Skryté dejiny EÚ. Anglosaský, sionistický a nacistický projekt Európy.
Skryté dejiny EÚ. Anglosaský, sionistický a nacistický projekt Európy. Zabudli slniečkári na Mníchov? Sprisahanie plukovníka Ostera. Tajomstvo „Heydrichiády“.
Medzivojnová ČSR
Spomedzi nástupníckych štátov Rakúsko-Uhorska malo novovytvorené nezávislé Československo kľúčový význam z hľadiska globálnej politiky. Ale možno nie tak, ako by sme si radi mysleli. Veľmi zaujímavé postrehy o medzivojnovej ČSR zachytila vo svojej knihe „Tieňové dejiny EÚ“ docentka prestížneho MGIMO (Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov) Oľga Nikolajevna Četverikovová. Oľga Nikolajevna je v súčasnosti uznávaným a v Rusku veľmi sledovaným odborníkom s veľkým vplyvom na verejnú mienku (predovšetkým veriacich ľudí), je považovaná za odborníka na Vatikán a Južnú Ameriku. Myslíme si, že našincovi bude užitočné oboznámiť sa s týmito informáciami. Nižšie uvádzame voľný komentovaný preklad fragmentu jej knihy.
„…Čo sa týka rozpadnutého Rakúsko-Uhorska, kľúčový význam tu pre vplyv anglosaského kapitálu malo novovytvorené nezávislé Československo, ktorého zakladateľom bol Tomáš Masaryk (1850-1937) T. Masaryk zohral dôležitú úlohu v povojnovej histórii Strednej Európy, čo bolo podmienené okrem iného aj jeho úzkymi väzbami na finančné kruhy z Wall Street…
Podľa rady výskumníkov bol moravský rodák Masaryk ľavobočkom bohatého Žida Natana Redlicha a jeho slúžky, pochádzajúcej z moravanských Nemcov. Zariadiac sobáš slúžky s jedným z jeho pracovníkov menom Masaryk, sa Redlich ničmenej postaral o to, aby jeho syn dostal kvalitné vzdelanie, a poslal ho na štúdiá do vychýrených univerzít Lipska a Viedne. V Lipsku sa Masaryk zoznámil s americkou študentkou Charlottou Garrigue, príbuznou bohatého amerického židovského bankára Charlesa Kreina, ktorá sa neskôr stala jeho ženou. S pomocou Kreina, angažovaného vo financovaní predvolebnej kampane W. Wilsona sa Masaryk dostal do okruhu osobností, blízkych k prezidentovi a závislých od bankárov z Wall Streetu.
Mimoriadne sympatie a podporu mal Masaryk zo strany židovskej obce New Yorku, ktorá vysoko ocenila jeho zásluhy (ako advokáta) vo veci obhajoby Žida L. Gilsnera, ktorému hrozil trest smrti za vraždu kresťanskej dievčiny v Čechách[29]. Najdôležitejším katalyzátorom neskorších úspechov Masaryka bola jeho hlboká sympatia k sionizmu, ktorým sa Masaryk nadchol pod vplyvom ideí Achad-Gaama, ideového otca jednej z politických odnoží sionizmu. Masaryk uznával politické ciele sionizmu, ale v prvom rade preň predstavoval hnutie za duchovnú obrodu židovského národa, pre ktorý požadoval status osobitej národnostnej skupiny, rozvíjajúcej svoje náboženské a kultúrne tradície. [30]
Počas emigrácie v rokoch Prvej svetovej vojny Masaryk navštívil Ženevu, Paríž, Londýn, Chicago, Washington, Boston a i., kde sa zoznámil s mnohými vplyvnými sionistickými aktérmi, úzko previazanými s D. Lloyd-Georgeom a W. Wilsonom, čo upevnilo jeho postavenie vplyvného spoločensko-politického činiteľa. Medzi nimi boli L.L. Brandise (prvý Žid – člen Najvyššieho súdu USA, ktorý zohral dôležitú úlohu v procese získania podpory USA pre Balfourovu deklaráciu), S.S. Weiss (rabín, zakladateľ Federácie amerických sionistov, viceprezident a neskôr prezident Americkej sionistickej organizácie a organizátor Svetového židovského kongresu), D.U. Mac (člen dozornej rady Amerického židovského výboru, prvý prezident Americkej sionistickej organizácie, prvý predseda Výboru židovských delegácií na Parížskej mierovej konferencii 1919-1920, honorárny prezident Svetového židovského kongresu), N. Sokolov (prezident Svetovej sionistickej organizácie) a Ch. Waizman (zástanca názorov Achad-Gaama, ktorý ovplyvnil prijatie Balfourovej Deklarácie, prezident Sionistickej organizácie, prvý prezident budúceho štátu Izrael) [31].
Práve počas Prvej svetovej vojny sa Masaryk v USA stáva hlavným účastníkom realizácie americkej stratégie demontáže a perestrojky Habsburgskej ríše: bola mu zverená faktická tá istá misia, ktorú plnil L. Trockij v Rusku. Už v júli 1915 Masaryk menom vtedy ešte neexistujúceho Československa vyhlasuje vojnu Rakúsko-Uhorsku a s pomocou iného amerického agenta, budúceho predstaviteľa amerických tajných služieb v Petrohrade, českého Žida Emmanuela Boscha [32], formuje neskôr „preslávené“ československé légie v Rusku, ktoré sa stali hlavným mechanizmom v procese „prečerpania“ bohatstiev, nevyhnutných pre stavbu nového štátu. Hovoríme tu, predovšetkým, o cárskom ruskom zlate, ktoré Čechoslováci previezli po Transsibírskej magistrále do Vladivostoku a preč z krajiny. Po Februárovej revolúcii v Rusku je Masaryk menovaný za veliteľa Československýách légií, prichádza do Ruska, kde na zhromaždení československých vojakov v Kyjeve vyhlásil vytvorenie Národnej rady ako centra boja za „národnú nezávislosť“.
Po Októbrovej revolúcii sa „samozvaná“ československá vláda presťahovala do Petrohradu, a neskôr do Moskvy, a v marci 1918 bola Masarykom a Trockým podpísaná dohoda o spolupráci. Fakticka reč bola o tom, aby Čechoslováci napomáhali stabilizácii režimu Trockého [33]. Všetko sa to robila z inštrukcie amerického velenia a na americké peniaze (Kongres USA na túto operáciu vyčlenil 7 mln dolárov. V októbri 1918 Masaryk dorazil znovu do USA a bol menovaný predsedom Stredoeurópskeho Zväzu (svojho druhu predobraz socialistických krajín Východnej Európy), menom ktorého uzatvoril vojenskú dohodu s USA. V rovnakom čase vyhlásil nezávislosť Československa, čím privodil smrteľný úder Rakúsko-Uhorskej monarchii.
Účel vytvorenia Československa, tohto predtým nikdy nejestvovavšieho štátu, bol vcelku jednoznačný. Spočíval v tom, aby sa v strednej Európe sformoval štát, absolútne pod kontrolou sionistov. Jeho hranice boli ukrojené takým spôsobom, aby ani jeden z jeho národov netvoril „väčšinu“ obyvateľstva. Na zahrnutých územiach Čiech, Moravy, Slovenska, časti Sliezska a Zakarpatskej Rusi žili Nemci, Slováci, Maďari, Rusíni a i., takže Česi tvorili menej ako polovicu obyvateľstva, čiže boli národnostnou menšinou. Zatiaľ čo úlohu „spájajúceho článku“ na ideologickej úrovni predstavoval „čechoslovakizmus“, na úrovni štátneho riadenia to boli českí, nemeckí, slovenskí a maďarskí Židia, vo svojej väčšine podnikatelia, úradníci, predstavitelia voľných profesií, ktorí sa aj stali skutočnými pánmi krajiny [34]. Táto úloha Československa ako silného sionistického štátu v centre Európy zostane zachovaná aj po Druhej svetovej vojne, to isté sa týka aj súčasných Čiech.
V demarkácii hraníc Československa, ako aj hraníc iných východoeurópskych štátov, veľkú úlohu zohral Výbor židovských delegácií, vytvorený v marci 1919 pre účely participácie na Parížskej mierovej konferencii, kde mal prilákať pozornosť svetovej verejnosti k situácii židovských obcí v krajinách Strednej, Východnej a Juhovýchodnej Európy a získať medzinárodné záruky ochrany ich práv. Na práci Výboru sa podieľali predstavitelia židovských národných zhromaždení, rád, výborov, komisií, vytvorených po Prvej svetovej vojne vo väčšine židovských obcí Európy, a taktiež Americký židovský výbor, delegáti židovských obcí Palestíny, Svetovej Sionistickej organizácie a B’nai B’rith. Práve táto štruktúra predložila parížskej konferenccii memorandum s požiadavkou zahrnúť do zmlúv s novými a rozširujúcimi sa štátmi mimoriadne podmienky, garantujúce urovnanie všetkých národnostných menšín v rovine občianskych a politických práv s pôvodným obyvateľstvom a zabezpečenie ich autonómie v sfére kultúrneho, náboženského a spoločenského života. Toto memorandum malo rozhodujúci vplyv na obsah a formuláciu zmlúv o právach menšín, podpísaných Ligou národov s Rakúskom, Bulharskom, Maďarskom, Gréckom, Poľskom, Rumunskom, Tureckom, Československom a Juhosláviou[35].
Hoci sa zmluvy týkali všetkých národnostných menšín, mimoriadny význam, ktorý im pripisovali práve židovské obce, bolo verejným tajomstvom[36]. Výbor židovských delegácií pokračoval v činnosti aj po skončení Parížskej mierovej konferencie, venujúc sa prednostne ochrane práv židovských menšín v súlade s prijatými zmluvami, a roku 1936 ho vymenil novovytvorená Svetový Židovský kongres (situácia sa zmenila v súvislosti s príchodom nacistov k moci v Nemecku).
Vystupujúc počas medzivojnového obdobia rozvoja v podobe modelu „tolerancie“, zohrávalo Československo dôležitú úlohu v realizácii stratégie kontroly sionizmu nad európskymi elitami. A nie náhodou práve tu bol pri ideologickej a finančnej podpore sionistického hnutia výstižne sformulovaný a všestranne rozpracovaný program výstavby „Pan-Európy“ alebo „Spojených štátov Európy“ (samotná myšlienka bola značne staršia), za ktorej autora je považovaný gróf Richard Nicolaus von Coudenhove-Calergi – bývalý rakúsky diplomat a veľký priateľ Masaryka.
Mimochodom, vidíme, že dnešná agenda Bruselu znie presne identicky – vytvoriť európsky superštát, „Spojené štáty Európy“, v ktorých národné štáty, ak sa budú vzpierať Bruselu, budú zodpovedajúco potrestané.
Sprisahanie plukovníka Ostera. Mníchov ako skutočný spúšťač Druhej svetovej vojny.
Vo svetle skutočností a svedectiev, uvádzaných docentkou Četverikovovou na margo medzivojnovej ČSR, sa nám už nejavia takými „konšpirátorskymi“ svedectvá V. Pjakina o tom, že Praha je odvekým okultistickým centrom svetového sionizmu. A svedectvá o tom sa dochovali nielen v románe Maine Reedea „Golem“, ale aj v jej postavení „matky miest“, statuse hlavného mesta Ríše za cisára Rudolfa, ako aj pôsobišťa Tycha de Brahe, Keplera, a dokonca ktovie či nie aj autora známeho obrazu „Madona kacelára Rolina“ (viac v článku „Praha na obraze van Eycka?“).
Ako uvidíme nižšie, slová O. Četverikovovej o „významnej úlohe, ktorú pre sionizmus zohráva Československo“, sa v histórii už viackrát potvrdili aj potvrdzujú. Nejedna svetová vojna totiž „odštartovala“ práve v Prahe. Pražská defenestrácia roku 1618 odštartovala Tridsaťročnú vojnu, ktorá sa stala prológom budúcich „svetových vojen“ a definitívne oddelila „stredovek“ od „novoveku“. Ďalšia celoeurópska vojna – Sedemročná – tiež vypukla pre pruskú anexiu Sliezska, tvoriaceho dedičnú zem koruny českej. Taktiež sa aj väčšina vojenských stretnutí a bitiek tejto vojny odohrala vo Východnom Prusku, v Sliezsku a Pomoransku, Sasku a českých zemiach. Praha nesklamala ani v XX. storočí.
Podľa známeho ruského historika A. Fursova sa totiž II. svetová vojna v skutočnosti nezačala 1. septembra 1939, ale v októbri 1938, po „kapitulácii“ Československa výsledkom Mníchovského diktátu. A. Fursov tvrdí, že práve v Mníchove sa vytvorilo akési „proto-NATO“, ktorého cieľom bolo „appease“-ovať Hitlera, dať jeho vojensky ešte nepripravenej Ríši úplne zadarmo vojenský potenciál ČSR a usmerniť jeho dobyvateľské chúťky na Východ. Práve preto Poľsko – večný vazal svojich západných mocipánov – kategoricky odmietlo pustiť cez svoje územie vehementne ponúkanú pomoc ZSSR, ktorý bol pripravený vyslať na obranu ČSR expedičný kontingent značnej sily. To už nehovoríme o snahách ZSSR podpísať so „západnými demokraciami“ zmluvu o kolektívnej bezpečnosti v období, ktoré predchádzalo Mníchovu. Podľa svedectiev maršala Žukova však predstavitelia Francúzska a Anglicka, s ktorými osobne jednal o vojenských aspektoch tejto „kolektívno-bezpečnostnej“ zmluvy, jej podpísanie a schválenie všemožne odkladali, sabotovali proces a zjavne hrali s Nemcami dvojitú hru. Nech by dnešní mravokárci akokoľvek výrečne roztrubovali o „nespornej“ zodpovednosti ZSSR na vyvolaní svetovej vojny, oháňajúc sa pritom „Paktom Molotova-Ribbentroppa“, história aj tak vytriedi a už aj vytrieďuje zrná od plevelu. V skutočnosti ZSSR s Hitlerom podpísal predmetný pakt až po tom, ako definitívne skrachovali nádeje na vytvorenie jednotného celoeurópskeho frontu proti Hitlerovi (dnešný ISIL), a bolo jasné, že Západ obetoval ČSR Nemecku v záujme jeho budúceho ťaženia na Východ. Sabotovať prechod sovietskeho expedičného zboru na pomoc ZSSR prikázali Poľsku jeho kurátori v Londýne a v Paríži. Ba čo viac, poľská elita sa skutočne nádejala, po tom, ako Nemecko posilní svoje pancierové divízie vďaka Škodovým závodom, spolu s nacistami tiahnuť na Východ. Jeho neskorší osud poznáme. Skutočné „foundations“ pre svetovú vojnu boli preto položené v Mníchove a rozpadom Československa.
Z pohľadu globálnej politiky a konotácií so súčasnosťou je preto zmysluplné bližšie si posvietiť na úlohu československého politického vedenia tej doby. Pretože rozhodnutie nebojovať, ktoré bolo mnohými prijaté s nevôľou, bolo na zodpovednosti Beneša a najužšieho vedenia krajiny. Je to prekvapivé, ale nečakaný pohľad na „psychologickú“ atmosféru a „napätie“ tých dní nám poskytne neveľmi často spomínaná historická paralela, totiž – sprisahanie plukovníka Ostera.
V skutočnosti Hitler ani Nemecko neboli roku 1938 pripravení na svetovú vojnu, napriek všeobecne rozšírenému mylnému predpokladu. Situácia v nemeckej ekonomike sa po obrovskom otrase a dohre Veľkej hospodárskej krízy začala vylepšovať až roku 1934. Hjalmar Schacht začal svoje finančné kúzla realizovať a štvorročné priemyselné plány zavádzať len počnúc rokom 1935. Remilitarizácia Porýnia a tamojšieho pre zbrojárstvo nevyhnutného uhoľného priemyslu a oceliarstva začala aktívne formovať „výzor wehrmachtu“ až od druhej polovice tridsiatych rokov.
Naopak Československo sa mohlo pochváliť prvotriednou armádou o sile 1 milión mužov, druhým (po Francúzsku) čo do výkonnosti vojenským priemyslom v Európe a navyše absolútne fenomenálnym systémom opevnení, bunkrov, guľometných hniezd a delostreleckých pozícií, vybudovaných pozdĺž celého „rizikového“ úseku hraníc so skutočne „inžinierskou precíznosťou“ v hornatých a ťažko schodných horských oblastiach česko-nemeckého pohraničia. Mnohí doboví ruskí vojenskí inžinieri z radov emigrantov, ktorí pracovali na projektovaní a výstavbe týchto monumentálnych obranných komplexov, zanechali memoáre, z ktorých sa dá usudzovať, že sudetské opevnené hraničné pásma boli v skutočnosti rovnako náročným a zložitým inžiniersko-staviteľským veľdielom, ako slávna „Maginotova línia“ vo Francúzsku.
Nuž, plukovník Oster pracoval vo vysokých vojenských hodnostiach v Berlíne a v dobe, kedy sa schyľovalo k rozuzleniu sudetskej krízy na konci leta 1938, zosnoval v Berlíne sprisahanie proti führerovi, ktoré je snáď jedným z najzáhadnejších sprisahaní v dejinách. Išlo o to, že plukovník Oster, ako triezvo rozmýšľajúci spravodajský dôstojník, a podobne jemu desiatky ďalších dôstojníkov zo „starej pruskej gardy“ (odjakživa nepriateľských voči Hitlerovej vojenskej politike), vrátane čelných nemeckých generálov a budúcich poľných maršalov, boli presvedčení, že vojna s Československom o Sudetskú oblasť bude pre Wehrmacht ak nie samovraždou, tak aspoň maximálne ťažkým a krvavým počinom. Nemci by museli stúpať a útočiť v horskom teréne a straty sa odhadovali na vyše 1 milión mŕtvych. Sprisahanci okolo plukovníka Ostera si zaumienili, že ihneď po prílete Hitlera z Berchtesgadenu, kde führer trávil svoje letné prázdniny, ho spiklenci na berlínskom letisku zatknú a načisto vyradia z mocenskej hry. Je veľmi pravdepodobné, že do konšpirácie boli ak nie priamo zaangažovaní, tak aspoň o nej vedeli aj poprední nemeckí velitelia, avšak sprisahanci urobili jednu chybu. Zasvätili do svojich plánov Angličanov.
Chamberlain, akonáhle sa dozvedel o plánovanom vojenskom prevrate, osobne telegrafoval Hitlerovi do Berchtesgadenu v nádeji, že posledný ešte neodletel do Berlína, a dohodol si s ním schôdzku, na ktorú samostatne a servilne priletel.
Spiklenci v Berlíne, vojaci od nátury a znalí toho, čo to znamená masovo prelievať krv za Vaterland, hoci nemali v láske Angličanov a pokladali seba za lepších vojakov, predsa len si nechceli poštvať kvôli Sudetom celú Európu a „medzinárodné spoločenstvo“, o to menej si priali ísť na jatky v prípade vojenského konfliktu. Prestrašené boli vtedy rovnako obidve strany, a Churchill neskôr správne povedal – „Odovzdaním Sudet Hitlerovi sme vrátili svet do stavu globálnej vojny, v akej sa nachádzal roku 1914. Avšak je nevyhnutné, aby sme ho (Hitlera – aut.) nechali jednať samostatne 3-4 roky, aby sa Nemecko vyčerpalo, po čom mu demokratické mocnosti privodia vojenský krach.“
Nuž, výsledkom tohto brilantného, svižného a britkého britského zakročenia v osobe samotného Chamberlaina, ktorý pokrytecky po vystúpení z lietadla v Británii mával kúskom papiera, ako neskôr C. Powell skúmavkou s bielym práškom, a vyhlasoval, že „priniesol Európe mier“, v skutočnosti bolo:
I. uistenie Hitlera, že Čechoslovákov „zlomia“, a v „kolektívnej“ európskej podpore jeho „Anspruch auf Sudetenland“, čo sa pretavilo do „Mníchovského diktátu-ultimáta“
II. zmarenie sprisahania plukovníka Ostera „nekrvavou“ cestou.
Rád by som tu Chamberlainovi zatlieskal, skutočne bravúrne zvládol svoju úlohu „komorníka“ (chamberlain – komorník, angl… aut.) anglických elít, a predovšetkým Windsorovcov alias Rotschildovcov, ktoré vonkoncom nemali záujem na predčasnej vojne v Európe a potrebovali Hitlera pre ťaženie oveľa väčšieho vojenského rozsahu. Západ potreboval Hitlera na ťaženie proti ZSSR. Preto mu aj „obetoval“ Československo. Bolo to rovnako „výrečné gesto“, ako neskôr zvláštny Hitlerov „stop-príkaz“, ktorým zastavil útočiace nemecké pancierové jednotky v ťažení na Dunkerque a umožnil Britom evakuovať sa. Spolu so známou „Hessovou“ aférou tieto danosti svedčia o akejsi tajnej ľúbostnej a symbolickej korešpondencii, resp. „džentlmenskej dohode“ medzi nacistickým a britským vedením. Dodržiavanej z britskej strany predovšetkým tak, že prakticky aktívne nebojovala proti Hitlerovi počas prvých troch rokov jeho ťaženia na Východ. Nehovoríme tu, samozrejme, o severných konvojoch a s tým spojenou bitkou o Atlantik, ale predovšetkým o otvorených a väčších pozemných bojových operáciách. Okrem bombardovaní mohli mať Nemci vo veci bezpečnosti ich západoeurópskeho tyla pokoj, a až do roku 1944 vydržiavali:
– v Západnej Európe – max. 15 divízií
– Srbsko – 20-25 divízií
– Východná fronta – vyše 230 divízií
Na celej záležitosti je najpozoruhodnejšie, že sprisahancov z kruhu plukovníka Ostera následne nik neperzekuoval, a o celej afére sa nikdy nehovorilo. V istom zmysle sa dá povedať, že „vojenská elita“ Nemecka bola rovnako prekvapená „ľahkosťou“, s akou im naservírovali ČSR bez boja, ako celý ostatný svet. Myslím, že minimálne v deň Mníchova si aj skalopevní nacisti museli pripiť okrem führerovho zdravia aj na zdravie Chamberlaina, pretože sa ukázal pre nemecký vojenský priemysel väčším prínosom, než Werner von Braun.
Čím však mohol Chamberlain Hitlera uistiť? Prečo si bol istý tým, že Čechoslovákov zlomia? Prečo si bol istý tým, že Hitler bude potrebovať v budúcnosti kádre ako plukovník Oster, keďže ich nevyzradil (plukovník Oster bol dokonca roku 1942 povýšený na generál-majora)?
Pretože Chamberlain dopredu vedel, že Beneš bude kapitulovať.
Pretože Chamberlain dopredu vedel, že Beneš nebude bojovať.
Zachovanie československého vojenského priemyslu bolo kľúčové pre odštartovanie „svetovej vojny“ Nemeckom.
Problém Sudet sa MUSEL, z pohľadu globálnej politiky, VYRIEŠIŤ BEZ VOJNY, v ktorej by nemecká armáda nevyhnutne vykrvácala.
Ak platia údaje z horeuvedených fragmentov knihy docentky jednej z najprestížnejších moskovských univerzít O. Četverikovovej o výraznom sionistickom pozadí novosformovanej medzivojnovej ČSR a jej spojení s Wall Streetom a anglosaským kapitálom, potom odpoveď a vyjasnenie zapeklitého problému Mníchova a pohltenia Čiech a Moravy Ríšou je až smiešne jednoduchá – Mníchov a následná „kapitulácia“ československého vedenia a osobne Beneša boli výsledkom tichého spojenectva sionistov a nacistov. Sionisti, ktorí bezpochyby kontrolovali Beneša v rovnakej miere, ako Masaryka, ho „zlomili“ a prinútili podvoliť sa nacistom. Výmenou za to bolo ušetrenie týchto sakrálnych z hľadiska biblických dejín území a priemyselného potenciálu, ako aj porovnateľne znesiteľné podmienky života na okupovaných oblastiach.
Keďže bol navyše Beneš antisovietskeho zmýšľania a presvedčený, že ZSSR v budúcej vojne podľahne, pripadalo mu táto džentlmenská dohoda so Západom, nech aj za cenu „kapitulácie“, ako schodnejšie riešenie.
Beneš sa ešte pred vojnou zapísal do análov predovšetkým úlohou, ktorú zohral ako „britská spojka“ na kontinente. Práve on poslal telegram Stalinovi, v ktorom ho varoval pred chystaným vojenským prevratom vplyvného a bonapartistického sovietskeho Maršala M. Tuchačevského. Výsledkom toho boli rozsiahle vojenské čistky v dôstojníckom zbore Červenej Armády, ktoré mnohí vnímajú ako príčinu vojenských neúspechov ČA v prvej etape vojny. Iní súčasní ruskí historici naopak tvrdia, že Tuchačevský plánoval skutočný kvázi-fašistický štátny prevrat v spolupráci s nemeckou generalitou, ktorý by v prípade úspechu vyústil do aliancie Ruska a Nemecka ako rozhodujúcich geopolitických mocností na kontinente. Veľká Británia, ktorej globálno-ekononomické rozpory so vzmáhajúcimi sa USA boli v rozhodujúcej miere spúšťačom tých procesov, v ktorých Hitler a Stalin ako priami účastníci zohrali len druhoradú úlohu, nemala nikdy záujem o geopolitickú konsolidáciu Európy. Je pozoruhodné, že v rovnakom roku bol pozbavený funkcie, degradovaný a spoločenský znemožnený veliteľ nemeckého generálneho štábu von Bock, ktorý spolu so „starými generálmi“ sa protivil proklamovanému Hitlerovým NSDAP kurzom na remilitarizáciu.
Nechajme úvahy o tom, či Beneš svojim rozhodnutím kapitulovať urobil zle alebo dobre, na mravokárcoch a akademických historikoch. Pravdepodobne ho najprv zatlačili do kúta a postavili pred hotovú vec. Je na pováženie, či si vtedy uvedomoval globálny dosah svojho kroku, totiž – že Hitlerova anexia československého zbrojárstva (každý tretí tank Wehrmachtu bol vyrobený v Škodových závodoch) nevyhnutne privedie v budúcnosti k oveľa väčšej – globálnej – špirále násilia, že tým prakticky „vracia svet do stavu svetovej vojny“, ak máme použiť Churchillove slová.
Akokoľvek, ak dobrovoľne pristúpil na kapituláciu a svojimi bezprostrednými krokmi privodil zánik republiky, akým právom potom si nárokoval reprezentáciu jej neexistujúcej podobizne v rámci „Emigračnej vlády“ v Londýne? A tu aj vidíme, kto v skutočnosti bol „pánom Československa“, t.j. pánom jeho pánov – Anglicka. Pretože práve k svojmu bezprostrednému patrónovi sa človek v pozícii Beneša utieka s prosbou o azyl a status, keď mu začína horieť zem pod nohami.
Naviac, ak naša hypotéza sedí, musel byť Beneš ako nositeľ istého svedectva o „tajnej džentlmenskej dohode“ sionistov a nacistov, byť pod krídlom a kontrolou jeho slobodomurárskych nadriadených. Skutočným pánom situácie v Československu počas vojny bol jeden z najvýznamnejších nemeckých funkcionárov Hitlerovej epochy – záhadný a tajuplný Reinhard Heydrich.
Oficiálny mainstream sa všemožne snaží ho vymaľovať ako monštra a dobre že nie jedného z iniciátorov a ideových otcov holokaustu. V skutočnosti je pravda, ako vždy, niekde inde. Pritom „Veselý život a dobrodružstvá Reinharda v protektoráte Boehmen und Maehren“ je kľúčový z hľadiska správneho pochopenia pozadia Mníchova a rozdelenia republiky, a snáď najutajovanejšieho tajomstva Druhej svetovej vojny. Týmto tajomstvom je fakt, že preukázateľne existovali väzby medzi nacistami a sionistami – cez Čechy a Švajčiarsko, ktoré ako jediné v Európe sa vyhlo nacistickej okupácii, napriek (alebo – vďaka?…) svojim bankám a bohatstvu. A že sionisti vedeli aj prijali fakt genocídy predovšetkým východoeurópskych Židov zcela vedome, odsudzujúc tým k záhube vlastných súkmeňovcov, ktorých považovali za „nečistých“, „infikovaných komunizmom“ a „sakrálnu obeť“.
Všetky horeuvedené skutočnosti v princípe predstavujú závery z toho faktologického materiálu, ktorý už istú dobu uvádzajú vedúci ruskí sociológovia a historici a čo koluje po ruskom internete. Nič z horeuvedeného si autor nevymyslel, všetko bazíruje na autentických akademických ruských zdrojoch, ja som si len dovolil vyvodiť isté závery, konkrétne hypotézu, že práve v rozdelení ČSR a „Heydrichovskom“ období protektorátu treba hľadať potvrdenia existencie „tichej džentlmenskej dohody“ medzi nacistami a sionistami a ich spolupráci počas vojny. V skutočnosti ide o snáď najvytrvalejšie a nejefektívnejšie zatajovaný aspekt celej Druhej svetovej vojny, ktorej dejiny – podľa A. Fursova – „dodnes nie sú napísané…“
Citujme Andreja Fursova ďalej: „V roku 1964 bol z argentínskeho domicilu izraelskou tajnou službou unesený žijúci v prestrojení pod cudzou totožnosťou známy nacista Adolf Eichmann. Bol následne prevezený do Izraela, postavený pred súd a po procese odsúdený na smrť. Na celej záležitosti je najzarážajúcejšie, že izraelská tajná služba dlho predtým vedela o tom, kde sa v skutočnosti nachádza A. Eichmann, rovnako ako mnoho iných zutekavších nacistov. Prečo teda uniesli a popravili práve Eichmanna? Lebo začal písať memoáre, v ktorých dosvedčoval obchodné a záujmové vzťahy sionistov a nacistov počas vojny…“
Ono to písanie memoárov v skutočnosti nie je taká jednoduchá a bezpečná vec, ako sa ukazuje. Každopádne, odhliadnuc od toho, že Eichmann chvíľu „pôsobil“ aj v Osvienčime, je známy predovšetkým tým, že bol jeden z Heydrichových blízkych podriadených v protektoráte. Keď o týchto domnelých „sionisticko-nacistických“ väzbách vedel jeho podriadený, nemohol o tom nevedieť aj Heydrich. Čo vlastne Heydrich v tej Prahe robil a kým bol?
Tajomstvo „Heydrichiády“
„Isteže, Wilhelm II. prelial čašu trpezlivosti svetových mocností na prahu Prvej svetovej vojny. Pre sociológa je však dôležité, kto a ako naplnil túto čašu do okrajov“
Gustave le Bon, „Psychológia davu“
Nacistický Sherlock Holmes
Heydrich bol rozhodne najinteligentnejším zo všetkých nacistických funkcionárov vôbec. Porovnateľnú tabuľku IQ predných nacistických pohlavárov, súdených na Norimberskom procese, si môžete pozrieť v práci „Norimberský denník“. Autor bol americký psychológ, ktorý dozeral z poverenia Medzinárodného trestného tribunálu na internovaných vojenských zločincov a ich psychický stav. Nuž, na rozdiel od predných nacistických tribúnov, mocipánov a fanatikov bol Reinhard Tristan Heydrich človek fenomenálnej inteligencie a neskutočných vôľových vlastností. Nie nadarmo mu bol v Hitlerovej ríši zverený post Ríšskeho protektora Čiech a Moravy, ktorú vykonával súbežne s hodnosťou jedného z vrcholných funkcionárov SS (Obersturmbannfuehrer) a RSHA (Reichssicherheitshauptamt). Bol to prakticky druhý človek v ríšskych bezpečnostných štruktúrach po Himmlerovi, ktoré zvykneme nazývať „tajné“. Prezerajúc si jeho životopis človek voľky-nevoľky musí uznať, že tento tajuplný človek vykazoval neobyčajné úspechy, vysokú efektivitu a pracovné výsledky prakticky všade, kde pracoval a kde pôsobil.
Pochádzal z rodiny hudobného skladateľa a operného dirigenta v meste Halle an der Saale. Heydrichov otec bol riaditeľom prestížnej hudobnej školy a Reinhard od mala rástol vo vysoko intelektuálnom prostredí. Virtuózne hral na husle a bol považovaný za matematického génia. Venoval sa plávaniu a šermovaniu a mal veľký úspech u žien. V roku 1922 ako 18-ročný nastúpil ako kadet do námorníckej školy v Kiele. V štúdiu exceloval, vyštudoval s vyznamenaním a absolvoval námornú prax na krížniku „Schleswig-Holstein“. Je známe, že tak ako husle sú „kráľovnou hudobných nástrojov“ a matematika „kráľovnou vied“, je aj vzdelanie a status námorného dôstojníka vizitka, ktorá automaticky priraďuje jej držiteľa k absolútnej vojensko-technickej elite toho-ktorého národa. Ako hovoril Engels – „O vyspelosti národa sa dá súdiť podľa jeho vojenského námorníctva“.
Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov sa však úspešne sa vyvíjajúca kariéra dôstojníka Heydricha prudko a „tragikomicky“ skončila. Heydrich sa zamiloval do istej slečny Lisy von Osten, s ktorou ohlásili roku 1931 zásnuby. Nečakane sa však na horizonte objavila iná údajná Heydrichova spoločníčka, ktorá tvrdila, že Heydrich s ňou mal v minulosti pomer a taktiež boli zasnúbení. Napriek tomu, že sa Heydrich bránil, tvrdiac, že spomínané zasnúbenie zrušil, bola jeho reputácia poškvrnená a on znemožnený. Klincom do rakvy budúceho admirála bol vojenský „súd cti“, počas ktorého ho zbavil hodnosti a z námorníctva vylúčil sám admirál Erich Räder.
Heydrich sa ocitol v nezávideniahodnom postavení a bez práce uprostred rozmáhajúcej sa Veľkej hospodárskej krízy, avšak nezrušil svoje zásnuby s Linou von Osten, pochádzajúcej z rodiny, vyznávajúcej ideály NSDAP.
Práve cez jedného zo známych rodiny von Ostenovcov – Karla von Ebersteina – bola Heydrichovi dohodnutá schôdzka s Himmlerom, ktorý v tom čase budoval kádrovú kostru prototypu budúcej politickej polície – kontrarozvednej služby SD (Sicherheitsdienst). Himmler bol natoľko prekvapený schopnosťami mladého dôstojníka, že mu ihneď ponúkol vysokú funkciu v svojej štruktúre. Heydrich, ktorý bol vo finančnej tiesni, naštvaný na systém, ponížený v svojej dôstojnosti jeho „vyhazovom“ z námorníctva, ale s nemenej širokými záujmami, veľkými ambíciami a pevnou vôľou, predstavoval dokonalého kandidáta na post podstatne novej, dovtedy nevídanej bezpečnostnej štruktúry. Nech by už boli jeho politické presvedčenia akékoľvek, jedno sa mu musí nechať – bol to naslovovzatý profesionál. O efektivite ním vytvorených štruktúr – Gestapo a SS svedčí skutočnosť, že sa im po príchodu Hitlera k moci podarilo prakticky behom dvoch rokov absolútne zneškodniť komunistické hnutie v Nemecku a preorientovať hlavnú pozornosť politickej rozviedky na demaskovanie sieťových štruktúr slobodomurárov v nemeckej spoločnosti. T.j. agentov vplyvu Británie, predovšetkým. Isteže, nekomentujeme tu metódy, ktoré jeho podriadení používali na dosahovanie svojich cieľov. Avšak ním vytvorená sieť špiónov a agentov mu dodávala informáciu na prakticky každého čo i len potenciálne podozrivého človeka, a Heydrich zozbieral neuveriteľne vyčerpávajúcu kartotéku na všetky popredné osobnosti Ríše. Vo svetle tvrdení, že Tretia ríša bola v skutočnosti obrovským sociálnym laboratóriom globálnej politiky, sa dá aj Heydrichova kartotéka označiť za predchodcu dnešnej NSA, pochopiteľne v menšom, európskom meradle.
Heydrich úspešne napredoval v kariére a narobil si aj kvôli disponovaniu kompromitujúcim materiálom na mnohých funkcionárov v ich prostredí veľa nepriateľov. Periodicky boli proti nemu vyvolávané vlny defamačných kampaní, ktoré ho mali usvedčiť z údajného „židovstva“, avšak žiadna neuspela. Na pozore pred ním sa mali čoskoro aj Hitler, Goering a Himmler. Jeho osobným nepriateľom bol aj riaditeľ nemeckej vojenskej rozviedky Abwehr admirál Canaris, ktorý pracoval na Angličanov. Heydrich síce zodpovedal všetkým kritériam „príkladného nacistu“, avšak ťažko spochybniť fakt, že mal ďaleko od totalitnej nacistickej indoktrinácie, fanatizmu či fantasmagorických pseudo-historických konštrukcií architektov „Tisícročnej ríše“. Bol to štátnik, nie politik. A vo všetkom, čo robil, bol vidieť chladný, ba až mrazivý rozum.
Atentát
Môže to znieť prekvapivo, ale práve Gabčíkov a Kubišov atentát 27. mája 1942, spolu s udalosťami, sprevádzajúcimi jeho smrť, nám môžu poskytnúť veľa vydedukovateľnej informácie druhej zmyslovej úrovne. Pretože „Heydrichiáda“ skutočne oplýva mnohými doteraz nevyriešenými tajomstvami. Poďme po poriadku.
Heydrich bol menovaný Ríšskym protektorom v Prahe roku 1940. Medzi jeho bezprostredné úlohy patrilo zabezpečenie plynulého chodu českého vojensko-priemyselného komplexu, vitálne dôležitého pre nemeckú armádu, a taktiež spacifikovať české odbojové hnutie a zabezpečiť v krajine poriadok. Heydrich sa netajil svojimi „nacistickými“ predstavami o Čechoch ako ľuďoch druhej úrovne, zvieratách, z ktorých chcel spraviť ľudí. Teda aspoň s tými, ktorí vyhovujú árijským štandardom a majú zodpovedajúcu „ancestry“, zvyšok neasimilovateľného a zlého českého národa mal byť po konečnom víťazstve nad Ruskom presťahovaný do rezervácií pri Minsku a Rige.
Hneď po príchode do Prahy dal novomenovaný protektor v priebehu prvých troch dní popraviť 92 ľudí – takpovediac, pre výstrahu. V ostatnom jeho neskoršia nanajvýš efektívna politika v českých zemiach spočívala v tom, že najprv dekapitoval všetky odbojové hnutia, okrem komunistického, zabezpečil poriadok a s nemeckou dôslednosťou pochytal všetkých kriminálnikov. Likvidoval čierny trh. Zaviedol zvýšené potravinové prídely, sociálne dávky a dokonca podporu v nezamestnanosti, a taktiež sobotňajšie pracovné voľno. O úspechu a efektivite jeho „administrovania“ hovorí skutočnosť, že sa na verejnosti pohyboval a jazdil bez ochranky, len v sprievode šoféra.
Popri svojich priamych pracovných povinnostiach sa však Reinhard Heydrich v svojej neúnavnej túžbe po dobrodružstvách a tajomstvách aktívne venoval nanajvýš zaujímavým činnostiam… Jeho matematický mozog, ako mozog každého vedca, prahol po jasnosti. Praha – „Mater Urbis“, pôsobište Keplera a Tycha de Brahe, okultistické centrum sionizmu, bola pre neho bezpochyby ambicióznym pôsobiskom. Pretože rovnako, ako väčšina inteligentných nemeckých dôstojníkov, bol prekvapený „jednoduchosťou“, s akou sa Hitler zmocnil Sudet. A keďže Heydrich sotva mohol – pri celej efektivite jeho rozviedky – sa dozvedieť vysvetlenie tejto hádanky z okruhu emigrovavšieho do Londýna Beneša, najlepším miestom na rozlúštenie „sudetskej“ hádanky bola práve Praha.
Napríklad autori „Svätej krvi a Svätého Grálu“ Baigent, Leigh a Lincoln tvrdia, že najväčší kus práce na výskume záhady z Rennes-le-Chateau sa vykonal práve počas vojny – príslušníkmi „vedeckých práporov“ SS. Okultizmus a mágia boli „tajným bohom“ vnútorného kruhu nacistickej elity, Himmler preukázateľne holdoval okultizmu a študoval kabalu.
Heydrich, naopak, využívajúc korektné a dôveryhodné vzťahy s miestnymi komunitami a nemeckou agentúrou v Čechách, usilovne hľadal isté veci a písomnosti, pričom využíval pre svoje ciele a s nimi súvisiace výskumné práce českých baníkov. Hádajte, odkiaľ pochádzali títo proletárski pomocníci Ríšskeho protektora? Z dedín Lidice a Ležáky.
Ako je možné, že nacisti v rámci akcie pomsty a zastrašenia po atentáte na Heydricha tak brutálne a dôsledne zlikvidovali práve tieto dve obce, ktorých obyvatelia v skutočnosti ríšskemu protektorovi pomáhali?? Oficiálne zdroje hovoria, že Gestapo a SS stanovila prepojenie atentátnikov Gabčíka a Gajdoša na tieto dve dediny údajne omylom…
Dovolíme si zapochybovať. V takej veci, ako je vyšetrovanie vraždy jedného z napoprednejších a najperspektívnejších funkcionárov Hitlerovej ríše, nemohlo dôjsť k takému pochybeniu, aby nacisti následne omylom zabili všetkých mužov nad 16 rokov, všetky ženy a deti odvliekli do koncentrákov a tieto „dve náhodne zvolené“ dediny vypálili a nenechali z nich kameňa na kameni.
Čo ak Himmlerove Sonderkomandá, vyslané do Čiech, jednali – z pohľadu Himmlera – absolútne správne a odôvodnene?
Ak budeme predpokladať, že Heydrichovi sa podarilo v Prahe a Čechách nájsť isté svedectvá toho, kvôli čomu neskôr Izraelci odsúdili na smrť jeho spolupracovníka Eichmanna, potom práve atentát a neskoršia Himmlerova aktivita v tejto veci dokonale vysvetľuje a znázorňuje tak tiché spojenectvo medzi nacistami a sionizmom z jednej strany, ako aj sionistické pozadie čelných nacistických funkcionárov zo strany druhej.
Priebeh a sprievodné udalosti atentátu nielen naznačujú, že „mastermindom“ atentátu bol Globálny Prediktor so sídlom v Londýne, ale aj dosvedčujú, že Himmler bol s touto oveľa vyššou mocou zajedno.
Čo sa vlastne vtedy stalo? Atentát sa odohral na severnom pražskom predmestí Libeň. V skutočnosti všetky toponymá, majúce v svojom základe kombináciu spoluhlások LB, resp. BL, sú odvodené od pojmu „biely“, latinsky „alba“ (BL – LB). Preto Labe znamená „Bielu“ rieku. Rovnako ako Libeň. „Bielou“ je zároveň v terminológii ruských konceptualov a V. Pjakina označovaná atlantická frakcia Globálneho Prediktora, ktorá vtedy sídlila v Londýne. Tamže bol pod dohľadom britskej tajnej služby rozpracovaný scenár atentátu.
Československí výsadkári Kubiš a Gajdoš striehli na auto Ríšskeho protektora na križovatke Drážďanskej cesty a odbočky na Trojský most. Na pražské predmestie Troja sa viaže konotácia na „antickú“ Tróju, a vonkoncom nie náhodou. Ak hypoteticky predpokladáme, že Praha je okultným centrom svetového sionizmu, môže aj jej toponymika prezrádzať veľa o jej sakrálnom pozadí. V tejto súvislosti je „Troja“ zaujímavá tým, že v historickej rekonštrukciii tzv. „Novej Chronológie“ je toto bájne mesto stotožňované so stredovekým Istanbulom na Bospore. V prácach „Zabudnutý Jeruzalem“ a tu: http://www.hlavnespravy.sk/cyril-a-metod-medzi-mytom-a-skutocnostou-1-cast/802184, založených na metodológií ideových otcov Novej Chronológie – G.V. Nosovského a A.T. Fomenka, sú vyslovené vedecky podložené tézy o tom, že v skutočnosti dnešný Istanbul zohral kľúčovú úlohu v dejinách ľudstva a bol zachytený v rôznych historických prameňoch aj ako „biblický Jeruzalem epochy Ježiša Krista“. Nielenže je Trója, alias Konštantínopol, alias Jeruzalem svätý pojem v judaistickej tradícii, je to aj odkaz na GP, ktoré má väzby na príbeh o Troji a Jeruzaleme.
Samotný atentát Heydrich prežil, pričom dokonca stihol prenasledovať útočníka, skôr než stratil vedomie. Bol to však zdravý muž a včasne poskytnutá lekárska pomoc a operácia na pražskej klinike mu už začiatkom júna sľubovali rýchlu rekonvalescenciu. Heydrich sa rýchlo zotavoval. Preto bol do lekárskeho tímu z Berlína expresne pridelený Himmlerom preverený lekár, ktorý mal smrť Heydricha poistiť. Istú úlohu v „lekárskom nedopatrení“ mal údajne zohrať sulfonamid a zlá krvná skupina.
Himmler bol evidentne zaujatý v tom, aby Heydrich zomrel.
2. júna, keď sa Heydrich zotavoval, ho Himmler navštívil v Pražskej nemocnici.
Po jeho návšteve Heydrich upadol do kómy a viac sa neprebral.
Ak Heydrich v Čechách získal dôkazy, usvedčujúce sionistov v tajnej spolupráci s nacistami (Mníchov, Holokaust), nedá sa Himmlerove konanie v období jeho smrti a hlavne PO NEJ vysvetliť inak, než zaujatosťou na tom, aby tieto dôkazy nevyšli von. Bol na tom zaujatý evidente rovnako, ako Beneš a anglická kráľovská rodina. Ak bol Himmler (človek absolútne NE-ÁRIJSKÉHO výzoru) v skutočnosti agentom sionizmu v nacistickom vedení, vysvetľuje to aj jeho „nevyhnutnú“ samovraždu, aj obludnú politiku jeho perzekučného systému, aj rasovo-politickú ideologizáciu Nemcov v duchu dokonale „upgrade“-ovanej filozofie Starého Zákona, so všetkými odtiaľ vyplývajúcimi konotáciami na „Bohom vyvolený národ“ alias „árijských nadľudí“.
Takáto interpretácia problematiky nás oprávňuje hneď k niekoľkým záverom:
– atentát na Heydricha bol dielom GP, pretože Heydrich sa dozvedel príliš veľa. Heydrich musel zomrieť, tak ako „Kartágo muselo byť zničené“. Po neúspechu Čechoslovákov sa o „úspešné zavŕšenie misie“ škrupulózne postaral Himmler.
– spojenectvo sionizmu a nacizmu bolo projektom GP. GP potreboval, aby československé zbrojárstvo pracovalo na Wehrmacht v záujme plošnej vyhladzovacej vojny kolektívneho Západu proti ZSSR, preto „prinútil“ Beneša (podobne Masarykovi – vysokopostavenému členovi kontinentálnych slobodomurárskych lóž) akceptovať Mníchovský diktát.
– Holokaust európskych Židov sa konal pri plnej informovanosti amerických a svetových sionistov, ktorých ideoví potomkovia dnes bezostyšne zneužívajú a rozfukujú „holokaustovú“ hystériu ako zastrašovaciu a zinscenovanú psycho-historickú diverziu, ktorá má u „potencionálnych záujemcov“ vylúčiť na podvedomej úrovni samotnú možnosť podozrievať svetový sionizmus z paktovania s nacistami.
Záver
Dlhoročný sovietsky minister zahraničia Gromyko raz povedal – „Keby ľudia vo svete vedeli, ako sa skutočne veci majú, svet by vybuchol…“.
Dnes sú naše krajiny a obzvlášť naše elity znovu v plnohodnotnom a absolútnom područí tých istých síl, ktoré sa v ďalekom 1938 spolčili proti Československu. Jedinou útechou pre nás môže byť to, že dnes GP svoju dlhodobú politiku vo vzťahu k nám (ktorých tak ako predtým považuje za Untermenschov…) realizuje menej brutálne a otvorene, hoci výsledky môžu byť nemenej devastačné.
A na záver – Česi môžu byť nesmierne radi, že majú prezidenta Zemana. Keby to bol „lostomiloušké knížatko“, možno by už boli Benešove dekréty anulované a Sudety „vrátené“ jeho srdcu milému Nemecku. A som si istý, že keby Zeman stál v osudnom roku 1938 na čele ČSR, určite by sa rozhodol inak, než Beneš.
Každopádne, nemali by sme sa tým utešovať, pretože nasledovné dva linky svedčia o pravom opaku. A totiž o tom, že v súčasnej dobe tento medzinárodný sionisticko-nacistický konglomerát „vystupuje z tieňa“ a začína otvorene deklarovať svoje revanšistické ambície. A to prostredníctvom fašizácie vnútornej i vonkajšej. Voilá:
Čo znamenajú tieto dve udalosti? V prípade prvého príspevku sa jedná o deklaráciu zámerov zavádzať cenzúru, sankcionovať a perzekuovať občanov za „nesprávne“ názory. V konkrétnom prípade – za to, že chlap v nejakom fcb príspevku povedal, že Kiska patrí do gulagu… Pán prezident sa považuje za nejakého nedotknuteľného nadčloveka, keď sa štylizuje do podobizne imperátora Rímskej ríše a nereaguje na tento počin polície, ponášajúci sa na uplatňovanie sankcie za „urážky majestátu“? Keby takto horlivo polícia mala riešiť všetky prípady osočovania Fica a iných politikov, ktorí ležia v žalúdku SME, Denníku N a ostatnému mainstreamu a sledoval príspevky na ich weboch, myslím že by naši „pomocníci a ochrancovia“ zavalení papierničinou do konca všetkých epo-liet. Je to výstraha, po ktorej, ak sa nič nestane, bude nasledovať výlučne „uťahovanie skrutiek“. Znamená to bezprostredný a absolútny „návrat do totality“. V úvodzovkách preto, lebo to, čo si možno väčšina z nás dnes pod vplyvom intenzívnej dvadsaťročnej masáže mozgov predstavuje pod pojmom „totalita“, je sťaby rumená dievôčka z Oravy oproti tomu fašistickému Neu-Ordnung, ktorá sa tu chystá v réžii – takpovediac – pätolizačov Magdeleine Allbrightovej a Zbigniewa Brzezinskeho. Predbežne povieme len, že na Slovensku sa vcelku očakávane môže rozbehnúť scenár rapídnej fašizácie spoločnosti, ako to vidíme na príklade Poľska, Pobaltia a Ukrajiny. Podmienky sú na to zrelé. A presvedčenie fašizátorov o úspechu a nevyhnutnosti ich zámeru je upevňované tým, že zatiaľ nič nenaznačuje, žeby slovenská verejnosť čo i len tušila, nakoľko seriózna a nebezpečná je situácia, v ktorej sa Slovensko nachádza. O to väčšie je presvedčenie „pánov situácie“, resp. skrytých bábkarov slovenskej politiky, operujúcich na tak nepolapiteľnej úrovni ako kruh iniciátorov kauzy „Gorila“, o tom, že slovenská verejnosť sa nezmôže na efektívnu obranu proti týmto nástraham. Nazvime túto prvú neomylnú indíciu plánovanej fašizácie spoločnosti fašizáciu vnútornou.
Druhý príbeh rozpráva o tom, ako jeden nemecký zažratý turista, dobre sa vyznajúci v kartografii, na potulkách saským Švajčiarskom zistil, že koryto istej riečky, ktorá predtým tvorila štátnu hranicu medzi Nemeckom a Českou republikou, sa posunulo o niekoľko desiatok metrov do českého územia, z čoho vydedukoval, že Spolkovej republike tak pribudlo cca. 500 štvorcových metrov územia. S týmto „nálezom“ sa obrátil na zodpovedajúce inštitúcie, a dá sa predpokladať, že „problém“ by sa bol vyriešil zaužívaným v takých prípadoch spôsobom (ustanovenie demarkačnej komisie a demarkácie novej hranice), ak by tento – inak vcelku obyčajný – príbeh nebol prekvapivo široko medializovaný v plne oficiálnom a mainstreamovom nemeckom „Bilde“, pričom s uvedením priamych konotácii na rok 1938, totiž frázou – „Takýmto spôsobom si Nemecko môže prvýkrát posunúť východnú hranicu od roku 1938…“ Táto fráza v skutočnosti znamená neznamená nič menej, než otvorenú medializáciu, resp. deklaráciu zámeru pristúpiť k aktívnemu prekrojeniu hraníc povojnovej Európy. To všetko sa, samozrejme, bude diať na náš – slovanský – úkor.
Prevzaté z:
https://t.me/Nikita_Clanky_Archiv
