať smrteľnou pascou pre mnohých panovníkov a iných členov aristokratických rodín, pretože si mohli dovoliť smrtiace opatrenia od lekárov patriacich cirkvi. Bourbonovci, Stuartovci a Habsburgovci prišli o viacerých panovníkov a následníkov trónu, čo radikálne zmenilo pomer síl a mocenské konštelácie v Európe. Morové epidémie sa teda nepoužívali len na redukciu počtu obyvateľov, ovládanie obyvateľstva a prerozdelenie bohatstva.
Pandémie nikdy neboli a nikdy ani nebudú, pokiaľ budú ľudia žiť v zdravých podmienkach. Žiadny mikroorganizmus nie je taký nebezpečný ako opatrenia, ktoré sa ním odôvodňujú.
Nákazy nikdy neprichádzajú bez príčiny, ale ak im neveríme, nespôsobujú žiadne škodlivé následky. Mali by sme si to uvedomiť, keď sa v blízkej budúcnosti zasa raz vytiahne z klobúka zlovestná “choroba X”.
K autorom:
Gerd Reuther je odborník na rádiológiu, lekársky pedagóg a historik medicíny. Od samého začiatku nazýval Covid-19 tým, čím bol: veľkým blufom. V doterajších šiestich knihách kriticky analyzoval medicínu v minulosti a súčasnosti. Jeho najnovšia kniha sa volá “Kto mlčí, už prehral”.
Renate Reuther je promovaná historička. Vydala množstvo kníh o dejinách kultúry. Knihou “Odhalenia o Perinbabe, Zubatej a Jezuliatku” (Enthüllungen über Holle, Percht und Christkind“) prepísala vianočný príbeh a spolu s manželom zrevidovala dejiny epidémií v knihe “Hauptsache Panik” (Hlavne paniku).
Článok vyšiel pôvodne v magazíne manova.news pod názvom Die Bewirtschaftung des Leids.
Preklad z nemčiny: MilosL
Súvisiace články:
